Práca na filme je ako krátkodobé manželstvo

Meno producenta Petra Badača nájdeme pod medzinárodne oceňovanými animovanými filmami, úspešná bola aj jeho spolupráca s režisérkou Terezou Nvotovou na jej hranom debute Špina (2017), na ktorý teraz nadväzujú ďalšou hranou snímkou Svetlonoc. Programový riaditeľ festivalu Finále Plzeň sleduje domácu aj českú tvorbu a verí, že slovenskí producenti sa pustia do koprodukcií aj mimo európskeho regiónu.

Koronakríza zasiahla filmové prostredie naplno. Stoplo sa nakrúcanie, rušili sa premiéry, jedinou istotou sa stala neistota. Ako ste sa so situáciou vyrovnali vo vašej spoločnosti? Dotkla sa výrazne aj vašich projektov?
V našej spoločnosti BFILM, našťastie, momentálne pracujeme na projektoch vo vývoji alebo na animovaných filmoch v produkcii, ktorých sa kríza nedotkla, a viac-menej sme mohli pokračovať ďalej. Pri celovečernom filme Svetlonoc sme sa trocha obávali, ako sa bude epidémia vyvíjať, či poľaví, alebo príde druhá vlna, ale riskli sme to. Nakrúcanie filmu sme naplánovali na augusta september a je viac-menej ukončené. Ešte nás čaká päť filmovacích dní v októbri a moje informácie nenasvedčujú tomu, že by sme ho neboli schopní dokončiť.

Situácia ukázala, že niektoré veci sa dajú robiť inak, efektívnejšie, prehodnocovalo sa, našli sa iné perspektívy... Máte aj takúto skúsenosť?
Ako všetci aj my sme museli obmedziť pracovné cesty a prezentácie, mnohé stretnutia so zahraničnými koproducentmi a partnermi sa presunuli do on-line priestoru. Ukázalo sa to ako časovo efektívnejšie, ale chýbajú mi priame stretnutia, pretože najmä pri rozhovoroch s partnermi, ktorých osobne nepoznáte, má priama konverzácia aj iný rozmer ako pracovný. Zároveň som zistil, že mi chýba pozeranie nových filmov na festivaloch a v kine. Väčšinu času sme mali on-line stretnutia alebo som pracoval pri počítači a potom som už nemal chuť pozerať na obrazovke aj filmy, pretože som pred ňou trávil väčšinu dňa. Domáce sledovanie mi navyše nenahradilo atmosféru kina a najmä diskusie s priateľmi o tom-ktorom filme.

Svoj druhý celovečerný hraný film Svetlonoc, opäť vo vašej produkcii, aktuálne nakrúca Tereza Nvotová, s ktorou ste spolupracovali už na Špine. Čím vás scenár, ktorý napísala opäť s Barborou Námerovou, oslovil?
Spolupráca s Terezou na predchádzajúcom hranom filme sa ukázala ako veľmi úspešná. Film oslovil divákov v slovenských kinách aj festivalových dramaturgov a získal niekoľko ocenení. Spolupráca na ďalšom filme bola logickým krokom. Aj v tvorivom tíme nastali len drobné zmeny, väčšina našich spolupracovníkov na Svetlonoci s nami pracovala aj na Špine.

Film Svetlonoc bude iný ako Špina. Bude výrazne exteriérový, výrazne výpravnejší aj výrazne štylizovanejší. Podobné filmy sa u nás veľmi nenakrúcajú a aj preto ma tento projekt lákal. Oslovil ma aj žánrový mix. Svetlonoc nie je čistá dráma, ale nájdeme v nej aj prvky iných žánrov. Verím, že to ocenia aj diváci. 

Čo vás vo všeobecnosti presvedčí, aby ste vstúpili do projektu?
To je veľmi individuálne a skutočne to závisí od projektu a tvorcov. Určite je dôležitá „chémia“, ktorú mám s jednotlivými tvorcami. Realizácia filmu je ako také krátkodobé manželstvo. Ste takmer v dennodennom kontakte a strávite spolu i niekoľko rokov. Preto je dôležité, aby ste sa na svojho partnera tešili, vážili si ho, vedeli s ním diskutovať, ale aj sa pohádať a potom uzmieriť. Neviem si predstaviť prácu s tvorcami, s ktorými by som nevedel komunikovať. Určite by sa to odrazilo aj na výsledku. Dôležitá je aj energia tvorcov a ich zápal projekt realizovať. Ich motivácia často dokáže motivovať aj producenta a potom dokážem aj ja ako producent motivovať ďalších členov štábu a našich partnerov. V neposlednom rade je to, samozrejme, téma a príbeh, ktorý chceme divákom vyrozprávať, jeho originalita a spracovanie. V každom projekte sa snažíme posúvať hranice a prinášať divákom niečo, čo ešte nevideli, niečo, čo ich pobaví alebo nad čím budú premýšľať a diskutovať o tom vo svojich sociálnych kruhoch.

Na nedávnom udeľovaní cien Slnko v sieti uspel animovaný film Šarkan, na ktorom ste spolupracovali. Produkovať animovaný film je náročné, vy ho podporujete dlhodobo...
K animovanému filmu som sa dostal náhodou, ale o to viac ma teší, že projekty, na ktorých som sa podieľal, boli úspešné a otvorili tvorcom nové cesty. Tvorcovia animovaných filmov majú iný spôsob rozmýšľania. Vedia vymyslieť vynikajúce námety, ale ich slabšou stránkou je organizácia, papierovanie, zháňanie partnerov a distribúcia. A práve to boli moje silné stránky, takže to bolo vlastne výhodné pre všetkých a vznikli filmy úspešné na Slovensku i v zahraničí.

O úspechu a potenciáli animovaných filmov svedčí aj záujem zo strany ďalších producentov. Keď som pred desiatimi rokmi s animovanými filmami začínal, na Slovensku som bol asi jediný producent, ktorý nebol zároveň tvorcom. Keď sa po Slovensku rozhliadnete teraz, nájdete niekoľko šikovných kolegov, ktorí sa takisto venujú animovanému filmu, ako Simona Hrušovská alebo Jakub Viktorín. Som rád, že nás je viac, lebo si môžeme vymieňať skúsenosti a kontinuálne pracovať na dobrom mene slovenského animovaného filmu. Fakt, že sa animovanému filmu venuje viac producentov, mi zároveň umožňuje zamerať sa na nové typy projektov, pričom viem, že tvorcov nenechám napospas osudu, ale viem im za seba odporučiť adekvátnu náhradu.

Ak hovoríme o náročných podmienkach vzniku takýchto filmov, je to aj preto, že nielen krátke animované, ale všeobecne krátke filmy nie je ľahké niekde uviesť. Niektoré majú šťastie a dostanú sa do kín ako predfilmy, ale tých je málo, potom sú tu festivaly... Ako vnímate túto situáciu?
Počas desiatich rokov došlo k veľkému posunu. Vďaka rozmachu VOD platforiem a medzinárodných sales agentov, ktorí sa špecializujú na krátkometrážnu tvorbu, pribudlo množstvo distribučných možností. Dnes už ani zďaleka neplatí, že krátke filmy sa premietajú len na filmových festivaloch. Na Slovensku sa uvádzajú v kinách aj ako spomínané predfilmy s celovečernými filmami, čo nám,mimochodom, závidí množstvo producentov z nášho regiónu. Dôležité je distribučnú fázu nepodceniť a nespoliehať sa na to, že sa niečo spraví samo, pretože film mal medzinárodnú premiéru na významnom festivale. Distribúcia je dôležitá súčasť životného cyklu filmu a práve spolupráca s predajcami, ktorí majú kontakty a vedia filmy ponúkať partnerom, je kľúčová.

Filmy z vašej produkcie, ako Pandy či Šarkan, ale aj mnohé ďalšie animované snímky sa dokázali presadiť aj v zahraničí. Má animovaný film výhodu v potenciáli osloviť nielen lokálnych divákov, ale i zahraničné publikum?
Myslím, že ani jeden z krátkometrážnych filmov z našej produkcie nezostal len pri festivalovom uvedení. Vidíme záujem VOD platforiem, ako Vimeo alebo DAFilms, o naše filmy aj záujem televíznych staníc zo zahraničia, ktoré krátke animované filmy nakupujú. Naše snímky Sh_t Happensa Untravel vysielala televízia Arte, Šarkana uviedli v medzinárodnej televízii Canal+. Dokonca ho do svojej videotéky zaradila aj renomovaná galéria MoMA, ktorá ho ponúka návštevníkom v rámci vzdelávacieho cyklu pre deti. Podobný úspech nie je pravidlom pri všetkých filmoch. Každý film je iný, rovnako každý divák a producent musí presne odhadnúť, pre akú skupinu divákov by bol ten-ktorý film zaujímavý a podľa toho voliť distribučnú stratégiu a oslovovať partnerov.

Súvisí ambícia robiť filmy, ktoré sú zrozumiteľné aj pre zahraničného diváka, s kapacitou slovenského trhu?
Medzinárodná spolupráca je jedným z pilierov našich projektov od začiatku. Všetky viac-menej vznikajú v spolupráci so zahraničnými partnermi, nielen pre finančný rozmer. Koprodukcia len z finančných dôvodov je pre producenta veľkou komplikáciou. Producent stráca časovú flexibilitu, rozhodovaciu právomoc a vo výsledku je projekt finančne náročnejší, lebo treba pripočítať aj náklady koproducentov. Dôležité je, že medzinárodné koprodukcie otvárajú našim projektom dvere na ďalšie trhy. Bez podpory francúzskych partnerov by sme nikdy nezískali Arte ako partnera pre náš film Sh_tHappens, bez belgických partnerov by sme ťažko realizovali Srdce veže pokrokovou technológiou, ktorou sa doteraz žiadny 3D animovaný film nerealizoval, a takto by som mohol vypočítavať výhody medzinárodnej spolupráce pri každom našom projekte.

Napokon spolupracujete aj so zahraničnými tvorcami...
Na tvorcov, samozrejme, nemôžem zabudnúť! Jednou z výziev pre mňa ako producenta je aj networking tvorcov. Poznám množstvo zaujímavých autorov, ktorí sú šikovní a rád by som s nimi spolupracoval, ale nemám vhodný projekt. Potom taký projekt príde a ja som rád, že môžem vytiahnuť vizitku a osloviť zahraničného režiséra, strihača alebo hudobného skladateľa. Som presvedčený, že práve takéto spolupráce pomáhajú rozvíjať slovenské audiovizuálne prostredie, lebo slovenskí tvorcovia sa môžu inšpirovať zahraničnými, získavajú zaujímavé skúsenosti od iných a zároveň vzniká unikátna kombinácia, ktorá sa už pri ďalšom projekte nemusí opakovať.

Nie je ľahké dostať sa medzi vybraných účastníkov programu European Film Promotion Producers on the Move, ktorý pomáha v rozbehu kariéry sľubným producentom. Ako spätne vnímate túto skúsenosť? 
Ako som spomenul, v našej oblasti je dôležitý výber projektov, ale aj výber tvorcov, s ktorými spolupracujete. Práve programy ako Producers on the Move slúžia na rozšírenie siete kontaktov po celej Európe, pretože spoľahliví partneri a talentovaní tvorcovia sú to najdôležitejšie, čím ako producenti disponujeme.

Výhodou absolventov tohto programu je, že v našich kariérach sme všetci na podobnej úrovni, a pretookrem vymieňania poznatkov vieme byť pre seba navzájom aj inšpiráciou. Dodnes som v kontakte s viac ako polovicou účastníkov svojho ročníka a pevne verím, že prehĺbime spoluprácu aj na konkrétnych projektoch, i keď to nie je vždy jednoduché.

Prečo to nie je jednoduché?
Každá európska krajina vychádza z iného štýlu práce a systému financovania a pre producentov z nášho regiónu je nesmierne ťažké koprodukovať napríklad škandinávske filmy, ktoré sa pohybujúv niekoľkonásobne vyšších rozpočtoch ako naše. Suma, ktorou by sme tam dosiahli koprodukčný vklad na úrovni desiatich percent rozpočtu, by u nás vystačila na celý nízkorozpočtový film. Preto producenti z nášho regiónu prirodzene inklinujú ku kolegom z Pobaltia, balkánskych krajín alebo Nemecka a Francúzska. Pevne verím, že sa to zmenía slovenskí producenti budú mať záujem produkovať aj filmy s mimoeurópskymi krajinami, ako Argentína alebo Taiwan, ktoré sa pohybujú v podobných cenových reláciách ako my na Slovensku.

Absolvovali ste i viacero zahraničných stáží. V čom sú dôležité? Sú skúsenosti, ktoré tam získate,prenosné? 
Pobyt v zahraničí by mal povinne absolvovať každý vysokoškolský študent. A možno aj každý občan.Práve odstup od slovenskej každodennej reality umožní človeku vytvoriť si akýsi nadhľad a zmeniť úsudok o veciach a spôsoboch, ktoré na Slovensku už považujeme za štandardné. Strávil som takmer rok v USA, kde určite množstvo vecí funguje lepšie ako u nás na Slovensku, ale napriek tomu som bol rád, že pracujem v Európe, pretože tu sa skutočne môžeme venovať podstate svojej práce, a tohľadaniu projektov, ktoré chceme realizovať, nie tých, ktoré by sme mali realizovať, aby sme zaplatili účty. Mám pocit, že tvorcovia a producenti sú v Európe napriek pomerne komplikovanému spôsobu financovania svojich projektov slobodnejší ako v USA, nemusia sa zodpovedať tlaku komerčného úspechu a viac-menej môžu vytvárať filmy, aké chcú, čo nie je v USA samozrejmosť.

V BFILMe sa zameriavate na tituly, ktoré nie sú konvenčné, ale pracujete aj na komerčných projektoch. Ako si vyberáte tie? Máte aj tu stanovené isté kritériá?
Ako producent sa snažím práve o kombináciu týchto prístupov. Nemyslím si, že divákov zaujímajú len komerčné tituly a festivaly zasa umelecké. Tie dva prístupy sa dajú skombinovať a vznikne zaujímavý film, ktorý je atraktívny pre filmových kritikov a festivalových dramaturgov a zároveň zaujme aj menej náročných divákov. Práve slovenské filmy ako Špina, Učiteľka alebo Čiara sú dobrým príkladom tohto prístupu, ktorého výsledkom je kombinácia festivalových cien a dobrej návštevnosti v kinách.

Máte za sebou pomerne dlhú prax. Vďaka čomu dokáže dobrý producent už na začiatku rozoznať potenciál filmu – je to skúsenosť, talent, intuícia? 
Dôležitá je dôvera v tvorcov, že dokážu autorský zámer dotiahnuť do konca a počas tejto dlhej cesty sa nepoddajú jednoduchším riešeniam.

Film je kolektívna práca a veľmi ťažko sa spätne definuje, vďaka ktorým kreatívnym alebo producentským rozhodnutiam vznikol úspešný film. Dôležité je byť na rovnakej vlne, pracovať na rovnakom cieli a potom sa želaný výsledok dostaví.

Takže aby som odpovedal na otázku: nie intuícia, ale skôr komunikácia, aby nemal od projektu každý iné očakávania, a motivácia, teda prečo je dôležité ten projekt spraviť. Pri tejto kombinácii je takmer isté, že film dotiahneme do úspešného konca.

Ktorá časť procesu vzniku filmu vás baví najviac? Je to tá kreatívna časť? 
Veľmi rád sa venujem vývoju nových projektov, ako aj fáze distribúcie a propagácie našich filmov, čo na Slovensku nerobí veľa producentov, lebo sú často unavení po realizácii. Ľudia, ktorí so mnou pracovali, vedia, že nie som veľmi producent, ktorý je stále prítomný na nakrúcaní a rieši realizačné problémy. Myslím, že to nie je moja silná stránka, pretože potrebujem mať čas na nájdenie najlepších riešení. To počas nakrúcania nie je možné, keďže sa treba rozhodovať ihneď – na rozhodnutie čaká celý štáb. Pri vývoji a distribúcii väčšinou máte čas skutočne popustiť uzdu fantázii a vymyslieť nápadité riešenia, ktoré zaujmú potenciálnych divákov. A nejde len o riešenia týkajúce sa obsahu. Kreatívne môžu byť aj tie časti procesu, ktoré sa tak na prvý pohľad nemusia javiť, ako napríklad zostavenie finančného plánu alebo nájdenie vhodnej distribučnej stratégie.

Prednášate na FAMU. Na čo sa zameriavate? 
Na FAMU prednášam o producentstve v animovanom filme pre poslucháčov katedry animovanej tvorby, ktorí sa s touto oblasťou často stretávajú po prvýkrát. Teší ma ich záujem o túto oblasť a následne ma tešia aj ich úspechy s filmami, ako boli Dcera režisérky Darie Kashcheeva alebo film Spolu sami režisérky Diany Cam Van Nguyen.

Na FAMU aj na VŠMU som prednášal aj o televíznej tvorbe, pretože tá zaznamenala v poslednom období veľký rozmach, a na oboch školách sa jej študenti venovali len okrajovo. Televíznej dramatickej tvorbe som sa venoval aj vo svojej dizertačnej práci a absolvoval som stáž v USA, kde som načerpal množstvo nových informácií a postupov, ktoré sa u nás v televíznej tvorbe zatiaľ neuplatňujú.

V Česku je televízna tvorba ďalej, a preto sa aj študenti na FAMU omnoho viac zaujímali o televíziu, často mali aj skúsenosti s tvorbou obsahu pre televíziu alebo internet. Na VŠMU i v celej slovenskej audiovízii bola televízna tvorba dlho zatláčaná do úzadia a naše televízne spoločnosti vyrábali najmä komerčný obsah. Rezignovali na kvalitu. Som rád, že situácia sa v poslednom čase mení, televízie sú odvážnejšie a dávajú priestor slovenským tvorcom pri písaní pôvodných a náročnejších televíznych filmov a seriálov.

Tento trend vnímam aj ja ako producent. Momentálne vyvíjame dva medzinárodné televízne seriály, ktoré získali podporu z programu Kreatívna Európa MEDIA, a verím, že sa čoskoro objavia na obrazovkách slovenských televízií alebo na VOD platformách.

Tento rozhovor vzniká krátko pred otvorením festivalu Finále Plzeň, ktorého ste umeleckým riaditeľom. Festival je zameraný na českú tvorbu, ale, samozrejme, viacero titulov je práve v česko-slovenskej koprodukcii. Ktoré filmy vás osobne zaujali?
Hoci mám pocit, že česká kinematografia v poslednom období trocha stagnuje, som rád, že sa nám každoročne podarí priniesť na festival tituly, ktoré stoja za pozornosť a nemali by divákom ujsť. Keby som mal menovať konkrétne tituly, bol by to dlhý zoznam, ale za všetky spomeniem aspoňPomaľované vtáča a Služobníkov, filmy, ktoré, myslím, prekračujú hranice nášho regiónu témou aj spracovaním.

Chýba vám podobná platforma ako Finále na Slovensku? 
Výhodou toho festivalu je, že sa skutočne zameriava len na domácu tvorbu a ja ako producent mám prehľad o všetkých autoroch, režiséroch, kameramanoch a ďalších tvorcoch. Videl som, čo robili, aký majú štýl práce, aké typy projektov ich zaujímajú, čo je neskôr výhoda pri hľadaní spolupracovníkov na nové projekty.

Myslím, že na Slovensku je táto platforma plne saturovaná v podobe Týždňa slovenského filmu, kde majú diváci aj filmoví profesionáli možnosť vidieť všetky filmy za posledný rok v kine a tak si udržať prehľad o práci slovenských tvorcov. Iná otázka je, koľko tvorcov reálne pozerá filmy svojich kolegov, ale za seba hovorím, že vidím takmer všetko zo slovenskej aj z českej produkcie.

Vaša spoločnosť má za sebou desať rokov fungovania. To je už čas na „bilancovanie“. Máte pred sebou nové výzvy? 
Určite. Myslím, že za desať rokov sa nám podarilo veľa, a práve budúci rok bude toho dôkazom. Ak všetko dobre dopadne, mali by sme v kinách uviesť Svetlonoc Terezy Nvotovej, potom koprodukčné filmy Moje slnko Maad Michaely Pavlátovej a rodinný film Petra Oukropca Martin a tajomstvo lesa, krátkometrážny animovaný dokument Joanny Kożuch Bolo raz jedno more a koncom roka rodinný 3D animovaný film Petra Budinského Srdce veže. Takže práce je až-až, preto dúfam, že situácia bude viac v normále, tak ako pred rokom 2020. Zároveň sa teším na prácu na našich televíznych projektoch, ktorými sú cyklus dystopických príbehov Slepé miesta, ktoré napísala Diana Starinská, historický seriál Americký sen, ktorý vyvíjame so Zuzanou Dzurindovou a s Petrom Nagyom a cyklus večerníčkov inšpirovaných naším filmom Šarkan, na ktorom pracujeme s Martinom Smatanom.

Mariana Jaremková, filmová publicistka
foto: Eva Dang, Peter Frolo