Peter Kelíšek

kameraman

Otázku „Aký je váš najobľúbenejší film?“ som dostal na prijímacom pohovore na štúdium kamery.Dnešná Apokalypsa (Apocalypse Now), odpovedal som. Film Francisa Forda Coppolu z roku 1979, v ktorom kameru robil Vittorio Storaro. Vtedy som nevedel, kto sú Coppola a Storaro, a priznám sa, že iné Storarove filmy mi až tak nesedeli. Dnešná Apokalypsa bola pre mňa ukážkou toho, že sa film dá rozprávať obrazom, ako aj spájaním jednotlivých obrazových motívov do samonosných významov dotvorených hudbou. Spojenie napalmového útoku helikoptér na vietnamskú dedinu s Wagnerovou Jazdou valkýr prináša obrovský mix emócií, znakov a vnemov, ktoré dohromady dávajú šialený obraz vojny. Ten ponúka veľkú koncentráciu vojnových situácií na malej ploche. V tom čase to bolo pre mňa niečo ohromujúce. A takto koncentrovaný, s množstvom filozofických tém, je celý film.

Keď som počas týchto dní (kým som si sadol k tomuto textu) uvažoval, ktorý ďalší film by som uviedol, uvedomil som si, že v období mojich začiatkov to bol jednoznačne film Martina Šulíka Záhrada. Rozprával o súkromných pocitoch a emóciách prostredníctvom akýchsi filmových momentiek. Akoby zachytával realitu pri fotografovaní nejakej situácie tesne pred stlačením spúšte. Vtedy som viacerým veciam ešte nerozumel, ale vnútorne som sa s filmom veľmi stotožnil. Bolo to niečo iné, naše, poetické a príjemne sa to pozeralo a prežívalo v kine a potom aj celou cestou z kina domov. Záhrada bola pre mňa rozprávaná iným jazykom, ktorý som dovtedy nepoznal.

Tretím filmom, ktorý možno nebol z pohľadu dejín filmu prelomový, ale pre mňa bol objavný, je Muž a žena Clauda Leloucha. Zaujalo ma striedanie farebných a čiernobielych záberov, v podstate veľmi moderný pohyb kamery, ale hlavne silná orientácia filmu na vnútorné pocity hlavných postáv a prežívanie lásky. Vonkajšie situácie sa dejú a ovplyvňujú vnútorný svet dvoch hlavných postáv, ktorý je pre rozprávanie filmu primárny.

Zvláštne je, že tieto filmy pre mňa nestarnú a stále ich mám rád. Aj to je znak vynikajúceho filmu.

V poslednom čase ma šokoval Joker Todda Phillipsa, ktorý má mnoho tém spoločných s Apokalypsou, ale nazerá na ne optikou dnešnej spoločnosti. Šok spočíval v tom, že je taký aktuálny, až z toho mrazí, ako aj v tom, že v určitej spoločnosti je to možno len otázkou jednej-dvoch situácií a môže sa spustiť podobné šialenstvo. Také ticho a napätie ako pri tomto filme som v kinosále dávno nezažil.