Kedysi sa filmové predstavenia skladali z viacerých programových čísel. V ranom období kinematografie sa premietali pásma krátkych filmov či filmových šotov s aktualitami, komickými a trikovými filmami, lyrickými aj epickými kúskami. Po období dvojprogramov s celovečerným „predfilmom“ a s „ťahákom publika“ sa v Európe po druhej svetovej vojne štruktúra predstavení ustálila na jednom-dvoch krátkych filmoch, resp. týždenníku alebo krátkom filme, po ktorých nasledoval hlavný film večera. Popritom existovali kiná, na Slovensku napríklad bratislavské kino Čas, ktoré púšťali týždenníky a krátke dokumentárne filmy v slučke. Dnes sú krátke filmy nahradené reklamami a filmovými upútavkami spravidla amerických trhákov.

Krátke filmy pritom zo slovenskej kinematografie nezmizli, akurát sa k bežným divákom dostanú len sporadicky. Kolekcie tých archívnych postupne vychádzajú na DVD a blu-ray nosičoch, ktoré vydáva Slovenský filmový ústav, a ako tematické pásma ich pravidelne uvádza napríklad bratislavské Kino Lumière. Hlavnými producentmi nových krátkych filmov sú dnes filmové školy, menej (alebo zriedka) televízie a nezávislé produkčné spoločnosti. No kým dokumentárne, populárno-náučné alebo reportážne filmy televízie stále vysielajú, vidieť v televízii krátky hraný film je dosť nepravdepodobné. A tak zostávajú najčastejším miestom výskytu umeleckých, resp. autorských krátkych filmov filmové festivaly. Na Slovensku ponúka medzinárodnú súťaž krátkych filmov košický Art Film Fest, krátkometrážnu tvorbu slovenských študentov každoročne prezentuje MFF Cinematik v Piešťanoch, domáce animované filmy uvádza aj Fest Anča. A potom je tu, samozrejme, festival študentských filmov Áčko, ktorý už vyše 20 rokov organizuje Filmová a televízna fakulta VŠMU.

Festivalové pásma v novom šate

Aj festivalové uvádzanie krátkych filmov sa vyvíja. „Tento rok sme na Cinematiku otestovali nový kurátorský prístup – namiesto pásma aktuálnej tvorby som pripravila blok tematicky zastrešený a inšpirovaný Canettiho esejami. Má názov Masa, moc a šťastné happyendy, videli ho aj diváci v Łagówe v Poľsku na Lubušskom filmovom lete a v programe ho má aj írsky IndieCork Festival. Myslím, že škola sa môže profilovať aj angažovanejšie, vzniká veľa kvalitných filmov, ktoré sa nevyhýbajú silným spoločenským témam,“ hovorí vedúca festivalového oddelenia FTF VŠMU Alexandra Gabrižová a dodáva, že okrem festivalu Cinematik škola na pravidelnej báze spolupracuje aj s podujatím Visegrad Film Forum. Po boku renomovaných filmových profesionálov, ktorí sem chodia prednášať, sa na VFF prezentujú aj viaceré európske filmové školy. 

Podobne ako Slovenský filmový ústav aj VŠMU celé roky vydávala kolekcie najvýraznejších krátkych filmov na DVD. Dnes testujú aj iné možnosti prezentácie: „DVD v súčasnosti filmom neposkytuje dostatočne kvalitnú projekciu, ako nosič je zastarané a neekologické, obmedzené na krátky časový horizont aktuálnosti obsahu. Omnoho intenzívnejšie sme začali pracovať s online prezentáciou a s kinami. Počas jarných protiepidemických opatrení sme úspešne otestovali spoluprácu s Denníkom N, ktorý uverejnil výber festivalovo najúspešnejších titulov uplynulého obdobia, a keďže tento pokus dopadol nadštandardne úspešne, v podobných projektoch plánujeme pokračovať aj do budúcna. Vybrané tituly sa dali vidieť aj v rámci jednorazových spoluprác napríklad s online magazínom Kinečko alebo vďaka platforme Dokument na kolesách, ktorá prinášala na stredné školy prevažne dokumentárne filmy so silnou témou a s diskusným potenciálom. Viacero filmov je stále dostupných aj na našom vimeo kanáli vimeo.com/ftfvsmu, kde budeme postupne uverejňovať aj ďalšie archívne filmy,“ vysvetľuje Gabrižová.

Aktuálny online priestor

Internetový priestor vyzerá na distribúciu krátkych filmov ako stvorený. Začiatkom roka 2020 začala fungovať slovenská verzia medzinárodnej platformy DAFilms, ktorá na rozdiel od pôvodnej českej neponúka primárne dokumentárne filmy, ale aj filmy animované, hybridné či hrané. „V našej databáze krátkych filmov (do 30 minút) dominujú študentské filmy, najmä filmy režisérov, ktorí sa neskôr stali etablovanými autormi, ale i súčasných mladých tvorcov. Zaujímajú nás všetky študentské filmy, ktoré sa vymykajú norme a majú potenciál zaujať našich divákov, takže sa nebránime ani hranej tvorbe, tvorbe na pomedzí žánrov a experimentálnej tvorbe. Veľkú časť databázy tvoria slovenské animované filmy. Rovnako sú zastúpené dokumentárne série krátkych filmov (Biele vrany a hrdinovia medzi nami, Expremiéri, dokumentárny seriál o animovanom filme, amatérske dokumentárne filmy vytvorené počas workshopov My street films a pod.). Celú pätinu nášho katalógu tvoria krátke filmy do 30 minút. Časť z nich je prístupná zdarma a pre študentov filmových škôl pripravujeme zvýhodnené predplatné,“ vysvetľujú Alexandra Gojdičová a Dorota Zacharová, ktoré spravujú slovenskú verziu platformy. V blízkom čase chce DAFilms v spolupráci s VŠMU sprístupniť ďalšie krátke filmy, ktoré úspešne zabodovali na domácich i zahraničných festivaloch. „Rozbehnutá je i spolupráca s ďalšími školami, kde sa filmy nakrúcajú, ale aj so SFÚ a s Národným filmovým archívom, vďaka ktorým by sme mohli do databázy doplniť zaujímavé krátke diela významných režisérov.“

Okrem toho na Slovensku už viac ako 15 rokov funguje aj Medzinárodný festival 1- a 5-minútových filmov Azyl. Vznikol ako prvý online filmový festival v našom prostredí a dodnes na svojom webe ponúka archív ocenených krátkych filmov a videoklipov z celého sveta. Občas sa medzi nimi objaví aj slovenský príspevok. Riaditeľ festivalu Maroš Hečko pritom hovorí, že počet prihlásených slovenských filmov každoročne niekoľkonásobne prevyšuje počet prihlásených filmov zo zahraničia. Ultrakrátke filmy sú však dosť špecifický formát a filmové školy na Slovensku ho produkujú zriedkakedy. Aj preto Azyl v posledných rokoch organizuje workshopy, kde si účastníci tento typ skratkovitého rozprávania môžu vyskúšať či natrénovať. „Keď som festival v roku 2004 zakladal, musel som prihliadať na vtedajšiu úroveň internetu. Videá boli pomerne veľké, konvertovanie komplikovanejšie ako dnes. Museli sme dbať na technické parametre a možnosti bežného internetového prehrávania. Ale jednominútový formát pochádza z toho, že existuje Svetová asociácia minútových filmov, ktorej sme od roku 2005 členmi. Pôsobí po celom svete a združuje dvanásť festivalov od Japonska po Kanadu. Filmy produkované na našich workshopoch máme vďaka tejto sieti kam posielať. V minulosti sa takto presadili viacerí tvorcovia,“ hovorí Hečko. „Ročne nám príde do súťaže vyše 300 filmov. Festivalová komisia, v ktorej sú napríklad dramaturgička Zuzana Gindl-Tatárová alebo režisér Jonáš Karásek, má pre krátke formáty veľký cit, takže ceny dostávajú zaujímavé filmy.“

Nevyhnutnosť propagácie

Hoci krátke filmy na online platformách sú doslova na dosah ruky, k divákom sa dostanú, len ak o nich vedia. Návštevnosť portálov ako DAFilms či Azyl závisí od propagačných kampaní, aj keď v súčasnosti práve online filmové podujatia získavajú na popularite. „Pandémia zmenila všetko,“ hovorí Maroš Hečko, „a možno aj my budeme musieť prestaviť spôsob, ako s mladými ľuďmi komunikovať a riešiť filmy, ktoré vznikajú na workshopoch. Návštevnosť webu stúpla, ale je to aj tým, že sme vyhlasovali ďalšie workshopy a opäť sme festival výrazne komunikovali cez médiá. Po rokoch vraciame do hry Reklamu na život, ktorú organizujeme v spolupráci s denníkom Sme. A v roku 2021 plánujeme urobiť štyri workshopy na ekologické témy.“ Na dôležitosť komunikácie smerom k verejnosti poukazujú aj Gojdičová a Zacharová z DAFilms. „Z našich štatistík vidíme, že preferencie filmov sa neodvíjajú od ich dĺžky, ale najmä od ich viditeľnosti na našej domovskej stránke a v našich programových špeciáloch. A takisto od propagačných akcií, ktoré k filmom vytvárame spolu s médiami a so sociálnymi sieťami. V tomto zmysle majú krátke filmy sledovanosť porovnateľnú s celovečernými.“

Je len logické, že internetoví sprístupňovatelia krátkych filmov spájajú sily s inými šíriteľmi mediálnych obsahov, či už sú to denníky, alebo online filmový mesačník, ktorý kedysi v ére svojej papierovej existencie ako prvý šíril práve DVD kolekcie krátkych filmov. Zákutia internetu totiž stále skrývajú množstvo filmových pokladov, ktoré môžu zaujať nielen úzko profilované, ale i mainstreamové publikum. A pre tých, ktorí krátke filmy radšej pozerajú na televíznej obrazovke než na monitore počítača či displeji telefónu, je tu ešte televízia. Komerčná stanica Markíza sa pred dvoma rokmi pridala k dlhoročnej iniciatíve televízie Nova a zapojila sa do projektu Noc filmových nádejí – televíznej súťaže krátkometrážnych filmov mladých tvorcov, ktorú Alexandra Gabrižová z VŠMU charakterizuje ako „pomyselný mostík medzi študentským svetom a profesionálnou televíznou tvorbou s cieľom nadviazať úspešné spolupráce do budúcnosti“.

Krátke filmy v kinách

No vráťme sa späť do kín. Krátka stopáž totiž automaticky neznamená, že je film odsúdený na malý monitor či displej. Aj krátke filmy sa pri troche šťastia dostávajú k divákom v kine a napokon zažiaria na veľkom plátne. Slovenské krátke filmy v súčasnosti najčastejšie distribuuje Asociácia slovenských filmových klubov. To, že ide spravidla o animované filmy, podľa Jakuba Zipsera, koordinátora distribučných projektov ASFK, je aj nie je náhoda. „Náhoda je to v tom zmysle, že producenti nám vo väčšine prípadov ponúknu práve animovaný film. A zámer preto, že animované filmy sa vďaka svojej forme pružnejšie spájajú s celovečernými filmami, ktoré distribuujeme. Zaradenie krátkeho filmu do distribúcie závisí od aktuálnej ponuky producentov, jeho výber zasa od našich distribučných možností a vhodného celovečerného titulu. Zosúlaďujeme ich podľa spoločnej témy, príbehu či výrazovosti. Niekedy sa dopĺňajú, inokedy, naopak, vytvárajú prípustnú tenziu.“ Zipser dodáva, že pre ASFK je pridanou hodnotou, ak môže vďaka krátkometrážnym filmom obohatiť svoju dramaturgiu a vybrať zaujímavý a reprezentatívny predfilm k niektorému zo svojich distribučných titulov. „Nadviazali sme aj spoluprácu s VŠMU. Film absolventky filmovej a televíznej fakulty Kriss Sagan Poetika Animapráve v týchto dňoch distribuujeme spolu s austrálskym debutom Shannon Murphy Kým sa skončí leto.“

Celkovo sa však do kinodistribúcie dostanú krátke filmy len ťažko. „Hlavný problém s distribúciou krátkych filmov je, že treba neustále hľadať invenčné riešenia, ako ich dostať k divákovi. Klasická kinodistribúcia nedokáže pritiahnuť dostatočné množstvo divákov, ak jej nepredchádza silná propagačná kampaň,“ hovorí Alexandra Gabrižová z VŠMU. „S kinami naďalej udržiavame kontakt, snažíme sa o to však adresnejšie. Už tretí rok spoluorganizujeme Slávnosť krátkeho filmu. Predtým sa volala Deň krátkeho filmu a nadväzuje na medzinárodnú iniciatívu, v rámci ktorej sa 21. decembra, v najkratší deň v roku, konajú premietania krátkych filmov. Do projektu sa zapája okolo 12 slovenských klubových kín vrátane ,vlajkovéhoʻ Kina Lumière, kde sa odohráva gro programu. Celému podujatiu sa v spolupráci s kinami snažíme zabezpečiť dostatočnú propagáciu. Na podobnom princípe každoročne fungujú aj Ozveny Áčka, putovný projekt víťazných filmov študentského festivalu, ktorý tak diváci môžu vidieť aj v regiónoch“ Podobné ozveny ponúkajú kinám aj iné festivaly, napríklad Fest Anča alebo český Medzinárodný festival dokumentárnych filmov v Jihlave. „Najfrekventovanejšie sú však jednorazové spolupráce, kde nás kiná, amfiteátre alebo letné kiná oslovia s požiadavkou zostaviť program. Pre Kino Lumière sme takto pripravili pásmo filmov pre deti a začali sme spoluprácu s Týždňom slovenského filmu,“ dodáva Gabrižová.

Slovenský krátky film napriek sporadickému výskytu v kinách a zľahka skrytej existencii na internete ani zďaleka neživorí. Určite má zmysel ho sledovať: jednak ukazuje, v akej kondícii bude slovenská audiovízia o pár rokov, keď dnešní študenti „preplávajú“ do profesionálneho prostredia, jednak ponúka formy, výrazy i obsahy, ktoré sa v celovečerných produkciách zvyčajne už nevidia.

Mária Ferenčuhová
foto: festivalové oddelenie FTF VŠMU

Kým krátke animované filmy sa občas objavia aj v kinodistribúcii a bývajú zaradené do výročných hodnotení slovenskej kinematografie, krátke hrané a dokumentárne filmy za hranicou festivalov alebo akademického prostredia, ktoré ich vyprodukovalo, dostávajú spätnú väzbu len zriedka.

Tento text by pokojne mohol byť prvým dielom väčšieho seriálu. Aj preto sa v ňom zameriam len na niektoré krátke hrané filmy, ktoré v posledných rokoch nakrútili študenti (dnes podaktorí už absolventi) bratislavskej Filmovej a televíznej fakulty VŠMU. Rovnaký priestor by si však zaslúžili aj dokumenty, prípadne experimentálne či intermediálne filmy, ktoré vznikajú aj na iných slovenských umeleckých školách.

Kým väčšina školských animovaných filmov nepresiahne 10 minút, dĺžka najambicióznejších hraných filmov sa zväčša pohybuje v rozpätí 20 až 30 minút. Takáto minutáž už dáva priestor na rozohranie charakterov a na predvedenie režijnej práce s hercami – mladí filmári tak môžu ukázať svoje schopnosti a vedomosti, ktoré by neskôr mohli rozvinúť alebo zúročiť v celovečerných projektoch –, zároveň však nedovolí kamuflovať slabiny v scenári, nedôslednú dramaturgiu, rozpačité herecké výkony ani nedostatky obsadenia. 

Pri filmoch tejto dĺžky máme zvyčajne do činenia s malými sociálnymi či psychologickými drámami, krátkymi trilermi alebo komédiami, postavenými na realistickom zobrazení a rozprávaní. Núka sa prirovnanie k poviedkam, po ktorých raz možno príde celovečerný román.

Filmová próza

V posledných dvoch rokoch zaznamenali úspech viaceré takéto filmy, napríklad Pura Vida Martina Gondu, Hrejivá komédia o depresii, šialenstve a nesplnených snoch Michala Ďuriša či triler Výlet Daniela Riháka. Každý z nich má nesporné kvality. Pura Vida má predovšetkým precízne vystavaný, mimoriadne silný príbeh, ale aj prepracované charaktery či výpravu. Z medzinárodného hľadiska tomuto filmu o „otĺkančekovi“ a jeho staršom bratovi, ktorých otec vychováva sám a nedokáže im poskytnúť potrebnú pozornosť ani citové zázemie, nechýba prakticky nič. Presvedčivý portrét z prostredia východoslovenskej dediny narúša azda len to, že hlavná detská postava nehovorí po rusnácky ako väčšina protagonistov, ale čistou spisovnou slovenčinou, ktorá môže divákov miestami vytŕhať z filmového sveta. Daniel Rihák vo Výlete, ktorý je adaptáciou poviedky Jozefa Kariku, zase dôsledne buduje napätie a na relatívne malej ploche predvádza, že žánrové postupy trileru má v malíčku – ovláda funkčnú naratívnu skratku a vie rozprávať obrazom a strihom, takže film nezaťažuje zbytočnými dialógmi ani ho nerobí doslovným. Ďurišova  Hrejivá komédia o nehe, obeti a iných súčastiach bytia z tejto trojice vyčnieva zase štylistickou nadstavbou: svižné tempo a úsporné rozprávanie tu nahrádzajú formálne ozvláštnenia, ktoré vhodne dopĺňajú pomalé plynutie času dvoch sestier starajúcich sa o chradnúceho otca a dodávajú filmu poetický a snový ráz. Vo všetkých troch filmoch vidíme suverénne herecké výkony, v prvom mimoriadne autentické, v druhom spoľahlivo žánrové a napokon v treťom zľahka dramatické, až javiskové.

Na chybách sa dá učiť

Mnoho ďalších krátkych filmov takú vysokú úroveň umeleckých výkonov nedosahuje, hoci sa im nedá uprieť iskra, nápad či svieža téma. Napríklad „M“ Gabriely Gažovej je pôvabným filmom o dospievaní dievčenského tela aj o zrení nestereotypnej rodovej identity. Napriek sympatickej téme však miestami skĺzava do estetiky predstavení školského dramatického krúžku, hoci protagonistky väčšinu svojich partov odohrali so cťou. Hereckým stvárnením hlavnej postavy trochu škrípe i Nuda Alice Bednárikovej. Zachraňuje ju však zdatnosť hercov vo vedľajších rolách a naratívna invencia a takisto filmu pomáha aj štylizácia v duchu „artificial sixties“. V oboch filmoch invenčné časti dominujú nad drobnými zaváhaniami.

Koncom augusta mal v bratislavskom Kine Lumière premiéru polhodinový film Lukáša Víznera Bytosť, ktorý nakrútili študenti VŠMU, no nevznikol v produkcii školy. Spracúva odvážnu tému: jeho hlavný hrdina naráža na predsudky a tabu konzervatívnej spoločnosti, keď sa vyrovnáva so smrťou partnera, ktorý pracoval v pornopriemysle, a pritom sa sám, vlastne takisto dosť konzervatívne, pokúša očistiť jeho pamiatku. Napriek vôli otvárať tabuizované témy film trpí viacerými školáckymi chybami. Väčšinu deja neukáže, len ho prerozpráva v dialógoch, emócie neindukuje prostredníctvom situačných náznakov, ale sugeruje ich napríklad krikom či hudbou. Bytosť je tak názorným príkladom toho, že elipsu a skratku v krátkom filme sa oplatí používať skôr na minimalizáciu dialógov referujúcich o tom, čo sa stalo mimo obrazu, než na to, aby tvorcovia nemuseli nakrúcať produkčne aj režijne náročné scény.

Poézia a majstrovstvo filmovej skratky

A napokon trochu osobnej radosti. Medzi novšími filmami VŠMU som našla aj zopár hraných filmov s dĺžkou do 15 minút, ktoré sa zriekli realistickej narácie v prospech hyperboly, komickej štylizácie či vyjadrenia afektov a skratku použili na radikálnejšie prenášanie významov.

Martina Buchelová nakrútila film R + J, ľahkú variáciu na romeo-júliovské motívy, hraničiacu s groteskou. Hoci ide primárne o insiderskú hru študentov filmovej a televíznej fakulty, filmu nechýba univerzálnejší humor, na ktorý reaguje akékoľvek publikum. Hravosť charakterizuje aj filmy Petra Hofericu Variácie a Pozdrav z Nigérie. Prvý sa základnou zápletkou – ženským rozhodnutím „a predsa bude po mojom“ – i sympatickým nadhľadom primkýna k Buchelovej filmu, no upúta aj zdvojenou symetrickou štruktúrou. V Pozdrave z Nigérie vidieť už aj obrazovo-režijnú štylizáciu – niekde medzi Wesom Andersonom a Royom Anderssonom –, so statickými obrazmi a s repetíciami hereckých akcií, ktorými Hoferica podčiarkuje trpko-smiešnu absurdnosť ľudskej existencie.

Popri humore však krátka forma svedčí aj dráme. Dôkazom je miniatúra Ad revidendum Matúša Ryšana, štylizovaná najskôr ako amatérske video snímané cez prestávku v gymnaziálnej triede, no vzápätí ponúkajúca doslova monodramatický priestor ženskej postave. Napriek realistickému snímaniu vnímam tento film ako hyperbolu o (kresťanskom) potláčaní negatívnych emócií, výbuchoch afektu a ničivosti indoktrinovaného pokánia.

Expresívnosť takýchto krátkych formátov nemožno brať doslovne – fungujú totiž v inom režime ako realistické a psychologizujúce filmové poviedky, o ktorých som písala predtým. Ich štruktúra i dramaturgia sa blíži skôr k básnickej forme: niekedy zovretejšej, inokedy voľnejšej, no interpretačne často veľmi podnetnej.

Je skvelé, ak krátke filmy nie sú len študentským ihriskom, ale aj experimentálnym laboratóriom, v ktorom sa testujú myšlienky a formy. Ak bude takýchto originálnych filmov viac, možno sa budú častejšie zjavovať aj ako predfilmy v kinách.

Mária Ferenčuhová
foto: festivalové oddelenie FTF VŠMU