Katarína Mišíková,

filmová teoretička

Každý si môže myslieť, povedať, napísať, (voliť atď.) čo chce. Nejde predsa o názory, ale o fakty – vraj. V myšlienkach sa mi zlievajú nesúrodé dojmy. Radosť z nových slovenských filmov, ktoré sa mi páčia alebo nepáčia, ale stoja za to, aby sa o nich diskutovalo. K tomu rozpaky z výhrad tvorcov voči akejsi prečudesnej zaujatosti filmovej reflexie. Plus odpor k byrokratizácii vysokého školstva a plánom na kapitalizáciu vedy. Chvalabohu, sme v situácii, že sa názory filmových teoretikov na kvalitu slovenských filmov líšia. Vkusové i hodnotové rozdiely dokladá aj nový web Katedry audiovizuálnych štúdií VŠMU, kde okrem iného spolu s kolegami glosujeme slovenské filmy. Pripadá mi oveľa zaujímavejšie uvažovať o tom, ako film funguje a čo znamená v širšom kontexte kinematografie, ako to, či je dobrý, alebo zlý. Koniec koncov, dosť (slovenských) filmov je kdesi medzi tým. Uznávam, že úlohou filmovej kritiky je dielo hodnotiť, ale za dôležitejšie považujem porozumenie. Toho sa, žiaľ, dostáva len málo diskusiám (nielen) vo virtuálnom priestore, ktoré napríklad argumentujú „faktmi“ o návštevnosti filmu ako meradlom opodstatnenosti jeho existencie. Alebo iným, ktoré zase omieľajú Northropom Freyom už pred vyše polstoročím pomenované predsudky voči kritike ako druhotnej imitácii tvorivej energie a voči kritikom ako parazitom a neúspešným umelcom. Pritom pomenovanie „faktov“ formy samotného filmu označia za neschopnosť snobov oceniť tvorivú energiu. Z druhej strany potom výhrady proti bezzubosti filmovej reflexie vedú k až absurdným autorským excesom, ktoré si do erbu dávajú kritiku, neraz práve na úkor porozumenia. A toto, žiaľ, len nahráva technokratickým riešeniam, ktoré preferujú fakty a produktivitu na úkor názorov a porozumenia, „pretransformujú“ humanitné vedy a utopia vysoké školy v byrokracii. Už len celkom nesnobsky čakať na nejaký ten happy end.