Hľadanie raja

Známy chlapík, dokumentarista, volá sa Jaro Vojtek, nakrútil filmový portrét známeho chlapíka, fotografa a novinára, menom Andrej Bán, svojho dlhoročného kamaráta. Film dostal názov Raj na zemi.

Jaro Vojtek je autorom mnohých, najmä dokumentárnych, ale aj hraných filmov, viaceré z nich získali domáce, ale aj zahraničné ocenenia, pochodili prostredníctvom festivalov krížom-krážom po svete. Prikláňa sa k sociálnym témam, hľadá v nich politický rozmer, láka ho hovoriť o inakosti, výlučnosti aj vylúčenosti. V (mojej) cinefilnej pamäti sa v dobrom uhniezdili predovšetkým jeho snímky My zdes (2005) a Hranica (2009). Andrej Bán vstúpil do povedomia kultúrnej verejnosti najprv ako fotograf pohybujúci sa najmä v prostrediach, ktoré sužujú vojenské, etnické, náboženské konflikty a ich dlhotrvajúce dôsledky – tu u nás aj inde, neskôr aj ako píšuci novinár, autor reportáží, držiteľ niekoľkých novinárskych cien, zakladateľ charitatívnej organizácie Človek v ohrození, autor iniciatívy Zabudnuté Slovensko a napokon aj – Biela vrana.

Predstavujem si, že ak sa filmár rozhodne portrétovať známu, v niektorých kruhoch priam populárnu osobu, stojí pred dilemou, či má byť jeho správa určená prioritne pre tie oboznámené kruhy, alebo pre obecenstvo neoboznámené. Snímke Raj na zemi porozumie asi väčšmi publikum znalé – otázkou je, čo nové sa dozvie. Tomu neznalému – no myslím, že bude v kinách v menšine – sa asi film rýchlo vytratí z mysle.

Základným výstavbovým kameňom Vojtekovej a Bánovej pánskej jazdy sú návraty na miesta, kde voľakedy reportér bol a ktoré, ako vskutku pikantne vravia novinári, pokrýval. Hľadajú, rozprávajú sa, prenikajú do súkromných priestorov, porovnávajú, spomínajú. Utečenecký tábor, ošarpaná ponurá miestnosť a v nej ľudia čakajúci na lepšie časy – potom už iba prázdny hangár. Kresťanská rodina, ktorá – ak si chcela zachrániť život – musela utiecť pred džihádistami z asýrskeho mesta Karakoš, úplne zničeného Islamským štátom. Kosovo v roku 1999, nálety na niekdajšiu Juhosláviu, v lese sa ukrývali dedinčania, mnohí neprežili, fotografa pred rokmi zaujali rodinné albumy rozhádzané na čistine pod horou, teraz s režisérom v pätách hľadá niekoho, komu tie albumy patrili, kto je na tých obrázkoch. Napokon návšteva utečencov vyhnaných z domovskej krajiny počas rusko-gruzínskej vojny o Južné Osetsko začiatkom 90. rokov. (Všetko iba zahraničné štácie – a to je škoda. Veľmi chýba Bánova domáca aktivita, najmä jeho dlhoročný obhajobný hlas v prospech slovenských Rómov, ale napríklad aj na dialógu postavené ťaženie proti nacistickým voličom. Jediným jej pripomenutím vo filme je výhražný vulgárny mail, ktorý protagonista dostal. Končí sa výzvou na stretnutie zoči-voči s možnosťou vybrať si päste alebo nože.)

„Osobné portrétové filmy sa zameriavajú skôr na individuálne než na sociálne témy. Keď sa im to podarí, poznávame cez príbeh konkrétneho človeka širšiu sociálnu tému. Predstavujú ďalší spôsob, ako sa posunúť od jednotlivého k všeobecnému. (Niektoré osobné portréty či biografie potláčajú politické zameranie v prospech uchopenia subjektu ako nezávislej, sebaurčujúcej entity.),“ píše teoretik dokumentárnej kinematografie Bill Nichols v knihe Úvod do dokumentárneho filmu. Individuálne, spoločenské a politické sa v Raji na zemi preplieta, dalo by sa povedať, že sa prelína a občas dokonca splýva. Nielen subjekty jeho fotografií a reportáží, aj ich autor Andrej Bán je často chlapík bez domova, naplnený smútkom, prenasledovaný vnútornými démonmi. Oni aj on – a my všetci spolu s nimi – hľadajú to isté: kus mierumilovnej plochy, kde sa dá skloniť hlava, ľudské teplo a niekoho, kto ich má rád a oni majú radi jeho. Veď to je najprípustnejšia definícia raja na zemi.

Potiaľto je Vojtekova snímka v poriadku. Formálne zvládnutá, má silnejšie (fotografovanie v kostole, putovanie k lúke, kde voľakedy ležal fotoalbum...) aj slabšie (najmä odcudzujúce rozhovory režiséra a hrdinu o pravde, európanstve...) miesta. Jedno jej však od začiatku chýba – prekvapivosť, prvky, ktoré by vzbudzovali divácku zvedavosť, kládli nové otázky, prípadne aj tie staré, len nejako menej lapidárne, nástojčivejšie. V Raji na zemisa Nicholsovo osobné a sociálne vzájomným spojením neznásobujú, nezvýrazňujú, hoci sa mohli. Naopak, prvé druhému a druhé prvému berie výpovednú silu, navzájom sa oslabujú.

Nahrávka to aj bola dobrá, ale smeč nevyšiel.

Raj na zemi (Slovensko, 2019) RÉŽIA A KAMERA Jaro Vojtek SCENÁR Marek Leščák, J. Vojtek STRIH Peter Harum HUDBA Michal Nejtek MINUTÁŽ 78 min. HODNOTENIE *** a pol DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 1. 10. 2020

Zuzana Mojžišová, filmová publicistka a spisovateľka
foto: MPhilms

Odhodlaný starecký triler

Keď už bol Lear dosť starý, rozhodol sa usporiadať svoje záležitosti. Rozdelil kráľovstvo medzi budúcich dedičov a pobral sa na dôchodok. Urobil však podobnú chybu ako Lótova žena – len opačnú. Nazrel do svojej budúcnosti a od hrôzy z toho, že tam pre neho už nie je miesto, zošalel. Tejto chyby sa hrdinovia filmu Staříci nedopustili. Budúcnosť ich nezaujíma; chcú len po sebe zanechať čistý stôl. 

Plukovník, Amerikán, prilieta domov do Česka. Chatrný, na vozíku. Priváža si pušku winchestrovku. Keď ho s ňou nechcú pustiť cez letiskovú kontrolu, reaguje lakonicky: Jděte do hajzlu s celou Českou republikou. Druhý starec Tonda, rovnako chatrný, ho čaká na letisku a odváža k sebe domov. 

Veľa sa o nich nedozvieme. Poznajú sa dobre, možno celý život. Spája ich spoločná jazva, desaťročia nespravodlivo strávené v komunistickom kriminále. Tá jazva má meno. Je to JUDr. Václav Mráz a pražský súd ho len nedávno oslobodil spod obžaloby z justičných zločinov. Plukovník pricestoval zabiť ho a Tonda mu má pomôcť. Navzdory Tondovmu synovi, ktorý sa k otcovi správa ako k pubertiakovi, ukradnú Tondovu dodávku a vydajú sa na cestu za pomstou: vyčistiť stôl predtým, ako ho vyhodia funebráci. 

Má zmysel čistiť život na jeho konci? V pozitívnom zmysle určite: vyrovnať nesplatené dlhy, ospravedlniť sa, napísať spravodlivý závet. Ale čo s pomstou? Na poslednú chvíľu vyraziť klin klinom? Spáchať novú krivdu odplatením tej starej? 

Film Staříci necháva túto otázku otvorenú. Starci sa o nej nerozprávajú. Odhodlanosť plukovníka a jeho fyzická bezmocnosť sú pre Tondu trochu ako vydieranie. Ale keď vidíme, aká zlosť pochytí Tondu na súde, a to, s akou rozkošou obaja strieľajú do handrového panáka, trénujúc na Mráza, zdá sa, že ani on nie je proti. To len jeho mravný imperatív je rozriedený desaťročiami príkorí a zbabelosti považovanej za normálnu. Ak aj dúfal, že revolúcia to zmení, jej zamatovosť voči grázlom ho vyliečila z ilúzií. 

Pre Amerikána je to iné. Okrem winchestrovky si domov priniesol aj uniformu plukovníka československej armády. Nevieme, čím žil v Amerike, ale svoj hnev udržal desaťročia zmrazený. Posledné prevracanie kabátov zažil pri samozmene kolaborantov na komunistov. Nemusel vidieť, ako sa komunisti zrazu rozplynuli a nebolo nikoho, koho by bolo treba potrestať.

Film Staříci ukazuje cestu dvoch starcov za tretím, v ich očiach zrelým na absolútny trest. Justícia zlyhala, to ospravedlňuje ich rozhodnutia. Česko ich putovania je ľahostajné a odťažité. Ľudia sa nezaujímajú o činy iných. Keby aj vedeli, kam sa starci vybrali, bolo by im to jedno. Režiséri Dušek a Provazník nakrútili film lakonicky, triezvo, emocionálne rezervovane a presne. Dej je priamočiary, nie sú v ňom odbočky, citové vložky, vyznania. Hoci je starecky pomalý, je napínavý ako westerny. A je to tak správne, pretože v ňom ide o to isté. 

Občas sa pýtam, čo sa stane, keď pomstiteľ svoj čin dokoná. Aký pocit ostane? V klasických tragédiách majú byť mŕtvi všetci. Ale znamená to, že ich hrdinovia sú iba nástroje veľkých otázok. Že vlastne nezáleží na ľudskom?

Pred dvoma rokmi vznikol na Slovensku film Martina Šulíka Tlmočník. Je o tom istom: o dvoch starých mužoch spojených dávnym zločinom. Aj oni putujú krajinou, ale nevidia ju, pretože sa dívajú do minulosti. Šulíkova verzia je však láskavejšia. Európskejšia, pretože tu sa málokedy riešia krivdy revolverom. Staříci odpovedajú na otázku zločinu a trestu radikálnejšie. 

Dnešní starci u nás zažili dva málo slušné režimy, prešpikované zločinmi proti ľudskosti. Obete i vinníci, ako aj ich potomkovia žijú ďalej spolu. Reťaz zločinov sa neskončila a asi ani neskončí. Dá sa vôbec s túžbou po pomste niekedy prestať? Filmy Tlmočník a Staříci odpovedajú na túto otázku protikladne.

Nie je to podstatné, ale film Staříci je inšpirovaný skutočným úsilím plukovníka Pravomila Raichla, vojnového hrdinu a komunistického väzňa, ktorý sa v roku 2002 rozhodol vykonať vlastný rozsudok smrti nad prokurátorom Karlom Vašom, no v deň plánovaného atentátu mu v tom zabránil infarkt. Dušek a Provazník to tarantinovsky dokončili za neho.

Staříci sú pozoruhodný, triezvy, odhodlaný film. Na naše pomery a rýchlosť pohybu hrdinov je prekvapivo napínavý. Je presný, dobre vymyslený, skvelo zahraný a výborne vypointovaný. Nemá ambíciu byť liekom; takto zbabraný život sa napraviť nedá. Ale nie je ani patológiou. Bolo by fajn, keby takýto životný pocit už nemuseli budúci starci u nás prežívať.

Režisérski mladíci Dušek a Provazník (obaja 1978) nakrútili tento starecký triler suverénne a empaticky, akoby chceli ukázať Sorrentinovi (1970), že nie iba on to dokáže. Ale najmä obaja „staříci“ Schmitzer (1949) a Mrkvička (1939) presne vystihli situáciu, v ktorej – ako Lear – sú už takmer neviditeľní. 

Staříci (Česko/Slovensko, 2019) RÉŽIA, SCENÁR Martin Dušek, Ondřej Provazník KAMERA Lukáš Milota HUDBA Hejl & Srnka HRAJÚ Jiří Schmitzer, Ladislav Mrkvička, Dušan Kaprálik, Milena Steinmasslová, Michal Suchánek, Pavel Batěk, Marika Procházková MINUTÁŽ 85 min. HODNOTENIE **** a pol DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 10. 9. 2020

František Gyárfáš, informatik a vysokoškolský pedagóg
foto: Filmtopia

Ikony, indexy a symboly slovenskej architektúry

Ikony sú sériou dokumentov o osobnostiach slovenskej architektúry druhej polovice 20. storočia. Sú však aj dokumentom o meniacom sa vzťahu novej generácie k nim. Ikonami sú samotné osobnosti („nevideli ste ho poplakávať, nehodilo sa to ani k tej jeho figúre... Jánošíka“, spomína Ľubomír Feldek na Štefana Svetka, keď ho pre rok 1968 nepozvali na otvorenie budovy rozhlasu). A ikonami sú aj ich stavby, ako budova Slovenského rozhlasu, ktorá aj Feldeka sprvoti „skôr dráždila“.

Ikona je referenciou, odkazom. A práve v tom je problém predstavených diel – bežne sú hodnotené ako odkaz na negatívne interpretovanú dobu ich vzniku, a nie ako jedinečná architektúra. Pritom ich kvalitou je aj to dráždenie, keď na seba odlišnosťou strhnú pozornosť.

Séria pomáha odkryť a pochopiť vnútornú organizáciu týchto diel. Neverejné priestory Slovenského rozhlasu skladá montážou do fiktívnej postupnosti, akoby kamera letela rezom reálnej budovy. Prelínajúce sa zóny Skočekovho rodinného domu predstavuje ako koláž priestorov, obyvateľov a príbehov. Zamestnanci, upratovacia a údržbárska čata dopĺňajú používateľský pohľad na Milučkého Dom umenia v Piešťanoch.

Náladové vnemy podložené elektronickou hudbou z budov často izolujú podmanivé, no fragmentárne klipy. Takémuto náladovému, filtrovanému zmyslovému vnemu dodávajú konceptuálne pochopenie precízne komentáre. Výškové zábery z dronu, napr. pri Milučkého krematóriu, vytvárajú ekvivalent architektonického modelu, ktorý odhaľuje celkovú kompozíciu a koncept diela.

Ikona v pôvodnom zmysle vyjadruje podobnosť, v náboženstvách obraz, ku ktorému sa dá modliť s odkazom na zobrazenú postavu. V tomto zmysle by bolo rizikom nekriticky hodnotiť týchto, hoci aj výnimočných tvorcov a ich diela v kontexte predsa len dobou obmedzenej súťaže ideí, dostupnosti stavebných materiálov a materiálnych zdrojov. No séria určite pomôže kalibrovať verejné hodnotenie, doteraz často plné neporozumenia a dešpektu.

Mnohé osobnosti sa podarilo zachytiť naživo, čo je určite výhodou výberu. Hoci úvodný perex ich pasuje za nekompromisné, záznamy rozhovorov ich vykresľujú mnohorozmerne, artikulovane, s nadhľadom: Henrieta Moravčíková pripomína potrebu diplomacie v architektúre a uvádza potrebný kontext prepájajúci projekčné tímy, dodávateľov a politiku – hoci potom radí medzi spoločné vlastnosti prezentovaných práve zásadovosť, tvrdosť a nekompromisnosť. Viera Mecková sa priznáva k perfekcionizmu, no zároveň spomína radosť zo spolupráce na stavbe aj s umelcami.

Možno práve integrálna symbióza s umením mnohé tieto vybrané diela konceptuálne otvára a významovo rozširuje, čím ich stavia do protikladu k typizovanej výstavbe. A to nielen jedinečným programom, významom a kultúrnymi nárokmi, no najmä odlišnou metódou: je fascinujúce sledovať napríklad spoluprácu architekta Dušana Kuzmu na Pamätníku SNP v Banskej Bystrici so sochárom Jozefom Jankovičom. Z hranolu s átriom sa projekt postupne vyvíja pod vplyvom voľnejšie prístupných inšpirácií a technológií výstavby betónových škrupín. No zásadným vstupom sú aj Jankovičove sochárske metódy, ako kontinuálne tvarovanie rozpoltenej hmoty pamätníka v hline a potom organicky plánované umiestnenie súsošia v jej strede.

Vizionárske a nerealizova(teľ)né projekty skupiny VAL, ktorej súčasťou bola aj Mecková, zase dokument prezentuje ponorom do dvojrozmerného priestoru vizualizácií a výkresov. Animuje paralaxu fiktívneho pohybu, ilúziu priestoru dopĺňa ilúziou času. Sprostredkúva nový uhol pohľadu na tieto absolútne architektonické ikony: radikálne, inovatívne, slobodné odkazy na architektúru inej reality.

Séria úspešne skladá obraz architektúry ako umenia priestoru, vnímaného pohybom, a teda v čase, v tradícii pohybových sekvencií preberaných do architektonických promenád aj do filmových montáží. Vytvára stopu architektonických myšlienok v inom médiu a pre iné publikum. Takáto stopa sa zahladí snáď ťažšie než materiálna stopa Skočekovho Istropolisu.

Ikony (Slovensko, 2020) RÉŽIA Daniel Svoreň, Dano Dekan, Dorota Vlnová, Barbora Sliepková, Maroš Milčík, Mária Pinčíková FORMÁT 6 častí z 12-dielneho seriálu MINUTÁŽ 6x26 min. HODNOTENIE **** TELEVÍZNA PREMIÉRA september - október 2020

Peter Stec – architekt
foto: Artichoke

História prvej scény v premenách času

Osláviť storočnicu galavečerom ešte Slovenské národné divadlo stihlo. Premiéry, ktoré mali pripomenúť prvé inscenácie, už zablokoval koronavírus. O vzniku a premenách našej prvej divadelnej scény v čase hovorí cyklus dokumentárnych esejí Storočnica SND.

Nezrodilo sa z vôle ľudu, jeho založenie bolo politickým aktom. Slovensko bolo totiž jediné, ktoré v tomto geopolitickom priestore nemalo národné divadlo. Aj v Bulharsku existovalo už pred prvou svetovou vojnou! Lenže v Bratislave nebolo ani profesionálnych hercov, ani publika. V Mestskom divadle (teraz historická budova SND) sa hrávali len nemecké a maďarské predstavenia. Roky bol prívlastok „národné“ len nálepkou, ktorá maskovala „záchrancu“ – Jeřábkovu kočovnú spoločnosť.

Z kaleidoskopu poznatkov i spomienok teatrológov, rozprávania historikov nasvecujúcich dobové kontexty, citátov z periodík a aj reminiscencií pamätníkov čias minulých sa skladá panoramatický obraz neľahkého „pôrodu“ slovenskej profesionálnej divadelnej scény. K českým hercom i režisérom rokmi pribúdali už vyštudovaní slovenskí profesionáli. Narastali aj sváry – veď Národné malo byť predsa slovenské! Nahrávala tomu aj spoločenská situácia. K najťažším úlohám patrilo dobehnúť svet, ktorého divadelná poetika bola vzdialená niekoľko svetelných rokov, i pritiahnuť divákov. Ale najmä permanentne chýbali financie.

Každá z desiatich častí cyklu sa sústreďuje na jednu historickú etapu a vývoj jednotlivých súborov – činohry, opery a baletu. Nezorientovaný divák, ktorý vie o SND len to, že existuje, sa v záplave mien poľahky stratí. Na meno Hana Meličková však aspoň tí, čo už viac pamätajú, zareagujú. Azda neveriacky pozerajú na fotografiu z čias, keď sa ako mladá herečka zaskvela v úlohe Salome. Ale netreba si zapamätať všetky mená ani názvy zlomových inscenácií, ktoré písali dôležité kapitoly histórie.

Zaujímavejšie je sledovať línie, ktoré vyrastajú ponad mozaikou výpovedí, reminiscencií, fotografií, filmových šotov, ukážok spoločenského varu toho-ktorého obdobia či inscenácií. Napríklad skutočnosť, ako cez desaťročia ovplyvňovali (a dodnes ovplyvňujú) divadelný život spoločenský kvas a politické rozhodnutia – raz režimu pritakával, inokedy tvorcovia šifrovali do inscenácií reflexie doby. Vo vypätých okamihoch dokonca dokázali členovia SND aj otvorene vystúpiť proti.

Alebo téma potreby rekonštrukcie historickej budovy, ktorá je, mimochodom, aktuálna aj dnes. Úzko s ňou súvisí aj 21-ročná tortúra budovania novostavby, ktorej pred otvorením hrozilo, že sa v rukách súkromníkov zmení na bizniscentrum. Znova a znova sa vynára otázka financií, presnejšie ich nedostatku, či úvahy o osamostatnení súborov. Ale aj snaha konfrontovať sa so svetom prostredníctvom hosťovania zahraničných umelcov, ktorých kedysi z prvej scény vyháňali, hoci napríklad počas slovenského štátu zachraňovali trebárs operu.

Cyklus Storočnica SND zrejme nezaujme divákov túžiacich po atrakciách. Aj keď „pikošiek“ sa z neho človek dozvie veľa. Vzácny je rozsiahlym zberom materiálov dokumentujúcich sto rokov našej prvej scény, dokonca aj vizuálnych, hoci z prvých desaťročí sa ich zachovalo len ako šafranu. A hlavne množstvom výpovedí teatrológov, z ktorých sa mnohí premiéry cyklu už nedožili, aj spomienok umelcov, z ktorých väčšina patrila v minulosti k hviezdam, no ich mená zapadli prachom zabudnutia. (Škoda, že tvorcovia neustriehli svetlá. Ako pod mikroskopom vidno aj najtenšiu vrásku či drobný furunkel na nose respondenta.)

Národné už dávno nemá buditeľské poslanie vzdelávať a pozdvihovať národ. Je však smutné, že aj po sto rokoch ostáva kultúra na konci záujmu politických špičiek, ktoré dotiahne do SND akurát tak Kubo, aj keď sa nedočkajú toho, čo poznajú z televíznych obrazoviek.

Storočnica SND (Slovensko, 2020) RÉŽIA Peter Hledík, Jana Durajová, Tomáš Vitek SCENÁR Ľubica Krénová KAMERA Tomáš Stanek, Richard Tauber STRIH Oliver Greško, Katarína Pavelková, Lucia Garaiová, Milan Cmarko FORMÁT 10-dielny seriál HODNOTENIE **** TELEVÍZNA PREMIÉRA september-november 2020

Jena Opoldusová, kultúrna publicistka
foto: Furia Film