Ako uvádzajú slovníkové príručky – prozaik, esejista, filmový scenárista, kultúrny a politický činiteľ. V úplných začiatkoch slovenskej hranej kinematografie, v rokoch 1951 – 1953 bol vedúcim scenáristického oddelenia. K tomuto obdobiu sa viaže jediný vyrobený slovenský titul Boj sa skončí zajtra (réžia Miroslav Cikán, scenár: Vladimír Mináč) z roku 1951. Neskôr pribudli adaptácia románu Petra Jilemnického Pole neorané (1953, r. Vladimír Bahna), Žena z Vrchov (1955, r. Vladimír Bahna, podľa Mináčovej literárnej predlohy Marka Nalezenka) a neskôr legendárny Kapitán Dabač (1959), ktorý sa v ankete časopisu Film.sk ocitol v dvadsiatke filmov storočia.

Vladimír Mináč sa narodil v Klenovci na Gemeri. Z hľadiska konfesie tam žili evanjelici, katolíci, židia aj baptisti. Nebol to región, ktorý by sa využíval na propagáciu írečitosti Slovenska ako tradičný Liptov, Orava či Turiec. V rokoch 1940 až 1944 študoval Mináč na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity slovenčinu a nemčinu. Zúčastnil sa na SNP ako člen brigády Jánošík. Bol väznený v koncentračných táboroch Mauthausen a Dachau, čo sa v budúcnosti stalo jeho politickou devízou, ale aj osobnostnou traumou. Skutočný dôvod svojej deportácie do Nemecka zverejnil až v roku 1992. Na Silvestra 1944 sa náhodne sám zranil, keď sa s revolverom predvádzal pred miestnymi dievčatami. V Klenovci ho zajali príslušníci nemeckého pluku SS a nasledovalo všetko ostatné.

Mináč sa stal spoľahlivým spojencom KSS, čo sa týkalo ľavicového smerovania spoločnosti, ale predovšetkým podpory pofebruárového ľudovodemokratického režimu. V roku 1949 sa napríklad podieľal na politickej kampani proti svojmu kolegovi z časopisu Bojovník, filmárovi a dramatikovi Leopoldovi Laholovi.

Mináčovu filmovú poviedku Prielom (film Boj sa skončí zajtra) uverejnil v roku 1950 šéfredaktor vydavateľstva Dukla Miro Procházka. Opierala sa o štrajk robotníkov na stavbe železnice Červená Skala – Margecany v čase hospodárskej krízy. Hrdina bol kolektívny, na čele pokroku stála KSČ. Podobne schematická bola aj Žena z Vrchov, dotvorená režisérom Vladimírom Bahnom. Filmový prepis románu Petra Jilemnického Pole neorané však patrí k dobovému nadštandardu. 

Vojnové existenciálne zážitky predznamenali Mináčov život v povojnovej ére. Cítiť ich v novele Smrť chodí po horách (1947), kde zachytil svoje povstalecké a táborové skúsenosti, ktoré rozložil do dvoch postáv bratov Jána a Petra Lotárovcov. Zaujímavosťou je, že Mináčov brat Ján pôsobil takisto vo filme, dokonca istý čas stál na čele produkčno-dramaturgickej skupiny. Jazykový štýl prózy Smrť chodí po horách je reportážny, drsný a expresívny. Pokračovanie príbehu v románe Včera a zajtra (1949), ako aj ďalšie prózy – mládežnícky román Modré vlny (1951) a novela Na rozhraní (1954) sú schematické. Chcú sa priblížiť socialistickému realizmu a chronologicky súvisia s Mináčovým pôsobením vo filme. V tom čase sa k filmu v rámci dobových hesiel o spolupráci spisovateľov s filmom približoval aj Dominik Tatarka. Ten sa v roku 1951 rovnako ako Mináč stal obeťou brutálneho útoku proti buržoáznemu nacionalizmu. Po smrti Stalina a Gottwalda situácia prehrmela, Dominikovi Tatarkovi sa v roku 1956 podarilo v časopise Kultúrny život publikovať satirickú prózu Démon súhlasu. Mináč to so svojou satirickou poviedkou Koza rohatá a somár už nestihol. Tlačový dozor ju zastavil, rovnako ako už zalomenú zbierku poviedok Z nedávnych čias. On sám sa o nej nikdy nikde nezmienil. 

Mináčov život a tvorba sa vznášali medzi kultúrnymi a politickými funkciami, spisovateľstvom, generačným pocitom sklamania a dezilúzií, bojom za lepšie zajtrajšky, odvahou, strachom a túžbou po úspechu. Z hľadiska dejín slovenského filmu stál pri zrode Kapitána Dabača. Nech už sa spracovanie menilo akokoľvek, na začiatku vždy stoja nápad a myšlienka. 

Jelena Paštéková
foto: archív SFÚ

Gro pôsobenia Alberta Marenčina v oblasti kinematografie sa zhruba kryje s obdobím familiárne označovaným ako „zlaté šesťdesiate“. V onej o čosi dlhšej dekáde pôsobil Marenčin predovšetkým ako vedúci rôzne nazývanej I. tvorivej skupiny tunajšej rôzne nazývanej filmovoprodukčnej inštitúcie. Jeho dielo však nie je možné zredukovať na toto dôležité obdobie: sú tu totiž aj jeho básne, koláže, preklady, memoárové texty... „Poézia vo všetkých podobách je vždy hľadanie strateného raja...“ V júli uplynie od jeho narodenia 100 rokov.

Z filmov, na ktorých sa Marenčin podieľal v sledovanom období ako scenárista, stoja rozhodne za zmienku Pieseň o sivom holubovi (r. Stanislav Barabáš) a Prípad Barnabáš Kos podľa predlohy Petra Karvaša a v réžii Petra Solana. V prvom menovanom filme tvorcovia nazerajú na udalosti a tragédie druhej svetovej vojny detskou optikou. Fragmentárne, epizodické rozprávanie filmu bolo v našich končinách v tej dobe novinkou. 

Okrem vlastnej scenáristickej práce bol Marenčin najmä šedou eminenciou, mužom v pozadí mnohých dôležitých filmov. Na začiatku 60. rokov, veriac v zmysluplnosť spolupráce spisovateľov s filmovými tvorcami, priviedol k práci pre film Alfonza Bednára, ktorý od Slnka v sieti dlhodobo spolupracoval so Štefanom Uhrom. Na pôde Marenčinovej skupiny mohli okrem iného vzniknúť aj diela, ktorých tvorcovia sa rozhodli skúšať nové postupy a techniky v rozprávaní príbehu, ako aj v oblasti filmového výrazu. Jedným z najvýraznejších príkladov bol v polovici 60. rokov film Eduarda Grečnera Každý týždeň sedem dní. Marenčin poskytol príležitosť aj svojmu priateľovi Dominikovi Tatarkovi: ten sa pokúšal o prácu pre film intenzívne už aj predtým, no práve Marenčinovým pričinením sa napokon v druhej polovici dekády podarilo zrealizovať adaptáciu spisovateľovej novely Panna zázračnica, čo bol napokon jediný film nakrútený podľa jeho scenára. Išlo pritom o jedinú viac či menej otvorenú a priznanú koketériu slovenského filmu so surrealizmom. Druhá vec je, že s výslednou podobou filmu zrejme neboli Tatarka, Uher ani Marenčin celkom spokojní. 

Pre Marenčina však nebol surrealizmus jednorazovou „aférkou“: začiatkom 70. rokov sa stal členom Surrealistickej skupiny v Československu. V Marenčinovom ponímaní surrealizmus nebol básnickým smerom ani literárnou či výtvarnou školou, ale „svetovým názorom, ktorý vedie človeka k permanentnej obrane a revolte proti každému druhu útlaku duchovného aj sociálneho“. Ako taký ho Marenčin pestoval a kultivoval celé desaťročia. 

Marenčin umožnil mimoriadne talentovanému absolventovi pražskej FAMU Jurajovi Jakubiskovi realizovať jeho dlhometrážny hraný debut Kristove roky. Jakubiskov ďalší vrcholný film Zbehovia a pútnici formálne poslúžil začiatkom 70. rokov ako jeden z dôvodov na Marenčinovo prepustenie. Marenčinovým pričinením uzreli svetlo sveta aj filmy Ela Havettu Slávnosť v botanickej záhrade a Ľalie poľné.

Keď sa Marenčin v polovici 60. rokov zoznámil s Alainom Robbom-Grilletom, oslovil ho s ponukou nakrútiť film v Československu. V ovzduší uvoľnenejších pomerov tak došlo na realizáciu koprodukčného filmu Muž, ktorý luže. Film mal v Československu premiéru 23. augusta 1968; v Bratislave niekto dopísal na plagát pred názov filmu meno „Brežnev“. Už po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa sa nakrúcal Robbov-Grilletov ďalší film Eden a potom..., ktorý sa však v československých kinách premietal až koncom 80. rokov. Kameramanom oboch filmov bol Igor Luther, pre ktorého bol Eden a potom... v istom zmysle cestovným lístkom na Západ. 

Marenčinovo pôsobenie v oblasti kinematografie sa oficiálne skončilo v roku 1972. Okrem filmov, ku ktorých vzniku výrazne prispel, sa zachovalo aj viacero nerealizovaných látok v rôznom štádiu rozpracovanosti; niektoré z nich boli časopisecky či knižne publikované.

Michal Michalovič
foto: Ctibor Bachratý