Marcela Plítková-Jurovská

Odišla Marcela Plítková-Jurovská. Stála na začiatku mnohých významných činov. Spoluzakladala katedru dokumentárnej tvorby na VŠMU a bola jej prvou vedúcou. V Banskej Bystrici sa na Akadémii umení húževnato zasadzovala za zrod katedry dokumentaristov a niekoľko rokov pôsobila na jej vedúcom poste. Ako prvá šéfka Filmového letopisu vytvorila spoľahlivú dokumentáciu. Počas pedagogického pôsobenia na FAMU v Prahe publikovala priekopnícku štúdiu o človeku v dokumentárnom filme. So zanietením sa pohybovala medzi filmovými amatérmi a pôsobila v ich organizácii. 

Filmovému dokumentu zasvätila celý svoj tvorivý život. Bola družná, inšpiratívna, kreatívna, oplývala vedomosťami a múdrymi úvahami. Po celý rok 1968 nakrúcala desiatky reportáží do filmového spravodajstva a s veľkou presnosťou v nich zachytila atmosféru tých čias. Ale zároveň sa veľmi tvrdo ohradila voči tým, ktorí nezmyselne tvrdili, že sme mali bojovať. Nik by nám nepomohol, zostali by sme sami so zúfalou ťažobou vojny a s obrovskými obeťami. „Nie som hrdina a ani neviem hrdinstvo predstierať. Mali sme chcieť vojnu? Poznáš niekoho, kto chce vojnu? Nemysleli sme, že normalizácia bude trvať tak dlho a zaberie najlepšie roky nášho života. Ale tie tanky v uliciach... absurdné,“ hovorila so zlomeným hlasom.

Vedeli sme, že je neobyčajne zručná, že vyrába módne doplnky a pre priateľky šije svadobné šaty. Keď nakrúcala po dedinách, jej autorita u obyvateľstva neobyčajne vzrástla. Ocenil to aj Martin Slivka, ktorý si veľmi vážil jej odborné znalosti ľudového remesla. Slivka si málokoho pustil k telu, ale Plítkovú akceptoval nielen ako režisérku významných filmov; vysoko si cenil aj jej dramaturgicko-diplomatický talent. Premyslenou diplomatickou stratégiou vybojovala v neľahkom období normalizácie v mnohých porotách či na festivalových grémiách uznanie a ocenenie pre viacerých „nežiaducich“ a „zatratených“. 

Aj nepríjemné situácie vedela prekonať s humorom a ľahkým úsmevom. Spontánne zvládala náročné odborné diskusie i ľahké plebejské konverzácie. Aj s eštebákmi si poradila. Keď ju prišli lanáriť, aby sa k nim pridala, veď každý tretí človek na Kolibe s nimi už spolupracuje,  iba sa s nevinnou tvárou spýtala: „A to vám nestačí?“A potom ešte trochu rozšafne dodala, že má takú povahu, pre ktorú neudrží jazyk za zubami, všetko vybľaboce a „tak vám nakoniec len všetko po...kazím“. A tak radšej zutekali.

Vďaka životným skúsenostiam a genetickým predispozíciám spísala viacero teoretických štúdií, po ktorých stále siahajú mnohé ročníky študentov. Bola im dobrou dušou, starostlivou mamou, ale i náročnou kritičkou. K máloktorému pedagógovi prilipli s toľkou oddanosťou a úctou. Hovorili o nej ako o „našej pani Marcele“.

Zanechala obdivuhodné dielo: celý rad režírovaných či dramaturgovaných filmov, no i neobyčajne hodnotný rukopis spomienok, v ktorom zachytila nielen svoju životnú anabázu, ale aj hľadanie a blúdenie našej generácie. A opäť to bolo s náležitou dávkou irónie a jej tak vlastného humoru. 

Odišla vzácna žena. Česť jej pamiatke.

Rudolf Urc, filmový dramaturg a publicista
foto: Miro Nôta