(Jeden) svet bez červených kobercov

Medzinárodný festival dokumentárnych filmov Jeden svet, zameraný na ľudské práva, ktorý organizuje občianske združenie Človek v ohrození, sa v Bratislave konal od 21. do 26. novembra 2013 už po štrnásty raz. Vďaka šírke záberu, pestrosti programu a množstvu zapálených divákov je to určite jedno z najzmysluplnejších filmových podujatí.

Slogan „Meníme svet“ poukazoval na celosvetový vzostup občianskeho aktivizmu a prejavov občianskej statočnosti. O náplni jednotlivých sekcií hovoria ich názvy: Máte právo vedieť, Nebojte sa odlišností, EKO, Zdravý životný štýl, Sila médií, Prečo chudoba? Z bohatého programu (Kino Lumière, Mladosť, KC Dunaj) bolo ťažké si vybrať – tvorili ho nielen filmy, ale aj besedy s tvorcami a diskusie na aktuálne témy, týkajúce sa domáceho diania (Ne/sloboda médií na Slovensku, Ohrozujú „nové ľudské práva“ rodinu?) i udalostí v zahraničí (Demokracia pre všetkých? – Egypt).

Mnohé filmy akoby potvrdzovali tézu vyjadrenú názvom festivalu – že svet je naozaj len jeden pre všetkých: snímku Tábor 14 – Zóna absolútnej kontroly, strhujúcu výpoveď o severokórejskom pracovnom tábore, natočil nemecký režisér Marc Wiese, film Úžasný Azerbajdžan, obraz formálne demokratického režimu s výraznými totalitnými a autokratickými prvkami, zasa Britka Liz Mermin. Na to, ako dopadne prvý „dúhový pochod“ v Kyjeve, boli zvedaví Holanďania Nicolas Veul a Tim den Besten v snímke Dúhový šampionát. Z dôvodných obáv o holé životy jeho účastníkov sa pochod napokon neuskutočnil, a tak dopadli LGBT aktivisti pomerne „dobre“ – na rozdiel od Davida Kata v Ugande, ktorý sa stal obeťou vraždy a ktorého portrét nazvaný Som kuču (r. Katherine Fairfax Wright a Malika Zouhali-Worrall) vznikol v americkej produkcii. Po uvedení odvážneho 52-minútového filmu Víta Klusáka a Filipa Remundu Život a smrť v Tanvalde o zabití rómskeho mladíka, kvalifikovanom políciou ako nutná obrana, nasledovala hodinová (!) diskusia s tvorcami.

Atraktívnou súčasťou programu bola sekcia Cena Lux 2013 – ide o ocenenie udeľované Európskym parlamentom od roku 2007, so zameraním na hrané filmy reflektujúce aktuálne problémy súčasnej Európy. Do užšej nominácie sa dostal režijný debut talianskej herečky Valerie Golino Miele na kontroverzne vnímanú tému eutanázie, flámska melodráma režiséra Felixa van Groeningena Prerušený kruh o manželskom páre, ktorý sa musí vyrovnať so smrteľnou chorobou dieťaťa, a Sebecký obor, v ktorom režisérka Clio Barnard vytvorila súčasnú sociálnu parafrázu rozprávky Oscara Wilda. (Pätnásť dní po skončení festivalu bol známy výsledok: Cenu Lux získal film Prerušený kruh.)

Festival nezabúda ani na domácu tvorbu. Popri sekcii Česko-slovenský výber, pripomínajúcej dvadsať rokov od rozdelenia spoločného štátu, to bola súťaž slovenských dokumentov, z ktorej vyšiel víťazne film Ivice Kúšikovej Súď ma a skúšaj, založený na výpovediach pamätníčok násilnej likvidácie ženských reholí v päťdesiatych rokoch minulého storočia.

V diváckom hlasovaní zvíťazil nórsky film dvojice Inge Wegge a Jørn Nyseth Ranum Na sever od slnka o dvoch surfistoch, ktorí prežili trištvrte roka za severným polárnym kruhom, kde si užívali svojho koníčka a zároveň zbavovali morskú zátoku naplavených odpadkov. K dobrým zvykom festivalu patrí reprízovanie oboch víťazných filmov – Jeden svet myslí oveľa viac na svojho diváka než na prípadné červené koberce. Koniec koncov, ťahať červený koberec do 22 slovenských miest, kde budú festivalové premietania pokračovať až do apríla tohto roku, by sa ani dosť dobre nedalo.

Jaroslav Hochel (filmový publicista)

Krátke filmy ťahali v kinách za kratší koniec

Okrem dlhometrážnych filmov sa v roku 2013 pretlačili do našich kín aj dva projekty zložené z domácej krátkometrážnej tvorby. Snaha dostať do diváckej pozornosti kvalitné diela kratšej minutáže sa nestretla s výraznejším záujmom, a to aj napriek tomu, že neraz išlo o filmy niekoľkonásobne ocenené na zahraničných festivaloch. Pri oboch projektoch sa využila výrazne rozdielna distribučná i dramaturgická stratégia, no ani jeden neuspel. Nechce slovenský divák vidieť v kine krátky film?

Iniciatíva Filmovej a televíznej fakulty VŠMU prezentovať študentskú tvorbu aj za školskými bránami a mimo festivalov sa pretavila do podoby pôvodne desaťdielneho projektu Kobylky. Dramaturgicky nesmierne pestrá a vhodne zvolená zmes animácie, dokumentu a hraného filmu ponúkla v štyroch častiach to najlepšie alebo najpútavejšie z tamojšej filmovej tvorby. Vo výbere sa objavili tituly, ktoré minimálne v uzavretom kruhu fakulty vyvolali ohlas alebo podnietili niekoľko plodných diskusií a určite by si nezaslúžili skončiť v archíve či na zopár domácich a zahraničných festivaloch. Dramaturgovia projektu Žofia Bosáková a Michal Baláž sa pri výbere sústredili na filmy, ktoré zároveň popierajú dnes už takmer bolestnú stereotypnú predstavu o tom, že veľká časť slovenských hraných filmov sa topí v žánrových vodách sociálnej drámy a dokument „sa nevie nabažiť“ rómskej menšiny. Prezentovaná študentská tvorba tieto trendy zjavne veľmi nenasleduje, práve naopak. Výber dokazuje, že film smie byť v mnohých smeroch aj hrou, či už žánrovou, formálnou, alebo postmodernou, na čo sa u nás možno trochu zabúda. Nie vždy sa treba brať vážne, no bola by chyba hodiť to iba na mladícku pochabosť. Kobylky zároveň predstavili širšej verejnosti aj autorov s tvorbou dostatočne vyzretou na to, aby sa rovnali nejednému domácemu profesionálovi.

Tento projekt síce uspel dramaturgicky, no výrazne zlyhal v distribučnej stratégii. Kobylky (spolu všetky štyri pásma) videlo v čase písania tohto článku podľa údajov zo spoločnosti Continental film celkovo 171 divákov pri počte projekcií 34. Teda v priemere okolo 5 divákov na jedno premietanie. No skôr by bolo prekvapením, keby boli údaje o návštevnosti lepšie. Rozhodnutie umiestniť výbery študentských filmov primárne do multiplexov (hoci ich premietli napríklad aj kiná Lumière a Mladosť) je prinajmenšom otázne, a to hneď z niekoľkých dôvodov.

Výber filmov je výrazne odlišný od toho, čo multikiná na Slovensku svojmu divákovi bežne ponúkajú. Študenti FTF VŠMU, vedení pedagógmi alebo vlastnými ambíciami k tvorbe žánrov nie veľmi populárnych v multiplexoch, svojimi filmami nezapadajú do overeného výberu, na ktorý je divák v takomto kine zvyknutý. Cieľová skupina, nazvime ju artový alebo náročný divák, by očakávala Kobylky skôr vo filmových kluboch alebo trochu inak profilovaných kinách. Ani samotný názov veľa nenapovie niekomu, kto je neinformovaný a pri návšteve kina vyberá skôr spontánne z aktuálnej ponuky. Cena lístka je príliš vysoká na to, aby riskoval projekciu študentských filmov – nepozná zrejme ani jeden z nich a ich kvalitu mu nik a nič nezaručuje.

Aj takýmto spôsobom možno návštevníkov multiplexov filmovo vzdelávať a rozširovať im obzory. Rovnako však možno tvrdiť, že sa im ponúka niečo, čo vlastne vôbec nechcú a je to žiadané niekde inde. Realizátori projektu si mohli uvedomiť, že filmový svet sa už dlhé roky delí na rôzne typy kín so zabehanou a presne zacielenou dramaturgiou, pričom vnucovať týmto priestorom niečo iné nedáva z distribučného hľadiska veľký zmysel. Možno to dokonca poukazuje na nevôľu zmieriť sa s realitou na súčasnom filmovom trhu. A možno iba na neznalosť. Na nerozvážne rozhodnutie v konečnom dôsledku doplácajú najmä tvorcovia a ich filmy, mohlo ich totiž vidieť podstatne väčšie množstvo divákov. Takto ich už neuvidia žiadni. Podľa dekana FTF VŠMU Antona Szomolányiho bolo cieľom projektu predstaviť návštevníkom kín študentskú tvorbu z VŠMU a poukázať na talent najmladšej generácie filmárov. „Doteraz sa študentské filmy nikdy nedistribuovali v širokej distribúcii, v konkurencii multiplexov.“ Kobylky vo veľmi nespravodlivom súboji zjavne neobstáli. Piaty a ani ďalšie z pôvodne plánovaných desiatich blokov sa už premietať nebudú. Prečo by však mala študentská tvorba konkurovať práve multiplexom a prečo ju s nimi vôbec spájať alebo konfrontovať, ak sú tu kiná, ktoré by ju rady uvítali s otvorenou náručou? Kobylky nám na túto otázku poskytli nemú odpoveď v podobe svojho neúspechu.

Podstatne odlišným smerom sa rozhodli ísť tvorcovia stojaci za prvou časťou Pásma krátkych filmov/Slovak Shorts. Kompiláciu, rovnako vyskladanú z hraného, dokumentárneho aj animovaných filmov, tvoria snímky Pandy Matúša Vizára, tWINs Petra Budinského, Hviezda Andreja Kolenčíka a Výstava režijnej dvojice Peter Begányi a Andrej Kolenčík. Iniciatíva pochádzajúca priamo od tvorcov týchto filmov našla svoje miesto v distribúcii vďaka Asociácii slovenských filmových klubov. Ide o filmy, ktoré spolu dramaturgicky súvisia najmä v rovine kamarátskej, tvorcovsko-generačnej, ale aj kvalitatívnej. Všetky snímky získali ocenenia na niekoľkých zahraničných festivaloch a v tejto oblasti sa niektoré z nich úspešne pohybujú doteraz. Pásmo Slovak Shorts I, i keď nie je rozsiahle a ani nepokrýva väčšie množstvo mladých tvorcov, reprezentuje generáciu nedávno vyštudovaných talentov hodných pozornosti.

Toto pásmo, premietané v slovenských filmových kluboch, videlo v čase písania tohto článku 362 divákov pri počte 21 predstavení, teda okolo 17 divákov na jednu projekciu. V porovnaní s Kobylkami je rozdiel v návštevnosti zjavný. Samozrejme, nie je úplne na mieste porovnávať tieto dva projekty ani oslavovať trojcifernú návštevnosť. Na druhej strane, v pásme Slovak Shorts I ide o dva absolventské filmy (tWINs a Pandy), jeden dokumentárny debut (Hviezda) a jeden hraný debut (Výstava). Budinský, Kolenčík a Begányi boli rovnako študentmi FTF VŠMU, no rozdiel tkvie aj v ich schopnosti svojpomocne sa predať a prezentovať, teda v niečom, čo za zvyšok FTF museli neobratne urobiť Kobylky.

Spoločným kameňom úrazu Kobyliek aj Slovak Shorts je hlavne nedostatočná/nevhodná propagácia. Pokiaľ má distribútor záujem dostať do slovenských kín kompilácie krátkych filmov, nemal by s nimi narábať ako s pokusným králikom, na ktorom sa testuje „iné“ publikum (Kobylky). Možno sa treba zbaviť aj škodlivej a mylnej domnienky, že krátky film je čosi menejcenné, akási podradná forma, ktorá nepatrí primárne do kina. Podľa slov riaditeľky ASFK Silvie Dubeckej „už pri obhajovaní grantu v Audiovizuálnom fonde komisia nedôverovala životaschopnosti projektu Slovak Shorts natoľko, aby ho podporila minimálne tak, ako jeden slovenský celovečerný film v distribúcii“. Pásmo krátkych filmov bolo podporené iba približne tretinou z priemernej sumy, akú dostávajú slovenské filmy na distribúciu. Pri projekte Slovak Shorts sa však ráta práve s tým, že slovenský divák by si v prípade dlhodobejšej iniciatívy mohol na krátky film v kine opäť privyknúť, a nižšia návštevnosť nie je dôvodom na zánik tohto pásma ASFK. Postavené by malo byť na ročnej periodicite. „Slovak Shorts si chcú budovať značku, pomaly sa rozrastať, presvedčiť AVF o dôležitosti projektu a distribúcie krátkych filmov, ktoré už v samotnej výrobe podporili.“

Po tohtoročných skúsenostiach je zrejme najvyšší čas postaviť sa k problému čelom a zvážiť, či u nás šírenie takýchto filmov v kinodistribúcii radšej vzdať, alebo vyvíjať dlhodobé úsilie o jeho revitalizáciu. Rozhodnúť by sa mali aj zástupcovia slovenskej audiovízie, lebo nie je to iba divák, kto by si mal začať všímať slovenský krátky film viac.

Maroš Brojo (programový riaditeľ festivalu Fest Anča)

Predvianočný Virvar

V tom tradičnom predvianočnom virvare sa objavil i jeden nezvyčajný. S veľkým V. A dokonca dvojitý – 12. 12. sa krstilo 2-DVD Virvar. Súčasný slovenský animovaný film s výberom šestnástich animovaných snímokporevolučnej generácie.

Nebol to jediný koncoročný animátorský virvar. Dva dni pred krstom DVD uzrel svetlo sveta nový slovenský animovaný večerníček, kniha aj rozhlasová rozprávka o Mimi a Líze. Väčšia pozornosť sa však sústredila do kinosály Filmovej a televíznej fakulty Vysokej školy múzických umení (FTF VŠMU) v Bratislave na spomínaný krst. Virvar pôvodne nebol plánovaný ako DVD a prvá zmienka o ňom padla už v roku 2005. „V tom čase vznikalo niekoľko absolventských filmov študentov Katedry animovanej tvorby FTF VŠMU,“ spomína animátorka, režisérka a producentka Ivana Laučíková. „Iniciovala som stretnutie, na ktorom sme sa dohodli, že by bolo dobré spojiť ich do pásma animovaných filmov pre kiná. Oslovení autori boli nadšení, ale realita bola napokon trošku iná. Niektoré filmy boli dokončené v pomerne krátkom čase, niektoré filmy z plánovanej kolekcie nie sú dokončené dodnes a medzitým vznikli iné, o ktorých zaradení sme vtedy ani neuvažovali. Navyše sa ukázalo, že kinodistribúcia nie je až taká jednoduchá, ako som si to ja pôvodne predstavovala.“

Aktivity okolo Virvaru sa obnovili v roku 2011 a vďaka podpore Audiovizuálneho fondu projekt nakoniec uzrel svetlo sveta v podobe 2-DVD. Veľký Virvar – disk určený dospelým – otvára film Michala Strussa V kocke (1999), nominovaný na študentského Oscara. Nasleduje Hra (2004) režisérky Joanny Koźuch, bábková animácia Nazdravíčko! (2005) Ivany Zajacovej (dnes Laučíkovej) a Jozefa Mitaľa, plôšková animácia Ivany Šebestovej Štyri (2007), film o mužsko-ženskom spolužití O ponožkách a láske (2008) Michaely Čopíkovej, animovaný muzikál Kataríny Kerekesovej Kamene (2010), metafora Petra Budinského o spolužití slabých so silným tWINs (2010) a Posledný autobus (2011) Martina Snopeka a Ivany Laučíkovej, ktorý sa ako prvý slovenský animovaný titul kvalifikoval na Cenu americkej filmovej akadémie. DVD uzatvára film Matúša Vizára Pandy (2013) z pražskej FAMU, ktorý získal ocenenia v Cannes i Annecy.

Malý Virvar tvorí sedem filmov, ktoré sú vhodné pre detského diváka: Keď nie, tak nie (1997) Vlada Krála – prvý slovenský film v súťaži Cinéfondation v Cannes, režisérov ďalší film Dvojhlasná invencia a-mol (1998), debut Martina Snopeka Pik a Nik (2006), snímka Borisa Šimu o malom výmyselníkovi Chyťte ho! (2008), film Veroniky Obertovej Viliam (2009), projekt Vandy Raýmanovej o dvoch malých chlapcoch Kto je tam? (2010) a titul Ekomorfóza (2006) Františka Jurišiča – hlavného pedagóga takmer všetkých autorov ostatných filmov Virvaru.

Vôbec neprekážalo, že DVD na krst nakoniec nedorazilo a na trhu sa objavilo až o týždeň neskôr. Ako povedal jeho krstný otec Rudolf Urc: „V animácii je bežné, že musíme nahradiť veci reálne vecami nereálnymi.“ S prítomnými sa rozlúčil citátom z knihy Sneh na tráve významného animátora Jurija Norštejna: „,Tvorba je schopnosť človeka chápať svoje dielo tak, že sa neskôr stane súčasťou života niekoho iného.‘ Ja prajem tomu budúcemu dévedečku, aby sa stalo súčasťou života všetkých divákov nielen na Slovensku, ale aj vo svete, divákov detských aj tých dospelých. Aby oznamovalo svetu, že na Slovensku animovaný film žije.“

Miro Ulman