Najdlhší víkend v živote Ines

Ale ja som len otec. Na prázdninách.
Toni Erdmann je tretí celovečerný film režisérky Maren Ade. Po tituloch The Forest for the Trees (2003), ocenenom na festivale Sundance, a Everyone Else (2009), ktorý získal na Berlinale Veľkú cenu poroty a Strieborného medveďa pre herečku Birgit Minichmayr, vyvolal Toni Erdmann vlnu nadšenia v Cannes, kde ho uviedli v hlavnej súťaži a udelili mu Cenu FIPRESCI. Nie div. Je to úžasne urobená krehká bizarná tragikomédia, ktorá z jednoducho, až zemito nastavených situácií ťaží neuveriteľnú dynamiku postáv a rozvíja ich do absurdnej a zároveň krehkej, no najmä komplexnej siete vzťahov.

Ines Conradi (Sandra Hüller) pôsobí v nohavicových kostýmoch stroho, úzkostlivo kontroluje každé svoje gesto a na narušenia statu quo reaguje nervózne, ale profesionálne. Vo svete vysokých obchodov a medzinárodných stykov pozorne odčítava správanie ľudí a aspoň navonok si dokáže zachovať chladnú hlavu snáď v každej situácii. Nedá sa rozhádzať ponižovaním či sexistickým správaním kolegov a obchodných partnerov. Jej otec Winfried (Peter Simonischek) je jej opakom. Učiteľ hry na klavíri v penzii, vdovec, studnica mnohých vtipov a žartov, ktoré jeho okolie hodnotí ako prevažne trápne a hlúpe. Keď jeho život zasiahne ešte jedna strata, vydáva sa spolu so svojím imaginárnym alter egom Tonim Erdmannom do Bukurešti v ústrety víkendu, povzbudený pozvaním od dcéry, ktoré je skôr zdvorilostné.

Takáto nesúrodá dvojica priam láka na hrubozrnnú zrážku stelesnenia zošnurovanosti, vedúcej k zmazaniu vlastnej osobnosti, a stelesnenia totálne rozšnurovanej osobnosti, ktorá sa bráni akýmkoľvek náznakom spoločenského nátlaku. Alebo na modernú variáciu komédie mravov, v ktorej otec s nadhľadom, ale hrubými spôsobmi a vedomým vytváraním trápnych situácií učí svoju dcéru tým pravým a správnym hodnotám, úcte k sebe samej a k svetovému mieru. Film režisérky a scenáristky Maren Ade je tak trochu oboje, no zvolila si ťažšiu cestu. Namiesto priamočiareho útoku na bránicu sa Toni Erdmann odvíja ako pomalé tlenie. Nielenže tak jednotlivé situácie dostávajú svoj čas a priestor, ale vzniká tým aj možnosť pre diváka naladiť sa na Winfriedovu/Toniho hru a užívať si ju spolu s ním, zakaždým viac a viac. Tá hra sa zo všeobecného žartovania, ktoré má korene v nude a už aj smútku, mení pod vplyvom prvých pozorovaní na hru s cieľom: byť otcom šťastnej dcéry.

Toni Erdmann ponúka pohľad na svet, špeciálne na svet obchodných spoločností, vedený z pozície ženy, ktorá by doň mala patriť, no môže sa hoci rozkrájať, aj tak je najdôležitejšou úlohou, ktorou ju ako strategickú poradkyňu pre manažment poveria, sprevádzanie riaditeľovej manželky pri nákupoch. Tá žena sa pre to, aby zapadla, vzdala ženskosti, emócií aj voči sebe samej a ešte aj k súkromným a intímnym vzťahom pristupuje pragmaticky a chladno. Do tohto sveta vnáša Toni priamočiarosť, keď pristupuje na rozohranú hru, no zájde v nej vždy o jeden krok ďalej, keď na zdvorilostné frázy reaguje doslovne. Príchod Toniho je tak filtrom, vďaka ktorému môžeme sledovať, že obava zo straty vlastnej tváre nie je len čínskym fenoménom.

Film sa v každom momente môže spoľahnúť na precízne napísané postavy a na subtílne herectvo ich predstaviteľov. Osobitne ani Simonischek, ani Hüller napriek fyzickým dispozíciám nekarikujú svoje postavy, stavajú na drobných mimických gestách a celkovo minimálnej akcii. Udržiavajú tým akési prirodzené neprirodzeno a napätie, ako aj onú zvláštnu trápnosť, ktorá je kľúčovým nástrojom filmu. Každý z hercov vrátane tých vo vedľajších úlohách zamyká svoju postavu do mierne odlišnej bubliny korektnej spoločenskej interakcie – okrem Simonischeka: jeho Toni tieto bubliny narúša zjavom neogabaného muža s podivnými zubami a ešte podivnejším humorom.

Ak sa pri filmoch neraz poukazuje na doslovnosť situácií ako na negatívum, v prípade Toniho Erdmanna je to pozitívum. Tento film, dámy a páni, ju totiž používa inteligentne a vtipne (nasadenie policajných pút, oslava Veľkej noci, teambuilding). Nenecháva ju, aby bola výsledkom, ale pracuje s ňou ako s hrubým nástrojom, vďaka ktorému vytvára jemné nuansy výsledného diela. Baví ho trápnosť, no nie je zlomyseľný či škodoradostný. Zopakujem sa: Toni Erdmann je jednoducho úžasne bizarný a krehký film, ktorý je vo svojej podstate ako postava, po ktorej je pomenovaný. A naučí aj čo-to o bulharských tradičných maskách a francúzskych dizajnových strúhadlách na syr.

Toni Erdmann (Toni Erdmann, Nemecko, 2016) _SCENÁR A RÉŽIA: Maren Ade _KAMERA: Patrick Orth _STRIH: Heike Parplies _HRAJÚ: Peter Simonischek, Sandra Hüller, Michael Wittenborn a iní _MINUTÁŽ: 163 min. _HODNOTENIE: • • • • •

Kristína Aschenbrennerová ( filmová publicistka )
FOTO: Film Europe Media Company

4K pozitív

Rok 2016. Plickova Zem spieva je „emotional“. Konkurovať Barabášovi „nemá cenu“. Toto je nový vietor. Orol Boris v 4K. Matka Tatra v 4K. Aspoň tak sa to v tomto výsostne novodobom filme hovorí, že vraj „matka Tatra“. Dobre, beriem. Natočiť dnes pekné obrázky, to chce dobrú (4K) kameru. Dnes to nie je iba prostriedok, ale rovno cieľ. No môže snáď rozlíšenie samo osebe navodiť požadovaný (konkrétny) pocit? A matka Tatra, tá nasnežila. A Tatry, nový príbeh, to nič, iba hodina gýča.

Na začiatku sa zjaví pár slov, rutina, no medzi nimi aj upozornenie, že pozeráme „zážitkovo-dokumentárny film“. Čo je toto za žargón? S odvolaním sa na profil dokumentu na stránke Audiovizuálneho fondu, kde sa nachádza jeho voľne dostupný opis od producentov, uvádzam argument: „(lebo) výrazná vizualita (...) použitie slow-motion, špeciálne trikové zábery a podmanivá hudba.“ Niekto si trúfa. Vizuálna stránka filmu je povýšená na úplne novú úroveň – úroveň zážitkovú – podržte ma. Alebo môže filmár vo svojej podstate budovať zážitok aj inak ako obrazom? Poďme ďalej.

V kolónke Cieľové skupiny sa film prezentuje tak, že by chcel zaujať verejnosť prednostne vo veku od 15 do 45 rokov. Argumenty znejú podobne, presnejšie, znejú rovnako (film „privodí fascináciu z nádherného“). Myslím si však, že akú-takú šancu má hlavne u staršieho (!) publika, menej náročného, najväčšmi u tých, ktorých sa Tatry osobne týkajú. Je to totiž skôr film, ktorý sa pre svoj sentiment hodí viac do videotéky tatranských hotelov (možno dokonca do modernejších horární a chatiek) ako na plátna kín, hoci si Tatry to veľké plátno zaslúžia. A koniec koncov, 4K video si dnes človek môže pustiť hocikedy aj na YouTube.

Pripomeňme si, ako hlása už názov a ako sa aj vo filme neustále zdôrazňuje, že ide o nový príbeh Tatier. Miesto nerobí nič, všetko sa odvíja od ľudí, povedzme si teda niečo aj o nich. Je ich tu požehnane. Partia chalanov na úvod predvádza parkúr, ani na spoločnú selfie nezabudnú. Ako by mohli, však? Ich príbeh sa však končí predčasne. Nedozvedáme sa nič konkrétne, nieto ešte nové. Ich začlenenie je prvoplánovo motivované iba tým, že sú to mladí outdooristi pochádzajúci z dediniek pod horami. Ohlasované zachytenie „zmeny prístupu k horám“ je zatiaľ akési neviditeľné. (A aj po zvyšok času zostáva viditeľné pramálo.)

Hlavnú líniu tvoria tri príbehy, do istej miery prepojené. Paťo nás filmom sprevádza z pozície reprezentanta/ spolutvorcu života v Tatrách. Jeho „recitácie“ ponad obraz však kazia fotogenickú podstatu tamojšej prírody a, žiaľ, tlačia film k hraniciam amaterizmu. Paťo predstavuje Pištu. Je to nosič a sprievodca, pamäť mu dovoľuje spomínať a popritom buduje múzeum a malý hotel. „Syn matky Tatry.“ Tu, pri počúvaní vnútorného monológu, na chvíľu skĺzneme ku skratkovitému rozprávaniu o rozpore medzi spoločensky naplneným životom a životom zasväteným horám. Pišta v druhej osobe bilancuje, radí sebe samému. Poeticky, skoro rozprávkovo. Zostáva Katka. Dobrovoľníčka, horská vodkyňa. Vrátila sa z Kanady. V purpurovej bunde si sadá na kameň, ktorý vyčnieva z brehu plesa. Počasie praje. Je otočená tvárou k nám divákom, chrbtom k postaršiemu pánovi pár metrov od nej. Ten si poctivo navliekol tradičný úbor a význam si pripísal tým, že si takisto vykročil na vyvýšený kameň, a zároveň tým, že v rukách zviera fujaru. Zrazu hrá a spieva. Katka zatvára oči, jej mierny úsmev prezrádza blaho. Epizóda je očividne zinscenovaná a blaho človeka (akokoľvek nehrané) zneužité.

Film strieda vo svojej hodinu trvajúcej existencii viaceré štýlotvorné prostriedky, ktoré môžu vedľa seba fungovať len ťažko. Prechádzame od patetickej recitácie, infantilne predstavujúcej hory (Paťo budí lepší dojem, keď rozpráva priamo na kameru), cez rozprávkovo štylizovaný vnútorný monológ až kamsi k reklame. Aj na ňu sa musíme pozerať, keďže priamo do filmu je vsadené virálne video, ktorého podstatnú časť tvoria tancujúci ľudia, jednoducho si užívajú Tatry. Hrá nám k tomu Pharrell Williams – Happy. Len tak, prečo nie. Nesúrodé časti sú zlepené dokopy viac-menej nasilu, filmu chýba sústredenosť a hĺbka, ktoré by pomohli priniesť poriadok. Sotva však takéto atribúty budovať, ak má film rovno sedem kameramanov (pracujúcich pravdepodobne samostatne bez jednotiacej vízie).

Príliš málo dravosti badať na to, ako sa tvorcovia oháňali svojou orientáciou na vizuálno, na krásu hôr, na nové, mladé a nastupujúce. Film nemá tvár, nemá tvar. Prísľub fajnových kamerových kreácií je zradný, hlavne ak majú zabezpečiť jadro zážitku tohto „zážitkového“ dokumentu. (Aj) 4K sa tak v tomto prípade stáva závažnou diagnózou namiesto ideálneho prostriedku na vychutnanie hôr.

Tatry, nový príbeh (Slovensko, 2016) _RÉŽIA, STRIH: Michal Romeo Dvořák _SCENÁR: Patrik Kolesár, M. R. Dvořák _KAMERA: Branislav Mihok, Michal Nemtuda, Ondrej Volko, Miro Lacko, Filip Geschwandtner, Jakub Sedláček, Peter Nix Balna _MINUTÁŽ: 61 min. _HODNOTENIE: •

Jakub Lenčéš ( poslucháč audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU )
FOTO: Itafilm

Ako Shakira šťastie hľadala

Možno je to naivné, ale ešte stále verím, že umenie tu ani dnes nie je len pre krásu, zábavu či príjemné zabíjanie času, ale aj pre svoju schopnosť komunikovať so súčasnou realitou v priestoroch spoločenských a politických – odkrývať skryté, poukazovať na zhnité, pripomínať zabudnuté, vyrovnávať skrivené. Žáner sociálnej drámy má takéto veci v najzákladnejšej pracovnej náplni. Spôsoby, akými sa u nás a v našom najbližšom okolí štáty starajú o deti a mladistvých, najmä tých z akýchkoľvek príčin odlúčených od rodičov, predstavujú pre citlivého umelca priam nedozerné možnosti loviť v tých mútnych vodách silné príbehy. Aj dievčatá a chlapci z nového slovensko-českého filmu Pirko vedia o živote svoje. A veru nijaké ružovosti.

Kým sa Pirku autorskej dvojice Lucia Klein Svoboda (scenár, réžia) a Petr Klein Svoboda (réžia) bližšie prizrieme, dovolíme si najprv krátky exkurz do minulosti dávnejšej i celkom nedávnej. V roku 1996 nakrútil český režisér Petr Václav podľa vlastného scenára film Marian. Pomenoval ho po hlavnom hrdinovi, rómskom chlapčekovi, ktorého socialistické úrady neoprávnene odobrali rodičom, umiestnili do detského domova, prinútili vyrásť v nezdravej inštitucionálnej mašinérii do dospelosti vonkoncom nepripravenej zvládať vonkajšiu realitu mimo múrov ústavu. Jeho príbeh nám aj vďaka civilnosti spracovania mohol vyrásť pred očami na zdrvujúci obraz deštrukcie nevinného človeka, ktorá má svojich vinníkov. V roku 2013 nám zas slovenský režisér Juraj Lehotský rozprával prostredníctvom filmu Zázrak o šestnásťročnej Ele. Jej mama nezvláda dcérinu výchovu, ani reedukačné zariadenie veru nie je východiskom, veľký svet, kde sa Ela ocitne, je síce bez mreží, ale vie mať tlamu otvorenú až po horúce peklá. Oba filmy sú kritické k štátnej opatere opustených detí, oba sa snažia byť empatické k biologickým rodičom, dotknú sa dna, hrdinku/hrdinu obdarili partnerom/partnerkou, pohybujú sa v teritóriu rómsko-nerómskom, premýšľajú o hraniciach priateľstva a jeho falošných tvárach, spájajú sex s peniazmi, neboja sa krutosti, osud v nich je vlastne neodvratný – hoc aj svetielko-dve zažnú, budúcnosť je priveľmi vratká alebo až fatálna. Aj v česko-slovenskej non-fiction produkcii by sme našli podobne tematicky ladené filmy, napríklad dva cykly dokumentov z dielne občianskeho združenia Návrat Nechcené deti a (Ne)chcené deti z prelomu tisícročí či veľmi empatickú a nápaditú koláž Miroslava Janeka Chačipe z roku 2005.

Hlavnou hrdinkou Pirka je „klientka“ detského domova, nachádzajúceho sa uprostred peknej vidieckej krajiny Slovenského raja. Krása prírody je však chovancom domova fakt srdečne ukradnutá. Ich svet je vymedzený štyrmi obvodovými múrmi budovy či plotom, ktorým je obohnaný dvor. Vnútri sa žije podľa nezdravých, plytkých inštitucionálnych pravidiel a absolútne sa verí tomu, že vonku, po prepustení, sa konečne bude dať zakúsiť ten ozajstný raj, všeobecný životný. Martina má rada, keď ju prezývajú Shakira – to podľa tej príťažlivej popovej speváčky s plavou hrivou. Aj Martina je sexi a blonďavá. Aj ona sa vie pri tanci zvíjať. No najmä – dovŕšila osemnástku a opúšťa detský domov. Zanecháva v ňom o rok mladšiu priateľku a sľub, že sa po ňu vráti, keď ju budú prepúšťať, že ju počká v aute pred budovou. Namierené má Shakira do Prahy za svojím frajerom Romanom, odchovancom tej istej ustanovizne. Roman má bývanie, budú s Martinou spolu šťastne nažívať, čvirikajú vrabce na drôtoch. Lenže vrabce toho o ľudských mláďatách, čo sa hrajú na dospelých, vedia dosť málo, vlastne nič. Skrátka, vrabce sa mýlia, Martinin príbeh sa komplikuje, sny pukajú ako mydlové bubliny. Veď čo iné by sa už mohlo prihodiť dievčaťu s umelými snami, nezodpovedajúcimi realite? Mala by snáď poslúchnuť tie odporné, ako psí čumák chladné úradnícke ženské z domova? A študovať? Alebo sa nebodaj zamestnať? Plánovať vložiť do života trocha osobnej energie, aby jej život mohol vrátiť niečo hrejivé? Chceli by sme vidieť príbeh úspešného „absolventa“ inštitucionálnej výchovy, ktorý sa odhodlane pustí do boja s nepriaznivým osudom a zvládne obyčajnú, jednoduchú existenciu? Alebo sa radšej na hodinku a pol pristavíme pri dievčine, čo jej štát zničil súčasnosť aj budúcnosť, budeme zhrození z krutosti jej sveta a povoľkáme si vo vlastnej jednoduchej, slušnej existencii, oslobodenej od špinavých katastrof? (Krátka zátvorková poznámka, moja obľúbená: Štát – to sme my.)

Priznala som sa, že verím v schopnosť filmov poukazovať na zhnité, vyrovnávať skrivené... Lucia Klein Svoboda má, zdá sa, podobný názor: „Dúfame, že tento film, aj keď čo i len máličko napomôže k zmene tejto problematiky, ak by mal pomôcť aspoň jednému dieťaťu, ktorému sa dejú takéto veci, aj tak sme spokojní.“ (Poznámka číslo dva: Keby sa peniaze vynaložené na vznik filmu použili na pomoc opusteným deťom, pomohlo by sa stopercentne viac než jednému z nich.) Martine Shakire sa počas prvých dvoch desiatok rokov udialo niekoľkonásobné zlo: odmietla ju biologická matka, postihol ju detský domov, vložila dôveru do nesprávneho partnera, stala sa bielym mäsom v pazúroch kriminálnej spodiny. Priveľa problematík pokope. Keď si naložíte na tanier nadmieru, nezvládnete to zjesť, hoci vám spočiatku v bruchu škvŕkalo. Navyše, všetky tie spomenuté problematiky sú už verejne známe – z reality i filmov –, minimálne v tej podobe, v akej ich Pirko ukazuje.

Aké je mentálne nastavenie filmových postáv z prvotiny Kleinovcov Svobodovcov? Temer všetky zaujíma iba jediné: chcú si užívať výhod sveta od svitu do mrku, najlepšie tak, aby do toho nemuseli vložiť ani kúsok vlastnej energie, snahy, myšlienky... Veru, aj tie, ktoré máme považovať za kladné. Len brať, nie dávať. Nechcú sa ruvať s osudom, iba ak zachrániť si holú kožu. A chcú mať peniaze, samozrejme. Cieľom života je pohodlie. A film akoby im pritakával, kritický odstup od hrdinky nebadať nijaký. Taká vízia ešte nikdy nijakú vážnu problematiku naozaj ani len nenahryzla. Jedine ak sama sebe do chvosta zubále zanorila a tak sa čarom nechceného, neplánovite stala do istej miery zrkadlom nastaveným našim dneškom.

Odsek venovaný pozitívam: herci, aj tí neprofesionálni; kamera (Asena Šopova) schopná vydolovať krásu a emóciu aj tam, kde by to iní nedokázali; silné pasáže telesného násilia (ktoré pravdepodobne zostanú v diváckej mysli aj potom, keď z nej ostatok filmu definitívne vymizne, ale pre niekoho sú možno svojou vypätosťou až percepčne kontraproduktívne); zopár „ukradnutých“ okamihov z detského domova či zo života pražskej spodiny; obrazy spojené s biologickou matkou (najmä celkom krátky, ale veľmi výstižný dialóg o pôvode Shakirinej inklinácie k tancovaniu).

Návrat k negatívnemu tónu otvára otázka: Aké je mentálne nastavenie filmu Pirko? Javí sa, že sa pokúša byť univerzálnym príbehom. Možno tomu mala napomôcť aj plochosť, papierovosť Martininej postavy, okrem základných vecí sa o jej vnútre takmer nič nedozvieme. Je väčšmi typom než individualizovaným dramatickým charakterom. Pričasto sa mýli, rovnako ako celý film. Ten si napríklad nahovára, že je napínavý, pritom je až na posledných maximálne desať minút celkom predvídateľný. Dopúšťa sa nebezpečných skratiek, keď istú vlastnosť, konkrétne dôverčivosť, definuje ako nevyhnutnosť prislúchajúcu mladosti. Ale inštitucionálna výchova spôsobujúca sociálnu depriváciu veru dôverčivosť v ľuďoch nebuduje. Veď to ani dôverčivosť nie je, je to len uskutočnený pohodlný výber cesty najmenšieho odporu – veď čo som bláznivá, aby som bojovala, radšej vyskúšam, či sa o mňa niekto dobre nepostará.

A ten film si dovolí distribuovať síce v rámci svojho deja asi nenápadnú, no naozaj nehoráznosť. V univerze opustených detí zohráva okrem pôvodných biologických rodín, štátnych či súkromných ustanovizní dôležitú úlohu náhradná rodinná výchova, čiže jav, keď sa opustené dieťa dostáva do fungujúcej rodiny (osvojiteľskej, pestúnskej či takzvane profesionálnej). Dokonca všetko nasvedčuje tomu, že ak sú väzby s biologickou rodinou v danej chvíli nerekonštruovateľné, ponúka náhradná rodina dieťaťu najväčšie šance. V Pirku sa objaví jediná správa na túto tému: Keď sa v domove ocitne vyplašené chlapča, dozvieme sa, že ho vrátili z rodiny, lebo ho náhradný otec sexuálne zneužíval. A hotovka, kapitola uzatvorená. Ale vlastne, hovorím si, tento film asi nikomu neublíži. Upadne do zabudnutia. Našťastie, danosť umenia pokúšať sa napraviť svet nie je priamo úmerná možnosti, že film svet pokazí.

Pirko (Slovensko/Česko, 2016) _SCENÁR: Lucia Klein Svoboda _RÉŽIA: L. Klein Svoboda, Petr Klein Svoboda _KAMERA: Asen Šopov _STRIH: Jan Daňhel _HUDBA: Ľubica Malachovská Čekovská _HRAJÚ: Dominika Zeleníková, Tibor Kotlár, Viktória Šuplatová, Martin Finger, Tamás Gál, Boleslav Polívka, Lucia Klein Svoboda, Jan Plouhar, Štěpán Kozub a iní _MINUTÁŽ: 92 min. _HODNOTENIE: • •

Zuzana Mojžišová ( filmová publicistka )
FOTO: Bontonfilm