Tvorba má byť tvorivá, vtedy aj dieťa dostane chuť niečo vytvoriť

Už ako študent scenáristiky a dramaturgie na FTF VŠMU vydal útlu prozaickú knihu Vystúp z tieňa svojho tieňa. Krátko po štúdiách spolupracoval s manželkou Vandou na jej bakalárskom animovanom filme O dvoch ľuďoch (1996). Zdá sa, že tieto dve skúsenosti vytýčili profesijnú dráhu spisovateľa a scenáristu Juraja Raýmana, s ktorým sa dnes rozprávame predovšetkým o filmovej tvorbe pre deti.

Študoval si v čase, keď na Slovensku nevznikalo veľa filmov. Ovplyvnilo to tvoj vzťah k písaniu? 
V tom čase sa nedalo živiť písaním scenárov a my s Vandou sme mali psa a papagája, takže sme už boli „čosi ako“ rodina a ja som chcel (pred psom a papagájom) vyzerať ako jej hlava a postarať sa o bývanie. Tak som v polovici tretieho ročníka spadol do reklamy a desať rokov som hľadal kľúč, ako trafiť do vkusu klientov a cieľových skupín. Bola to otrava. Na radosti zo života a autorskom sebavedomí mi to nepridávalo, tak som si povedal, že svet ujmu neutrpí, ak zo mňa scenárista ani spisovateľ nebude, a okrem vecí do školy som nepísal vôbec nič. Aj Vandin bakalársky film O dvoch ľuďoch bol nasiaknutý mojou dezilúziou a pocitom, že človek je na svete, aby sa trápil.
 

Nakoniec si písal nielen reklamy, ale aj knihy – známym si sa stal najmä vďaka knihám pre deti či vďaka spolupráci na projektoch detských seriálov Drobci a Websterovci. Ako sa človek bez ilúzií stane autorom filmov a kníh pre deti?
K písaniu ma vrátila Vanda, ktorá sa medzičasom stala animátorkou, ale zo všetkého najviac chcela byť mamou. Porodila nám dvoch chlapcov, a tí sa stali hrdinami jej krátkeho filmu Kto je tam?. Z toho neskôr vďaka osvietenému prístupu vtedajšieho programového riaditeľa Slovenskej televízie Tibora Búzu vznikol večerníčkový seriál Drobci, na ktorom Vanda pracuje dodnes, hoci naši „drobci“ sú už dvojmetroví. Detským autorom som sa teda stal vďaka našim deťom a pre ne. Nikdy sa nechceli hrať „len tak“, ale vždy „na niečo“. Tak vznikli drobcovské príbehy. Nebolo ťažké odpozorovať ich a zapísať si dialógy.

Je detská tvorba žáner ako každý iný? Akými pravidlami sa riadi?
Detská tvorba je detská tým, že sa v nej odráža hodnotová perspektíva dieťaťa. To, samozrejme, neznamená, že v príbehu musí nutne vystupovať detský hrdina. Dnes nájdeme v škatuľke príbehov pre deti Tarzana, mayovky, dokonca Frankensteina – ich autori ich nevymýšľali s cieľom zaujať detského diváka, a deti si ich aj tak našli. Isteže, ak detský autor vie, že je detský, má výhodu. Môže počítať s neošúchanosťou detskej mysle aj s tým, že sa prihovára vývinovému štádiu človeka, ktorému ešte možno sem-tam aj čo-to „nabulíkať“. Ale ak máš na mysli dramaturgické pravidlá, nie je dôvod, aby sa v detskej tvorbe akokoľvek zjednodušovali a rozrieďovali. Možno je tvorba pre deti špecifická väčším dôrazom na príbehovosť a uspokojivý koniec. Detská duša je jemnejšia a príbeh má pre ňu oveľa väčšiu terapeutickú hodnotu než pre dospeláka, tak sa na to snažím pri písaní myslieť.

Prebiehajú pri vývoji večerníčkových seriálov výskumy, konzultácie s psychológmi, robia sa focusové skupiny, čo na deti funguje?
(smiech) Pravdepodobne prebiehajú. Možno aj s dobrým úmyslom. Zažil som také hokusfocusgroupsv reklame aj seriálovej tvorbe. Ide o snahu pristupovať k tvorbe vedecky, aby sa výsledky skúmania dali nasypať do miešačky s vedeckými poznatkami z iných oblastí a vymiesiť „koláč pre všetkých“. Spravidla to nefunguje ani v reklame, ani v televízii. Tvorba (akákoľvek) si vyžaduje tvorcu, jeho osobné pohnútky a zainteresovanosť.

Ako sa mení detská tvorba? Sleduješ ju?
Sledujem, samozrejme. Kupujem si detské knižky, aj keď ich už nečítam deťom. Jednak do zásoby, snáď sa mi v nasledujúcej dekáde dostanú do rúk nejaké vnučky a vnuci, a jednak preto, že sám pre deti píšem a zaujíma ma, s čím kto príde. Ak hovoríme o slovenskej detskej tvorbe, hovoríme predovšetkým o literatúre, ktorá je pomerne komplexná. Medzi autormi sa dá nájsť viacero jedincov, pri ktorých cítiť práve ten osobný motív a vklad.

Pomerne veľký priestor dáva tvorbe pre deti Slovenský rozhlas. Isteže, vydať knižku alebo vyrobiť rozhlasovú hru je oveľa lacnejšie, než vyrobiť celovečerný film alebo seriál, preto v našej audiovízii prakticky niet o čom hovoriť.

V čase, keď ste ty a Vanda študovali, tvorba sa pre deti na škole neučila. Učí sa dnes?
Na školu som prišiel v entuziastickom roku 1990. Doba bola „nová“ a podobne ako my študenti bolo aj veľa pedagógov nových, nemali pedagogické maniere ani skúsenosti a asi toho od nás ani veľa nevyžadovali. (Okrem Aleny Bodingerovej, ktorá nás bombardovala Plażewským. Pozdravujem, Alenka, a ďakujem ti za to.) Filmy za tých dávnych čias premietala pani Tatárová v takzvanej veľkej projekcii a potom sme sa o nich rozprávali. Ja som radšej počúval, ale ak mám nejaké scenáristicko-dramaturgické vzdelanie, získal som ho práve vo veľkej projekcii. Postupne sa atmosféra konsolidovala a keď nastúpila Vanda, na niektorých katedrách to už začalo zaváňať istým druhom disciplíny. O detskej tvorbe, prípadne jej špecifikách sme v rámci scenáristiky veľa nenahovorili, hoci Leo Štefankovič bol autorom scenára k filmu Čarbanice, ktorý som stihol vidieť ešte v detstve. Na katedre animácie sa, naopak, snažili vymaniť zo škatuľky „rozprávkarov“ a venovali sa zložitým existenciálnym témam. Či sa detská tvorba vyučuje na škole dnes, netuším. Ak sa nevyučuje, je to hádam aj dobre, lebo pri tom našom akožeizme by tam už boli napáskované nejaké zaslúžilé umelkyne. 

Alebo umelci. Pri knihách najčastejšie spolupracuješ s ilustrátormi, ktorí sú zároveň animátormi: knihuVianočka Udatný, medveď Mňau, drak Čau a originál princezná Fujara Lopúchová ilustrovala tvoja manželka Vanda, Emila z hôr zase animátorka Marta Prokopová. 
Vanda bola jasná obeť, lebo som ju otravoval ráno, na obed aj večer. Ako Vianočku namaľovala nášho Huga a trocha ho aj prikrášlila. Marta a Emil, to bol tuším takisto Vandin nápad alebo objav Mareka Šulíka. Podarilo sa im to náramne. Nášho brata Hlavičku ilustroval Ďuro Balogh, dokonca dostal za ilustrácie cenu, a ochranársku rozprávku, ktorá sa volá Veľké Há a malé ó, rímska päťka, eN a Ó, ilustroval Viliam Slaminka. Ilustruje aj Hon na tučniaka, ktorý by mal vyjsť pred Vianocami. Ale je pravda, že napríklad Martina Matlovičová a Vlado Král sú absolventi animovanej tvorby a vo Vladovom prípade sa dá identifikovať isté filmové, až gagové videnie – napríklad v knižke Kozliatka.

Na večerníčky Drobci a Websterovci podobne ako na Mimi & Lízu Kataríny Kerekesovej a spol. nadviazali knižky. Aj po nedávnej premiére celovečerného animovaného filmu Petra Budinského Tvojazem nasledoval krst rovnomennej knihy s rovnakým vizuálom, ako má film. Ako vnímaš takéto transmediálne prieniky?
Ako snahu zužitkovať jestvujúci materiál. Predaju knihy určite pomáha, ak kupujúci značku pozná z iného média. Ja mám radšej opačný postup, teda adaptáciu literárnej predlohy, pretože literatúra je oveľa slobodnejšia a zmestí sa do nej viac nápadov. Tie už pri spätnom prepise (v mojom prípade) neprichádzajú tak ľahko, čo môže viesť k opisnosti a neželanému autorskému odstupu. Preto si (v poslednom čase) píšem poznámky k scenárom a prvé verzie príbehov radšej literárne. Tak ako nám to kedysi radili v škole. Najprv si napíšem filmovú poviedku, aspoň sa pri písaní viac zabavím.

Budú teda aj z Vianočku a z Emila z hôr raz televízne večerníčky? Potenciál na to majú.
S televíznymi večerníčkami je problém, že sú televízne. A v televízii je problém... s televíziou. Televizáci vám povedia, že je problém s peniazmi, že ich je málo... ale potom ich odkiaľsi vyčarujú a vrazia do výroby večerníčkového seriálu Jakub a Flip. Nevadí, že je to blamáž, hlavne, že je o odpadkoch. Viem si predstaviť ten potlesk na programovej rade. Úloha splnená – eduneviemčo na tento rok vybavené. V slovenskej audiovízii, zvlášť v tej detskej, sa dosť často hľadí na tému, akoby sama osebe bola kvalitou. V dramaturgii prevláda „nástenkárstvo“, predsudky a podceňovanie detského diváka.

Napriek tomu sa nevzdávaš – tvoje rozprávky nedávno zaujali aj výtvarníčku Simonu Čechovú a animátora Martina Smatanu. Na čom spolu pracujete? 
Vymysleli sme si projekt pre radosť a teraz s ním máme starosti: Krátke rozprávky na rýchle uspávanie, teda čosi, po čom túži každý rodič. Písal som ich počas prvej a druhej vlny protipandemických opatrení, keď naši synovci nemohli pricestovať na Slovensko a nemali veľa príležitostí používať rodný jazyk. Bolo to trocha v štýle Rodariho Rozprávok po telefóne, len po internete. A keďže šlo o domácu výrobu, snažil som sa dať do toho to najlepšie, čo doma máme. Žiadne „éčka“, blahosklonné dospelácke podceňovanie inteligencie dieťaťa. Tvorba má byť tvorivá, vtedy aj dieťa dostane chuť niečo vytvoriť. Vymyslieť vlastnú rozprávku a stať sa rozprávačom. V našom prípade ich rozpráva hlásnik v malom slovenskom mestečku a všetci obyvatelia sa náhlia do postele, aby si ich mohli vypočuť. Sú totiž o nich: o Pocikajsovi, ktorý v spánku navštevuje pani Zlámalovú, o romantickom Bertoldovi a jeho psovi Brechovi, ale aj o Capkovi, čo mal babku ježibabku, o Papierovom Jožkovi, ktorého si mama nakreslila do zošita, o Vencovi Vavrincovi, ktorý bol vždy vo všetkom prvý, o jednej tete, čo stratila nádej a nemala nádej, že ju zasa nájde, a dokonca o Híkalovi Haberovi, ktorého chceli susedia umlčať lynčovaním, ale napokon mu kúpili jednosmerný lístok do Bratislavy. Každý príbeh má iného protagonistu a trocha inú náladu. Vo všetkých je túžba po slobode ako najvyššej ľudskej aj umeleckej hodnote. Dôkazom, že toho máme doma dobrého dosť, sú aj Simona s Martinom, entuziasti, ktorí majú tvorbu pre deti úprimne radi. Poprosil som ich o spoluprácu na knižke a následnej adaptácii do série krátkych animákov večerníčkového formátu. Síce sme sa práve „troška zadrhli“ na fonde, ale snáď sa nejaká cestička nájde a projekt neostane len v našej fantázii.

Do detských kníh vkladáš špecifický humor: charakterizuje ho absurdita aj vracanie metafor späť k doslovnosti. Hraný film to veľmi neumožňuje, animovaný to, naopak, víta. Neláka ťa práca na animovaných filmoch pre dospelých?
Láka, isteže, ale animovaný film má takú vlastnosť, že pri ňom život rýchlo ubehne. Napísal som nedávno príbeh pre deti, ako rozhlasovú rozprávku, ale pokojne by som ho prepracoval pre rodičov – O ľuďoch, na ktorých sa zabúda. Začína sa: „Jedna babka mala dva centimetre a dedko dva a pol.“ Je o rodičoch, ktorí sa zmenšujú, pretože na nich ich dospelý syn myslí čoraz menej. Vyberú sa na najmenšom autíčku do veľkého sveta. Nájsť syna a zachrániť ho pred amnéziou. Vo veľkom svete sú všetky prekážky aj vzdialenosti väčšie. Iste si spomínaš na Krtka, ako sa vo svojom autíčku na kľúčik ocitol uprostred rušnej ľudskej diaľnice. Tak si ich predstavujem. Len nie maľovaných.

A nemal si chuť písať aj scenáre detských filmov, ale hraných?
Áno, mal. Aj som napísal. Volá sa Hlavička. O sestre, ktorá má brata, a ten ešte aj do postele chodí s ochrannou prilbou. Príbeh vyšiel knižne a vysielal sa v rozhlase. V súčasnosti je na svete ďalšia posledná verzia filmového scenára. Vanda s Marinou Škopovou, ktoré ho budú koprodukovať a spolurežírovať, sa snažia nastaviť výrobu tak, aby to bol slovenský film. Len v ňom musí byť väčšina peňazí zo Slovenska, čo nie je jednoduché. A aby som bol úplne aktuálny, práve píšem hraný scenár o medzidruhovom priateľstve. Vianočný príbeh o osamelom chlapcovi, ktorý pod bundou prepašuje zo zoo tučniaka a rozhodne sa ho odniesť domov, na sever. Chlapec má už osem rokov, vie, kde je sever, len nevie, že tučniaky žijú na juhu.

Tvoja dospelácka próza Tri hodiny ráno, ktorá vyšla vlani v reedícii, je trochu mysteriózny horor. Naopak, debut charakterizovala hravosť a testovanie hraníc textu. Ako vnímaš slobodu v mantineloch žánru?
Literatúra je slobodná a oslobodzujúca. Text hraníc nemá, niet v ňom žiadnej hmoty, ktorá by sa autorovi lepila na topánky. Moje dve knižky pre dospelých neboli mienené úplne vážne a obe boli vyprovokované zvonka. Prózu Vystúp z tieňa svojho tieňa som chodil čítať na redakčné stredy do redakcie Fragmentu na Staromestskej ulici. Páčilo sa mi, keď sa „starí fotri“ (pritom boli mladší, než som dnes ja) „chlámali“ od smiechu. Aj od Olega Pastiera to musel byť žart, že text (párstranový) vydal v kontexte svojho seriózneho vydavateľstva. Knižku z toho spravili ilustrácie Martina Knuta. (Na ilustrátorov mám jednoducho šťastie.) 

Tri hodiny ráno boli provokáciou Mareka Šulíka. Nálepka trileru či mysteriózneho hororu je dodatočná. Šlo o hru s Marekom a s mojím mozgom. V tom čase som sa snažil živiť ako scenárista viacerých nekonečných štúdiových televíznych seriálov. Okolo tretej ráno som zvyčajne dokončil a odoslal stú alebo stopäťdesiatu časť a bol som z toľkého písania v stave bezvedomia. A v tom bezvedomí som ešte hodinku písal. Automaticky (a na moju hanbu aj dosť nekriticky k samotnému textu). Marek to vydal a spravil zo mňa spisovateľa.

V posledných rokoch si však opäť najmä scenárista. S Petrom Kerekesom si písal scenár historického filmu. Aké to bolo?
Bolo to fajn. S Petrom sme kedysi dávno bývali na A 41 na átriákoch. Bol nám aj za svedka (očitého) na svadbe. A počas tej svadby alebo deň pred ňou vysielali v rozhlase čítanie z knihy Dušana Šimka Maratón Juana Zabalu. Mal som svadobné povinnosti, ale Peter si čítanie vypočul a potom neubehlo ani dvadsaťpäť rokov a prišiel s nápadom urobiť podľa knižky filmovú adaptáciu. Povedal som mu, že tá knižka sa adaptovať nedá, lebo nemá filmový príbeh a filmové postavy. Ale Peter je z Košíc a aj ja tam mám príbuzných, a tak som sa stal na tri roky Košičanom. Spočiatku som nevedel, že aj Dušan si pri písaní vymýšľal, a povedal som si, že keď si okolo jeho reálnej kostry čosi „trocha“ primyslím, nemôže to byť na škodu – a tak sme si nakoniec vymysleli úplne všetko. Sto rokov života jedného mesta – sto rokov košického maratónu. Mená, postavy, príbehy aj celé Košice. Len meno toho hajzla Lászlóa Csatáryho sme na jeho večnú hanbu nechali pôvodné. Prvá verzia scenára vychádzala na päť hodín. Postupne sme ho skracovali na výsledných 2:33:19 – čas, s ktorým v roku 1931 na košickom maratóne triumfoval slávny Argentínčan Zabala.

To znie takmer ako konceptuálny retrofilm! Čo na to (ko)producenti?
Rozdiel medzi literátom a scenáristom spočíva v miere skromnosti. Zatiaľ čo literát čosi napíše a hneď s tým mastí za Bagalom, scenárista potichu strávi roky písaním scenára, ktorý si prečíta zhruba desať ľudí a dvaja z nich sú rekvizitári. Pri písaní sa človek o písaní veľa dozvie – a to je scenáristova odmena.

Mária Ferenčuhová
foto: Miro Nôta

V minulosti hľadám odkazy dôležité pre prítomnosť

„Išlo o tému, ktorá sa neodmieta,“ vysvetľuje Patrik Lančarič, prečo prijal ponuku režírovať celovečerný dokument Dežo Hoffmann – fotograf Beatles. „Vedel som, o koho ide, a bolo mi jasné, že práca na tomto projekte môže byť veľmi dobrodružná cesta – napínavá, dramatická aj zábavná,“dodáva filmový, divadelný i rozhlasový režisér, ale aj básnik a muzikant.

Vo filme pracujete s množstvom archívnych materiálov. Bolo najväčším dobrodružstvom pátranie vo viacerých zahraničných archívoch?
Bolo to vzrušujúce a v niektorých prípadoch aj veľmi náročné. Napríklad o období, keď sa Dežo Hoffmann zúčastnil na španielskej občianskej vojne, sa toho veľa nevedelo. O tom, čo vtedy robil Ernest Hemingway alebo Robert Capa, sa vie dosť, no Dežova práca z tých čias až taká známa nie je. Zachovalo sa zopár jeho výpovedí, ale rozpoznať a verifikovať jeho fotografie z toho obdobia bolo hádam najťažšie. Dosť podrobne sa mi podarilo zrekonštruovať jeho anabázu, ktorá viedla od španielskej občianskej vojny až k československým jednotkám v Anglicku v čase druhej svetovej vojny. Koluje mýtus, že bol aj v R.A.F., ale to nie je pravda. Bolo treba preverovať mnoho takýchto sporných informácií.

Precestovali ste kus sveta nielen za klenotmi archívov, ale aj za Hoffmannovými deťmi, priateľmi i ľuďmi, v ktorých spomienkach stále žije.
Drvivú väčšinu života pôsobil v zahraničnom kontexte, preto sme museli vycestovať na rôzne miesta. Jeho syn David žije v San Franciscu, dcéra Dolores v Londýne – tam sme nakrúcali najčastejšie, ale vycestovali sme aj do Švajčiarska a v Spojených štátoch amerických sme nakrúcali na viacerých miestach. Pátrali sme po ľuďoch, ktorí Deža poznali, tí nás poslali k ďalším, tí zasa ďalej a tak sa sieť kontaktov postupne rozširovala.

Vo vašej neveľmi rozsiahlej filmografii dominujú dokumenty. Ostane Rozhovor s nepriateľom vaším jediným hraným filmom?
Dúfam, že nie (smiech). Medzičasom som napísal scenár k hranému filmu Running Head s Jannikom Taiom Mosholtom, ktorý bol v tom čase v Dánsku vychádzajúcou scenáristickou hviezdou. Audiovizuálny fond ho niekoľkokrát po sebe podporil, ale peniaze sme opakovane vracali. Na realizáciu totiž nestačili, lebo závisel od koprodukcií v Poľsku. Vznikol však veľmi zaujímavý projekt, s ktorým sme pochodili rôzne medzinárodné festivaly, kde sme ho mohli prezentovať. Lenže keď prišla finančná kríza, všetko sa zaseklo. Preto som sa rozhodol, že scenár transponujem do literárnej podoby, aby vyšiel aspoň ako kniha. Dúfam, že to nie je môj posledný projekt, cítim sa pri sile a rád by som v oblasti hraného filmu ešte niečo vytvoril. Ambíciu mám, ale nijako to nesilím.

Témou tohto zatiaľ nerealizovaného projektu boli tínedžeri, ktorí opúšťajú svoje domovy a vydávajú sa na neistú cestu za svojím snom. Čo bolo inšpiráciou na tento príbeh?
Stalo sa to pred dvanástimi rokmi. Dámy z UNICEF-u rozprávali o tom, že na Slovensku je ročne nezvestných tisícpäťsto detí a nikto nevie, kde sú a čo s nimi je. V Česku to bolo ročne vyše osemtisíc detí a na celom svete utečie z domu za dvanásť mesiacov jeden milión detí. Uvedomil som si, že je to v podstate malý štát, a téma ma natoľko zaujala, že som sa snažil vytvoriť príbeh, ktorý by rozprával o motiváciách detí na úteku. Bola to dobrodružná road-movie troch tínedžerov s tragickým koncom. 

Vráťme sa k vašej dokumentárnej tvorbe. V celovečernom dokumente Hrana (2014) o skladateľovi Marekovi Brezovskom spomínate na 90. roky, dokumentárny film Válek (2018) o básnikovi a politikovi Miroslavovi Válkovi ide v našej novodobej histórii ešte hlbšie. Čím vás minulosť provokuje?
Pohľad z prítomnosti do minulosti je môj umelecký program už posledných dvanásť rokov. Dokumentárnym témam, ako to nazývam, sa venujem nielen vo filme, ale aj v divadelných projektoch a rozhlasových hrách. V minulosti hľadám stopy a odkazy dôležité pre našu prítomnosť, ktoré nás vlastne formujú, nachádzam v nej dôležité správy o našej spoločnosti. Jednou z funkcií umenia – nie jedinou – je podávať prostredníctvom príbehov správy o týchto veciach, a preto som vždy hľadal konkrétnu osobnosť, ktorá žila v konkrétnej dobe. Filmové rozprávanie je iné ako kniha historika alebo odborný materiál o dejinách. Cez príbeh konkrétneho človeka sa dokážeme do tej-ktorej doby dostať aj emocionálne, dokážeme jeho svet precítiť, môžeme sa s ním identifikovať alebo intelektuálne konfrontovať s jeho životnými peripetiami. V prípade Deža Hoffmanna to bolo náročnejšie v tom, že som nerozprával len dejiny Slovenska alebo Československa, na jeho príbehu už hovoríme o dejinách Európy takmer celého 20. storočia. Keďže bol fotograf a pôvodne reportážny kameraman, vidíme aj technologický vývoj filmu a fotografie. Na jednej ploche sa totiž ocitnú archívne materiály zo začiatku minulého storočia, z 30. rokov, z čias druhej svetovej vojny, materiály z povojnových archívov aj zo 60. rokov, čo je pre mňa takisto zaujímavá línia.

Hľadať v minulosti stopy súčasnosti sa chystáte aj v dokumentoch, ktoré pripravujete. Čím vás vyprovokovala téma bratislavského disentu sedemdesiatych rokov?
Pre mňa je to pokračovanie témy, ktorú sme rozpracovali v dokumente Válek. Už vtedy sme riešili, do akej miery to máme v jeho príbehu otvárať. Nebol však priestor ísť dostatočne do hĺbky. Asi to nie je len môj pocit, ale voči ľuďom, ktorí v disente zachovávali slobodu prejavu, boli za to perzekvovaní a ocitli sa na okraji spoločnosti, máme ako spoločnosť veľký dlh. S príchodom slobody sme na nich zabudli, takže film bude aspoň sčasti splatením podlžnosti, ktorú voči nim máme.

Tušíte už, ako pristúpite k práci na dokumente o Václavovi Havlovi, ktorý bude súčasťou pripravovaného cyklu Prezidenti?
Oslovili ma Mátyás Prikler a Zora Jaurová, ktorí už robili cyklus o premiéroch. Do Prezidentov chceli zaradiť aj Václava Havla, pretože bol prezidentom v čase, keď sa Česko-Slovensko rozdelilo a vzniklo samostatné Slovensko. Má to byť pohľad na posledného československého prezidenta, ale zo slovenskej perspektívy. O Havlovi vzniklo veľa kníh aj filmov, ale tento aspekt je v nich len okrajový. Ako túto tému uchopím? Nepracujem tak, že si vopred postavím tézu, ktorú chcem zobraziť. Vždy je to pátranie, množstvo rozhovorov, a keďže som tú dobu ako mladý aj sám prežil a mám vlastné spomienky, som sám zvedavý, k čomu dospejeme. Nie som typ, čo v dokumentoch forsíruje vlastný názor. Nie že by som ho nemal, ale v tom výskume nechám skôr rozprávať iných a vo vzájomnom dialógu sa rodí výpoveď.

„Divadlo je moja manželka, film milenka,“ vtipkoval na Art Filme v Trenčianskych Tepliciach János Bán. Ako je to u vás?
Fakt je, že svet divadla a svet filmu ma neuveriteľne bavia a napĺňajú. Priradil by som k nim ešte aj rozhlas. Považujem za priazeň osudu a za šťastie, že môžem rozvíjať svoje myslenie a kreativitu v divadelnom, filmovom i rozhlasovom prostredí. Všetky sú dôležitou súčasťou môjho sveta, navzájom sa prelínajú a dopĺňajú. Profesia režisér ma zaujala bez ohľadu na špecializáciu, aj preto som ostal v hlave otvorený všetkým disciplínam. Už len tá dynamika, že môžete meniť prostredia a spolupracovníkov, divadlo za exteriérové nakrúcanie, javisko za strižňu, je skvelá. Tento typ zmeny a možnosť fungovať v troch médiách prináša do môjho života osvieženie, zaujímavé impulzy aj inšpiráciu.

Koncom júla oslávite abrahámoviny. Chystáte veľkolepú slávnosť, ako býva v našich končinách zvykom?
Nič také nemám v pláne, doteraz som nemal ani čas nad niečím takým hĺbať. Dúfam, že ten deň prežijem v príjemnom prostredí so svojou rodinou.

Jena Opoldusová
foto: Marek Malůšek, Táňa Hojčová