15. MFF Cinematik

Cinematik 2020 – vystúpenie z bežného festivalového tempa

O 15. ročníku Medzinárodného filmového festivalu Cinematik v Piešťanoch sa dá rozprávať vo floskulách, aké tento rok (toto leto) charakterizovali každé väčšie kultúrne podujatie: spoznali sme ho ako menšiu a pokojnejšiu akciu než obvykle, výber filmov bol užší, návštevníkov len zlomok z toho, na čo sme zvyknutí. Tieto zmeny vynútené pandemickou situáciou však nemusia byť na škodu.

Začnem, samozrejme, pri filmoch. Tohtoročný Cinematik sa predstavil bez sekcie Za hranicou kultu, ktorá ponúka odviazaný výber tematických filmov (väčšinou ladených do hororového alebo všeobecne béčkového štýlu) vrcholiacich v sobotňajšom nočnom filmovom maratóne; zároveň absentovali polnočné predstavenia, tvoriace neodmysliteľnú „cinefilnú“ súčasť festivalu.

V programe  ostali súťažné sekcie Meeting Point Europe (súťaž európskych filmov), Cinematik.doc (súťaž slovenských dokumentárnych filmov) a nesúťažné sekcie Poľsko pod lupou, Čo dom dal, Cesty slávy či sekcie ladené podľa súčasných spoločenských nálad a depresií – O zvieratách a ľuďoch a Nádej. Cinematik tento rok nepredstavoval takú sviežu prietrž všetkého možného, ako býva zvykom. Namiesto toho sme dostali vcelku striedmu selekciu filmov, v ktorej však nebolo ťažké si vybrať, človek sa nemusel ponáhľať, robiť kompromisy medzi jednotlivými projekciami a zúfať, že nestihol vidieť ani polovicu z toho, čo mal v pláne. Zároveň treba podotknúť, že v programe tento rok vyčnievali práve české a slovenské filmy.

Zo sekcie Čo dom dal bol veľkým zážitkom aj zaslúženým festivalovým ťahákom film Králi videa (2020) Lukáša Bulavu. Dokumentárna snímka sa zameriava na dejiny a vývoj simultánneho dabingu filmov na VHS kazetách v bývalom Československu a tematicky presahuje do 90. rokov, k vývoju audiovizuálneho pirátstva, spoločnosti aj médií. Králi videasú film výsostne cinefilný. Preskúmava okrajové, ale legendárne miesta filmovej histórie, príznačné pre bývalý východný blok. Vyčítať mu môžeme azda len to, že aj keď jeho koncepcia vychádza z metód novej filmovej histórie, miestami sa rozpadá do vcelku obyčajného fanúšikovského a nostalgizujúceho spomínania.

V sekcii Cinematik.doc zažiaril FREM Viery Čákanyovej, ktorý je filmovou udalosťou už od minuloročného Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Ji.hlava. FREM vynikol medzi ostatnými filmami sekcie  deantropocentrickým a celkovo posthumanistickým pohľadom umelej inteligencie na stav planéty a vytváranie obrazu sveta po vláde človeka.

V ekologickom tóne sa niesol aj tohtoročný víťaz sekcie Cinematik.doc, Zlatá zem Dominika Jursu. Dokumentárny film o ľuďoch z vidieckeho prostredia, ktorí vyhrali boj s nadnárodnou ropnou spoločnosťou o svoje životné prostredie, predstavuje istý aktivisticko-pozitívny vzor boja proti exploatácii krajiny bez toho, aby skĺzal k prvoplánovej agitke.

Do tretice možno vyzdvihnúť novinku Jaroslava Vojteka Raj na zemi. Snímka je portrétom Andreja Bána, skúmajúcim v paralelách jeho osobný a pracovný život, z ktorého vytvára presahy do širších geopolitických tém a nálad. Vojtekov film asi nemôžeme označiť za úplne prepracovaný, čo sa týka štruktúry a prelínania dvoch životov Andreja Bána, predstavuje však hodnotnú mozaiku života vojnového reportéra, ktorý sa z bojovej zóny nedostáva ani v súkromí. 

V sekcii Meeting Point Europe bol festivalovou stávkou na istotu film Bedári (2019), ktorý sa slovenskému publiku už predstavil v rámci prehliadky Be2Can aj v oficiálnej kinodistribúcii, potešila prítomnosť esteticky odvážnej brazílsko-francúzskej snímky Bacurau (2019), miešajúcej prvky braku, ľudovej slovesnosti, tropikalizmu, talianskeho westernu aj politickej satiry do odbojnej agitky. Bacurau tak patril medzi nie najlepšie, ale rozhodne najzaujímavejšie a najneortodoxnejšie body tohtoročného festivalového programu. Víťazom sekcie sa stala ruská dráma Dlhaňa (2019) z prostredia povojnového Leningradu.

Medzi ďalšie výrazné filmy festivalu patril nový film Wernera Herzoga Family Romance LLC (2019), odpremietaný ako úplne prvý film festivalu, alebo coming of age dráma Kým sa skončí leto (2019), ktorá je aktuálne v slovenskej kinodistribúcii.

Cinematik 2020 bol podujatím bez nestíhania, naháňačiek a spánkového deficitu. Na schodoch Domu umenia, pre Cinematik takých charakteristických, už neprebiehali strategické debaty o tom, na ktorý film ísť radšej, ale skôr uvoľnené rozhovory s kamarátmi. V zabehnutom chode festivalu to bola vlastne príjemná zmena.

Michael Papcun, poslucháč audiovizuálnych štúdií

77. MFF Benátky

MFF Benátky 2020: korone navzdory

Najstaršiemu medzinárodnému filmovému festivalu sa podarilo usporiadať fyzickú prehliadku v postpandemickej novej norme. Ostatné festivaly zatiaľ 77. ročník MFF v Benátkach nasledovať nebudú. 

V roku 2020 sa menia produkčné a distribučné plány v celom filmovom priemysle. Pandémia spomalila audiovizuálnu výrobu a filmové festivaly sa museli adaptovať na novú normu, najčastejšie v digitálnom priestore. 

Tvrdohlavé stanovisko zaujali organizátori Medzinárodného filmového festivalu v Cannes, ktorí vylúčili akúkoľvek inú podobu ako tradičný festival za osobnej účasti divákov. Rovnaký postoj zaujali aj dva medzinárodné filmové festivaly, ktoré sú vlajkovými loďami podujatí tohto typu, v krajinách, ktoré v Európe zasiahla prvá vlna nákazy najsilnejšie. Benátky a San Sebastián odmietli možnosť virtuálneho festivalu. 

Na rozdiel od Cannes sa na Lide festival v tradičnej podobe podarilo zorganizovať, aj keď za nevyhnutných sprísnených hygienických pravidiel a cestovných obmedzení. Pandémia sa prejavila aj na zníženom počte uvedených filmov a zredukovanej programovej štruktúre. Napriek tomu sa 77. ročník MFF v Benátkach stal úspešnou skúškou „koronového“ festivalu. Festival v Toronte, ktorý nasledoval vzápätí po Benátkach, sa k podobnému experimentu neuchýlil a zvolil hybridnú formu digitálneho festivalu v kombinácii s premietaním v lokálnych drive-in kinách. Benátky sa tak stali prvým veľkým festivalom, ktorý sa uskutočnil v klasickej podobe po vynútenej pauze od Berlinale. 

Ešte pred začiatkom festivalu sa diskutovalo o tom, ako bude vyzerať pandemická predoscarová sezóna. Benátky sú spolu s americkým festivalom v Telluride (aktuálny ročník zrušili) prvými miestami, kde sa začína budovať povedomie o horúcich ašpirantoch na Oscara. Očakávania nižšej účasti amerických štúdiových filmov sa potvrdili. Z amerických snímok, ktoré na festivale uviedli, boli najvýraznejšie dve – Krajina nomádov (Nomadland) pôvodom čínskej filmárky Chloé Zhao a režisérsky debut americkej herečky Reginy King Noc v Miami (One Night in Miami) z produkcie Amazon Studios. 

Snímka Krajina nomádov sa postarala o comeback (tentoraz virtuálny) herečky Frances McDormand, ktorá sa na talianskom festivale objavila po tom, ako tu v roku 2017 uvádzala Tri billboardy kúsok za Ebbingom, za ktoré dostala aj Oscara. Aj Krajina nomádov má oscarové ambície, ktorým zodpovedá nasadenie v Toronte a na Newyorskom filmovom festivale. V tejto dráme stvárňuje Frances McDormand vdovu, ktorá kočuje z miesta na miesto; táto road movie je snímaná dokurealistickým spôsobom a zobrazuje americký západ po finančnej kríze v roku 2008.

Držiteľmi hlavnej ceny sa v posledných troch rokoch stali americké štúdiové filmy (JokerPodoba vody) a snímka Roma, ktorú Američania koprodukovali a nakrútil ju režisér roky pôsobiaci v Hollywoode. Porota s Cate Blanchett na čele tak neprekvapila, keď udelila Krajine nomádov hlavnú cenu. Zhao, ktorá sa posúva od kariéry nezávislej filmárky k režírovaniu hollywoodskych filmov (najnovší Eternals nakrútila pod vlajkou Marvel Studios), sa stala po desiatich rokoch prvou a v celej histórii festivalu celkovo iba piatou režisérkou, ktorá získala hlavnú cenu. (Pozn. red.: Zlatého leva doteraz získali Olovená doba, r. Margarethe von Trotta, 1981; Bez strechy a bez zákona, r. Agnès Varda, 1985; Búrlivá svadba, r. Mira Nair, 2001; Odnikiaľ niekam, r. Sofia Coppola, 2010.) V hlavnej súťaži sa opäť písala história, keďže Noc v Miami sa stala prvým filmom režírovaným afroamerickou režisérkou vybraným na benátsky festival počas celej jeho existencie. 

Do Benátok sa vrátil aj držiteľ Zlatého leva z roku 2016. Režisér Lav Diaz je známy svojimi niekoľkohodinovými drámami, jeho Hele sa hiwagang hapis má až 8 hodín.. Vo svojom najnovšom čiernobielom filme Lahi, hayop pokračuje tento filipínsky auteur v autorskom rukopise slow cinema – používa dlhé zábery a relatívne pomalé tempo. To, čo spočiatku vyzerá ako sociálna dráma o vykorisťovaných baníkoch, sa postupne mení na alegorický kolektívny portrét človeka, resp. ľudstva ako vznešeného divocha. Živočíšne a deštruktívne impulzy prevažujú a film tak poskytuje nelichotivé vykreslenie kráľa tvorstva ovládaného chamtivosťou, závisťou a egocentrizmom. Diaz pozoruje tragédiu s emocionálnym odstupom a necháva tak vyznieť intelektuálnu rovinu filmu. 

Medzi tohtoročných navrátilcov festivalu patril aj iránsky experimentálny režisér Šahram Mokri, známy svojimi jednozáberovými celovečernými filmami. V Benátkach uviedol snímku Jenayat-e bi deghat, ktorá je jeho doposiaľ najexplicitnejšie politickým a zároveň formálne najambicióznejším dielom. Mokri v ňom unikátnym spôsobom metatextuálnymi a autotematizujúcimi postupmi prepája minulosť so súčasnosťou v príbehu inšpirovanom štyridsať rokov starým prípadom podpálenia kina pri protestoch proti šachovi. 

O nostalgický návrat Grécka do Benátok sa postaral debutujúci režisér Christos Nikou s nenápadne nazvanou dramédiou Jablká (Mila).

Od uvedenia provokatívnych Álp Yorgosa Jorgosa Lanthimosa (Nikou pracoval ako asistent réžie na jeho druhom celovečernom filme Očný zub) sa po deviatich rokoch vrátila na Lido grécka nová vlna. Nikou má so svojimi predchodcami spoločnú strohú estetiku, minimalizmus a čierny humor, avšak jeho príbeh o mužovi žijúcom v dobe analógovej, ktorý sa snaží „vyliečiť“ stratu pamäti sériou spoločenských rituálov, je podstatne menej sadistický ako Lanthimosove diela. Aj navzdory štylistickej príslušnosti k novej vlne predstavuje Nikouov film aktualizáciu a žánrový posun; čierna komédia ukrýva v jadre nečakane dojímavý príbeh o zármutku a trúchlení. 

Grécko nebolo jediným predstaviteľom novej vlny. V druhej súťažnej sekcii Orrizonti sa objavil aj najnovší počin veľmi produktívneho režiséra Adilchana Jeržanova, najvýraznejšieho predstaviteľa kazašskej novej vlny. Jeržanovova komédia Žltá mačka (Sary mysyq) je jeho najprístupnejším filmom a je svojskou variáciou na príbeh o hlúpom Janovi. Fatalistický a donkichotský príbeh o snahe postaviť kino uprostred pustej kazašskej stepi neďaleko mestečka prehnitého korupciou dáva pomerne jasnú predstavu, ako by mohol vyzerať Zapadákov (1973) Terrencea Malicka režírovaný švédskym majstrom drsnej satiry Royom Anderssonom. 

Pri príležitosti 100. výročia narodenia Federica Felliniho uviedol festival na domácej pôde dokumentárny film Pravda o Sladkom živote (La verità su La dolce vita) o vzniku filmu Sladký život(1960), považovaného za majstrovské dielo talianskej kinematografie. Dokument prostredníctvom archívnych záberov a fotografií, ako aj hraných scén rekonštruuje tŕnistú a nemenej dramatickú genézu známeho Felliniho diela a zároveň sa stáva portrétom producenta Giuseppeho Amata, kľúčovej postavy, ktorá stála za filmom. Debut Giuseppeho Pedersoliho s mierne ironizujúcim názvom je zároveň oslavou filmových nadšencov, ktorí boli ochotní prinášať obete pre veľké vízie a neisté zárobky. A porušovať pravidlá.

Aj napriek tomu, že Benátkam (a nakoniec aj San Sebastiánu) sa podarilo úspešne zorganizovať fyzický festival, nepôjde o výnimku potvrdzujúcu pravidlo. Medzinárodný filmový festival v Rotterdame, ktorý bude v januári oslavovať polstoročnicu, už pripravuje hybridnú podobu a podobne je na tom aj Berlinale 2021. 

Martin Kudláč, filmový publicista