Mária Čorejová,

výtvarníčka

Medzi slovenskými filmami nemám veľa obľúbených, ale nájde sa zopár takých, ktoré by som si vedela pozrieť viackrát. Prvým sú Sladké starosti režiséra Juraja Herza. Slnečný, voňavý a sladký film s čiernovlasým Emilom Horváthom a bohémskym Andym Hrycom. Jeho „biskvit debušé“ sme sa snažili miešať na ulici, v bunkroch a u babky v kuchyni celé detstvo. Vždy, keď film vidím, utekám do cukrárne, chcem leto a chcem bicykel. Chcem ochutnať tie marcipánové postavičky a aspoň na chvíľu sa nikam neponáhľať. Tento film vonia tisícimi vôňami, ale jedna z nich je bezkonkurenčne najkrajšia – vôňa detstva. Druhý film som síce toľkokrát nevidela, ale vždy, keď si naň spomeniem, myslím na to, aké je to vlastne fajn, keď niekto vie, o čom hovorí, a má tému. Reč je o Jurajovi Lehotskom a jeho Slepých láskach – krásnom a dôležitom filme, ktorý obsahuje všetko, čo pre mňa (ako filmového laika) film obsahovať má. Tému, zaujímavých (ne)hercov, skvelú kameru, nevykalkulovaný námet a v neposlednom rade posolstvo, aj keď to možno znie ako klišé. Nie je veľa filmov, o ktorých si poviem: „Tak tento film mal vzniknúť.“ Slepé lásky sú dôležitý film – nie preto, aby nám priblížil svet nevidiacich, ale preto, aby nevidiacim a všetkým hendikepovaným ukázal, že náš svet je napriek všetkým bariéram stále aj ich svetom. Slepé lásky sú pre mňa dokonalé aj vizuálne. Kontrast medzi „čiernou“ tmou nevidiacich a farebným svetom okolo, táto skvelá práca kameramana a režiséra, ma, mierne povedané, dostal. Slogan filmu hovorí, že je „o láskach, ktoré treba vidieť“. Ja si myslím, že toto je svet, ktorý treba filmovať.