Sládek ako dobový i nadčasový fenomén

Portrét svetoznámeho slovenského míma Milana Sládka natočil režisér Martin Šulík, ktorý sa okrem hranej tvorby venuje aj dokumentárnym filmom, najmä portrétom osobností československého filmu a umenia 60. rokov. Jeho celovečerný dokument Milan Sládek prišiel 8. októbra do slovenských kín.

Film zachytáva tvorivú i životnú cestu Milana Sládka, ktorý na začiatku 60. rokov stál pri zrode modernej slovenskej pantomímy. V roku 1968 emigroval do Nemecka a so svojimi predstaveniami precestoval celý svet. „Sládek bol inšpirovaný francúzskymi vzormi Deburauom a Barraultom, ale veľmi rýchlo objavil svoj vlastný vyjadrovací jazyk. Prekvapením boli hlavne jeho celovečerné pantomímy Hrča a Starinár, ale aj činoherné predstavenia podľa Kyrmezerových frašiek. Hoci v Bratislave pôsobil len necelých desať rokov, ovplyvnil nielen divadelníkov, ale aj filmárov či dokonca výtvarníkov. Ak pozeráte archívne programy Slovenskej televízie, zistíte, že Sládek sa objavoval aj v mnohých zábavných programoch, jeho sólové vystúpenia boli súčasťou videoklipov k pesničkám. Skrátka, bol to výrazný dobový fenomén,“ ozrejmuje pre Film.sk režisér Martin Šulík. Po Sládkovej emigrácii bola jeho práca v cudzine známa len úzkemu okruhu slovenských divadelníkov a odborníkov. V roku 1989 sa vrátil na Slovensko, ale od roku 2004 žije opäť v Nemecku. Napriek tomu, že má viac ako osemdesiat rokov, stále hrá, prednáša, režíruje a cestuje po svete. „Náš film sa pokúša zachytiť jednotlivé obdobia jeho tvorby: na  Slovensku, v Nemecku, ale aj jeho cesty po svete. Na Milanovom diele som chcel zdokumentovať aj premenu samotnej pantomímy, jej transformáciu na rôzne druhy pohybového divadla,“ dodáva režisér, ktorého na dokumentárnom filme baví objavovanie nových súvislostí. „Napríklad pri práci na tomto filme som si uvedomil generačné prepojenie študentov bratislavskej ŠUP-ky. Sládkovými spolužiakmi boli Elo Havetta, Juraj Jakubisko, Marián Minárik, Vlado Popovič, Jana Pogorielová. Pochopil som aj jeho vzťah k Emilovi Františkovi Burianovi a medzivojnovej divadelnej avantgarde. Mal som radosť, keď som v archíve objavil záznamy predstavení, o ktorých všetci hovoria, ale videl ich len málokto. Potešili ma fotografie z Milanovej mladosti, kde je ako študent zachytený v amatérskom divadle s bratmi Kronerovcami v Považskej Bystrici,“ približuje režisér. Samotnej realizácii predchádzali podrobné rešerše archívnych materiálov, ktoré vo filme nemajú len ilustračnú úlohu. Vystúpia v ňom mnohí Sládkovi spolupracovníci a priatelia, ako Milan Lasica, Jana Pogorielová, Eva Mária Chalupová, Ľubomír Feldek, Ladislava Petišková, Vladimír Štefko, Helmut Scheier, Frank Meyer, Franz Bodo Gerono, Laurenz Leky, Jochen Fassbender, František Mikloško, Ľubomír Piktor, Katarína Aulitisová, Beáta Hileková, Peter Tabaček, Milada Synková či Ján Kocman.

„Aby som pravdu povedal, nie som dokumentarista v pravom zmysle slova. Moje dokumenty nereagujú na spoločenské problémy ani investigatívne neanalyzujú aktuálne udalosti. Zaujímajú ma ľudia, ktorí významným spôsobom ovplyvnili nejaké odvetvie našej kultúry. Myslím, že je to spôsobené mojím pôsobením na VŠMU. Chcem študentom umenia sprostredkovať myšlienkový svet iných filmárov, hudobných skladateľov, výtvarníkov, spisovateľov, umožniť im, aby svoje snaženie konfrontovali s výraznými osobnosťami našej i svetovej kultúry. Baví ma objavovať inšpiračné zdroje jednotlivých tvorcov, spoznávať kontext ich diela,“ vysvetľuje pre Film.sk Šulík. „Dokument je pre mňa dynamickým spôsobom spoznávania skutočnosti,“ dodáva tvorca, ktorý sa okrem réžie na filme podieľal aj ako autor námetu, scenára a producent (TITANIC).

„Pri práci na dokumentárnom filme sa vklad jednotlivých profesii veľmi ťažko rozlišuje. Scenár síce tvorí východisko k nakrúcaniu, ale skutočnosť, nové fakty často posúvajú jeho ťažisko. Objavujú sa témy, ktoré v pôvodnom zámere neboli, a mnohé veci, ktoré sa javili dôležité, strácajú výpovednú hodnotu. Práca scenáristu a režiséra sa teda prelína oveľa viac ako v hranom filme. V procese nakrúcania sa často mení štruktúra i kompozícia jednotlivých obrazov. Konečný tvar dokumentu môže vzniknúť v strižni a výsledok sa môže od zámeru výrazne líšiť. A producent musí na všetky tieto zmeny reagovať. Ak je človek na všetko sám, odstup mu umožňujú ďalší spolupracovníci,“ ozrejmuje Šulík. Kameru mal vo filme na starosti Richard Krivda, strih Marek Šulík a produkčnou bola Mirka Grimaldi. Pod zvukom filmu je podpísaný Peter Mojžiš a o hudbu sa postarali Nikolaj Nikitin a Luboš Šrámek. Jedným z koproducentov filmu je Slovenský filmový ústav.

„Moja práca spočívala hlavne v štruktúrovaní faktov a v argumentácii Milanových výpovedí prostredníctvom archívov. Dúfam, že sa nám podarilo zachytiť aspoň niečo z mnohovrstevnej Milanovej osobnosti,“ uzatvára režisér.

Milan Sládek (r. Martin Šulík, Slovensko, 2020)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: cca 95 000 eur vrátane vecných plnení a licencií (podpora z Audiovizuálneho fondu: 35 000 eur, podpora z RTVS: 25 000 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

Jaroslava Jelchová
foto: ASFK

Filmoví nadšenci filmovým nadšencom

Do sveta pirátskeho kopírovania, dabovania a distribúcie filmov v Československu v časoch, keď sa v kinách bežne nepremietali západné kasové trháky, zavedie divákov celovečerný dokument Králi videa Lukáša Bulavu. Na Medzinárodnom filmovom festivale Cinematik v Piešťanoch získal Cenu divákov a v októbri mieri do slovenských kín.

„Cena divákov nás veľmi teší. Dokument nakrútili filmoví nadšenci pre filmových nadšencov, takéto ocenenie je teda obrovským zadosťučinením. Veríme, že podobne sa film bude páčiť aj návštevníkom kín,“ povedal slovenský producent filmu Igor Kovács. Film vznikol v slovensko-českej koprodukcii a na crowdfundingovom portáli startovac.cz získal výraznú podporu. Za nápadom stojí okrem českého režiséra Lukáša Bulavu aj Petr Svoboda ako spoluautor námetu, spoluscenárista a dramaturg. „Som celoživotným zberateľom filmov a rýchlodabing odjakživa milujem: beriem ho ako najlepší spôsob počešťovania alebo poslovenčovania filmov. Nápad urobiť film vznikol koncom leta 2016, keď sme si s režisérom Lukášom Bulavom povedali, že by bolo super natočiť nejaký krátky dokument o rýchlodabingu. Obidvaja sme fanúšikovia tohto fenoménu. Pôvodne sme uvažovali o krátkometrážnom dokumente s dvomi-tromi respondentmi, šírenom cez YouTube, no časom sa nám to dosť rozrástlo,“ vysvetľuje pre Film.sk Svoboda. V ranej fáze sa k projektu pridali aj slovenský producent Igor Kovács a strihač Peter Pavlík. „Keď sme videli trailer k pripravovanému filmu Králi videa, hneď sme si uvedomili, že je to ideálna téma pre nás. Zavolali sme si s režisérom a dohodli sme stretnutie,“ ozrejmuje Kovács, pre ktorého bola úloha producenta filmu novou skúsenosťou.

Film prináša pohľad na proces pirátskej výroby VHS kaziet s filmami väčšinou západnej produkcie, ktoré v totalitných časoch v oficiálnej distribúcii chýbali. V európskom priestore to bol jav príznačný pre krajiny bývalého východného bloku, ktorý súvisel aj s rozšírením videotechniky. VHS kazety s nedistribučnými titulmi, ale aj so zakázanými filmami, často kopírované z inej kópie a rýchlo nadabované jedným hlasom, boli jediným médiom umožňujúcim dostať sa k aktuálnej svetovej filmovej produkcii.

Snímka predstaví aj zákulisie a ľudí, ktorí stáli za celým procesom „alternatívnej“ distribúcie VHS kaziet. A ako prezrádzajú tvorcovia filmu, práve im Králi videa vzdávajú hold. „Je to vlastne ľúbostný list od nás filmových fanúšikov adresovaný tým, čo nám v tých dobách prinášali akčné snímky, horory a ďalšie skvelé filmy, ku ktorým sa inak nedalo dostať,“ ozrejmuje Svoboda. Vo filme sa objavia napríklad hudobníci Roman Holý, Ondřej Hejma, filmový publicista František Fuka, spisovateľ a novinár Ondřej Neff, režisér Zdeněk Troška, tlmočníčka a prekladateľka, dlhoročná spolupracovníčka Českej televízie Dana Hábová a mnohí ďalší.

Súčasťou filmu sú aj hrané rekonštrukcie, aby si príslušnú dobu vedeli predstaviť ľudia, ktorí ju nezažili. Samotný film prináša podľa jeho tvorcov okrem informácií hlavne zábavu, preto ich teší, že sa publikum na snímke baví.

„Náš film je poctou každému, kto nám dokázal sprostredkovávať nedostupné filmové zážitky. Vďaka tomu sme sa zamilovali do kinematografie. Diváci, ktorí to zažili, sa budú cítiť nostalgicky a tí ostatní sa dozvedia mnoho zaujímavého. Neurobili sme však tradičný edukatívny dokument. Chceme najmä baviť,“ vysvetľuje strihač filmu Peter Pavlík, hoci dodáva, že vďaka práci na tomto filme sa sám „stretol s veľkým množstvom nových informácií o fenoméne, ktorým som žil, no nemal som ani potuchy, ako fungoval“.

„Bolo to krásne štvorročné martýrium, pretože v podstate nič, čo sme si vytýčili, nešlo ľahko. Roky sme pátrali po rýchlodabéroch, ktorých ani v tej dobe nikto verejne nepoznal, takže to pátranie bolo takmer detektívne. Potom sme, samozrejme, v každej fáze bojovali s financiami, aj keď je pravda, že v druhej polovici nás dosť zaštítil producent a v poslednej fáze aj naši crowdfundingoví prispievatelia. Ale polená hádzané pod nohy v podobe neschválených grantov a podobne sme museli preskakovať stále. Napokon však môžeme byť hrdí, že tu máme produkt, na ktorého výrobe sa ani korunou nepodieľala nijaká inštitúcia,“ spomína Petr Svoboda. „Bol to zdĺhavý proces a museli sme pri ňom urobiť množstvo kompromisov. Keďže sa film tvoril hlavne v strižni, pracovali sme online. Strihač nám posielal nové a nové verzie filmu a my sme ich korigovali,“ dopĺňa Igor Kovács. Aj pre strihača filmu Petra Pavlíka to bol zaujímavý, ale náročný proces. „Nešlo iba o strih, ale takisto o grading a zvuk. Množstvo vecí v príšernej kvalite sme prispôsobovali potrebám veľkého plátna,“ vysvetľuje. „To, čo uvidia diváci v kine, je najlepšia možná verzia a dúfame, že sa bude divákom páčiť,“ uzatvára Kovács.

Králi videa (r. Lukáš Bulava, Slovensko/Česko, 2020)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 26 000 eur
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, DVD, VHS

Jaroslava Jelchová
foto: Blackout productions

Hry, ktoré hráme

Film Žaby bez jazyka režisérky Miry Fornay uviedol vo svetovej premiére Filmový festival Black Nights Tallinn ešte v roku 2019 a začiatkom tohto roka sa dostal do programu Medzinárodného filmového festivalu Rotterdam. Jeho plánované aprílové uvedenie v tunajšej distribúcii zastavili protipandemické opatrenia. Slovenskú premiéru mal mať počas druhého termínu tohtoročného festivalu Febiofest. Ten však prakticky opäť zrušili. Film nakoniec predsa  uviedol 4. októbra pod hlavičkou Ozveny Febiofestu. 

Film Žaby bez jazyka vychádza z premisy, že jednou z najrozšírenejších foriem násilia, ktorá je zároveň najmenej viditeľná, je domáce násilie. „Môj nový film sa zaoberá domácim násilím tak trochu inak, z pohľadu vzorcov správania a programov v našich rodinách, ktoré k domácemu násiliu, ale aj k násiliu ako takému vedú. Nie je to film o situácii v rodine s domácim násilím, ale skôr o tom, ako sa k nemu dopracovávame rokmi a generáciami. Pohľad na tému je surrealistický a sleduje ju s odstupom, aby bola možná analýza týchto vzorcov a programov,“ prezrádza pre Film.sk režisérka Mira Fornay a dodáva, že názov filmu odkazuje na citát z Lorcovej drámy o domácom násilí. „Používa príklad ,žiab bez jazykaʻ na opis postáv, ktoré nedokážu prijať svoje oslobodenie od spoločenských modelov, ako ani zodpovednosť za svoju slobodu v tej najintímnejšej rovine.“

Režisérka skúma a odhaľuje príčiny vzniku násilného správania, čo je podľa jej slov prvým krokom k možnému riešeniu tohto problému. Vzorce správania prenášané z generácie na generáciu, posilňované každodenným praktizovaním, sú začarovaným kruhom, z ktorého je ťažké vystúpiť. Týka sa to aj hlavnej postavy príbehu Jaroslava K., páchateľa domáceho násilia, a jeho rodiny. Samotný príbeh má štruktúru počítačovej hry ako metafory vzťahovej hry, v ktorej má hlavný hrdina možnosť vrátiť sa v čase do úseku, kde spravil chybu, aby ju napravil. Prechádza metamorfózami, dokonca sa stane ženou. Režisérka experimentuje nielen s obsahom, ale aj s formou filmového rozprávania.

„K formálnej stránke filmu sa vyjadrovať nechcem. Myslím si, že v momente, keď ju začnem vysvetľovať, ochudobním diváka. Vzišla z mojich výskumov a vlastne z obsahu, keď mi domáci agresori, ale aj domáce obete hovorili, že keby sa mohli vrátiť, urobili by veci inak. Došlo mi, že takto sa ľudia zacyklujú. Myslia si, že keby spravili veci inak, bolo by všetko inak. A pritom podľa mňa najdôležitejšie na tom celom, ako sa posunúť a ako na sebe pracovať, je vlastne prijať chyby minulosti a ísť ďalej. To je jediný spôsob, ako sa z toho kruhu domáceho násilia dá vystúpiť. Začať od seba. Formálne riešenie je teda akousi metaforou toho, ako vnímam domáce násilie – v kruhu,“ ozrejmuje pre Film.sk režisérka. „K téme ma viedla osobná observácia, pozorovanie vecí okolo a vzťahov, keď som si uvedomila, koľko z nich je nezdravých – majetníckych, založených na závislosti a sebapotvrdzovaní cez druhého. Samozrejme, v domácom násilí je to ešte vyhrotenejšie a dalo by sa o tom rozprávať veľmi dlho,“ vysvetľuje Fornay, ktorá robila prieskum okrem iného aj vo väzniciach. „Každý máme v sebe agresivitu, každý s ňou môžeme nakladať buď zdravo, alebo nezdravo. Keď s ňou nakladáme nezdravo, vedie to k tomu, že ubližujeme druhým ľuďom,“ dopĺňa.

„Samozrejme, nabaľovala sa aj osobná skúsenosť. Stretla som sa s veľkým odporom zo strany Audiovizuálneho fondu (AVF), ktorý sa podľa mňa nesprával korektne. A vlastne ma to len utvrdilo v tom, že téma filmu je veľmi podstatná a je nutné o nej rozprávať. Keby bolo vtedy na AVF viac osvietených ľudí, film mohol byť už tri roky urobený. Scenár sa nezmenil, akurát sme ho tam podávali päť rokov alebo koľko, čo bolo veľmi frustrujúce. Aj na základe prieskumu, ktorý predchádzal realizácii filmu, som si uvedomila vlastnú pracovnú situáciu a bola som schopná byť flexibilnejšia a odísť z nezdravej situácie,“ vysvetľuje režisérka, ktorá do filmu obsadila veľa nehercov, ale v úlohách, ktoré boli podľa nej ťažké na spracovanie, sa objavia hereckí predstavitelia ako Jaroslav Plesl, Regina Rázlová aj Petra Fornayová. Audiovizuálny fond napokon film podporil sumou 153-tisíc eur.

Kameramanom snímky je Tomáš Sysel, ktorý s režisérkou spolupracoval aj na jej predchádzajúcich celovečerných filmoch podobne ako český producent Viktor Schwarcz. Pri strihu mala supervíziu poľská strihačka Urszula Lesiak. „Zoznámili sme sa v dome u pani Lipinski, ktorá podporovala Truffauta, Godarda a keď som začala pôsobiť vo Francúzsku, pomohla aj mne. Z finančných dôvodov som s Urszulou mohla stráviť iba sedem dní, inak som film strihala sama. Je to škoda, ale na druhej strane som pociťovala istú radosť z toho, že som strih prežila intenzívne a do hĺbky aj sama so sebou,“uzatvára režisérka.

Žaby bez jazyka (r. Mira Fornay, Česko/Slovensko, 2019)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: cca 1 111 000 eur (z Audiovizuálneho fondu: 153 000 eur, podpora z RTVS: 70 000 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

Jaroslava Jelchová
foto: Cineart TV Prague