Kino Lumière v novembri:

Návrat k šesťdesiatym rokom

Novembrový program Kina Lumière vnímam ako zamyslenie nad 60. rokmi, ktorých téma sa prelína od prvého do posledného dňa – samozrejme, s niekoľkými výnimkami. Nie som človek, ktorý by sa „zlatými šesťdesiatymi“ dojímal alebo ich dokonca považoval za celkovo najlepšie filmové obdobie. Ale aj ja musím uznať, že 60. roky priniesli keď nič iné, tak dosť rôznorodých filmov, čo skvelo dokazujú aj snímky nominované na Oscara 1966 za najlepší neanglicky hovorený film. Vedľa seba tak stoja filmy z Československa, Švédska, Grécka, Japonska a Talianska. A hoci vtedy zvíťazil Obchod na korze Kadára a Klosa, pre mňa zostáva víťazom Kwaidan Masakiho Kobajašiho. Je voľne inšpirovaný tvorbou Lafcadia Hearna – európskeho autora z prelomu 19. a 20. storočia, ktorý prerozprával miestne strašidelné príbehy. Nemôžeme však brať jeho texty príliš etnograficky – Hearn si kadečo vymýšľal a jeho rozprávanie je ovplyvnené folklórom len veľmi zľahka. Navyše ako cudzinec vykazuje prvky orientalizmu – je badateľné jeho očarenie niečím „exotickým“, „cudzím“. Napriek tomu si ho Japonci zamilovali a jeho víziu do veľkej miery prevzali. Práve Hearnov pohľad na Japonsko – zrejme pre svoj skôr romantický charakter – sa stal základom toho, ako chápal Japonsko a jeho legendy západný svet. Nie div, že Kwaidan inšpiroval desiatky filmov buď na priamu adaptáciu, alebo len na prenos atmosféry duchárskych príbehov. Jedným z posledných je napríklad aj český režisér kultových animovaných filmov Jiří Barta, ktorý natočil podľa príbehu z Kwaidanu krátkometrážny film Yuki Onna. Najznámejším filmom zostáva práve Kobajašiho obsiahla snímka. Je adaptáciou štyroch príbehov: Kurokami – Čierne vlasy, Yuki Onna – Snežná žena, Muž bez uší a V čajovej miske. V období, keď boli na vzostupe autori ako Nagisa Ošima či Šóhei Imamura s veľmi progresívnymi a dravými filmami, mohol pôsobiť Kwaidan ako anachronický návrat k tradičnému Japonsku, ktoré uvoľňovalo priestor novej kultúre. Štyri farebné poviedky v dvojdielnom filme majú rôznorodý štýl a silno zdôrazňujú väzby medzi postavami, prostredím, krajinou a prírodou.

Pokiaľ sa chcete vyhnúť japonským duchom, ale láka vás návšteva Kina Lumière, môžete zájsť na pravý opak Kwaidanu – na Manželstvo po taliansky, ktoré bolo v roku 1966 takisto nominované na Oscara. Vittorio De Sica natočil film, ktorý pre nás zostáva určitým prototypom filmu talianskeho: čakajte výrazne konverzačnú komédiu s Mastroiannim a Loren v hlavných úlohách a s trochu nepríjemnými ostňami.

odporúča filmová publicistka Jana Glocarová
FOTO: Kwaidan/SFÚ