Ján Fakla

dramaturg a riaditeľ Európskeho festivalu humoru a satiry Kremnické gagy, autor, dramaturg riaditeľ Kremnického divadla v podzemí

Môj vzťah k slovenskému filmu vyvolali najskôr filmy zahraničné. Boli to grotesky Charlieho Chaplina, Bustera Keatona a najmä dvojice Laurel & Hardy. Z ich situačných gagov som ešte ako dieťa načerpal do svojej DNA nielen humor, ale najmä majstrovstvo ich umeleckej skratky, ktoré sme neskôr ako divadelníci využívali v tvorbe malých javiskových foriem.

Na prelome 60. a 70. rokov, keď sme so susedom Janom Snopkom obdivovali panoramatické filmy ako Lietajúci Clipper alebo Pán Wolodyjowski, objavili sme aj slovenskú filmovú tvorbu. Na Medenú vežu a Orlie pierko sme išli niekoľkokrát, Kvietik, Rajniak či Mistrík boli našimi hviezdami. Banskobystričan Ivan Palúch sa stal pre nás slovenským Belmondom, nielen ako princ Bajaja alebo Adam Šangala. Z tých čias vo mne ešte utkveli filmy Dušana Trančíka, najmä Šibenica s Jozefom Mokošom. Veľkým filmárskym zážitkom bolo pre mňa aj nakrúcanie s Jurajom Jakubiskom v roku 1975. V zimnej Kremnici a v legendárnom klube Labyrint som ako pätnásťročný okúsil filmovú drinu v epizódnej postave krátkometrážneho filmu Tri vrecia cementu a živý kohút.

Moje obľúbené slovenské filmy boli neskôr Pacho, hybský zbojník, Tisícročná včela či Papierové hlavy. Cením si dokumentárnu tvorbu Zuzany Piussi a Marka Škopa. Zo súčasnej slovenskej celovečernej tvorby ma zaujali diela Dom, Eva Nová a Červený kapitán. Rád by som však videl slovenský film, ktorý by vo mne vyvolal podobný zážitok ako napríklad Veľká nádhera, Mladosť či Zbrusu Nový zákon.