Naozaj sme potrebovali Zakliatu jaskyňu? 

Rozprávači a zberatelia ľudovej slovesnosti lopotivou prácou starostlivo uchovávali a dopĺňali truhlicu s rozprávkami, aby sa zachovala aj pre dnešné generácie. Aby sme mohli v dotyku s tradíciou, s ohľadom na poéziu tohto krehkého rozprávania a presné pravidlá jedného z najstarších žánrov obmieňať a recyklovať prastaré príbehy. S pripomienkou nemenných hodnôt zakonzervovaných v starých rozprávkových príbehoch je možné osvetľovať súčasný stav vecí a upozorňovať na kontinuitu dejinnosti aj na duchovno.

Mariana Čengel Solčanská sa svojou druhou celovečernou rozprávkou Zakliata jaskyňa opäť podujala na vlastnú interpretáciu tohto náročného žánru. Na pozadí zdvojeného milostného príbehu okrajovo upozorňuje na krehkú spojitosť človeka s prírodou a vyzdvihuje ľudskú vynachádzavosť. Z ľudovej pokladnice však vyťahuje, čo sa jej práve hodí, bez rešpektu k dejinnosti a tradíciám, a čo je horšie, bez nárokov na zmysluplnosť a hĺbku svojej filmovej výpovede. Skrátka rovnako, ako keď komentuje konkrétne spoločensko-politické dianie na Slovensku Únosom či Sviňou. Vybočiť zo zabehnutých koľají klišéovitých scenáristických nápadov, nevkusnej estetiky a nedôslednej práce s filmovou rečou sa jej nedarí ani pri jej šiestom celovečernom kinofilme. Výsledkom je opäť plátno plné afektov, kumulujúce nezmyselnú hystériu, na čo sme si už pri jej tvorbe za tie roky zvykli. Už teraz si zrejme viacerí vedia predstaviť, aký bude jej pripravovaný film Slúžka.

Pri rozprávke platilo, že rozprávač reflektoval spôsob života v dobe, keď príbeh poslucháčom komunikoval. Do svojho rozprávania ho zapájal nenápadne rôznymi básnickými figúrami a pomocou nich privádzal publikum k hlbšiemu poznaniu sveta, prípadne sa snažil odhaliť to, na čom skutočne záleží. Spravidla je teda pointa mravoučná, príbeh nesie etické hodnoty a vystríha deti pred temnotou ľudskej duše. To všetko býva zahalené do mágie príznačnej pre expresívne fantazijné svety. 

Zlo sa v rozprávke často spája s mamonárstvom a chamtivosťou, ktoré porazí len láska a spolupatričnosť, a tento motív má byť nosný aj v Zakliatej jaskyni. Hoci Solčanská v mnohom nadväzuje na klasické žánrové postupy a reinterpretuje overené motívy, snaží sa svoje hlavné ženské postavy definovať ako emancipované, ekologicky zmýšľajúce a skromné sedliačky, ktoré nečakajú na svojich princov. Ich otec je – do jedného nešťastného momentu – pre kráľovstvo nevyhnutne potrebný, v jaskyni ťaží soľ a zásobuje ňou celý kraj. Keď jedna z jeho dcér zájde v jaskyni prihlboko a objaví rubín, pre jej chvíľkovú chamtivosť padne na krajinu kliatba. Dvere k soli sa zatvoria. Navyše v ten deň umrie kráľ a na trón zasadne macocha oboch princov. Tí sú vyhnaní a v slede vykalkulovaných udalostí sa všetky postavy zamotajú do spleti vlastných problémov. Pointa je v tom, že obe dvojice súrodencov vykročia po strate rodiča z komfortnej zóny a musia sa spoľahnúť sami na seba. Láska na vlásku, ktorú nakrútila Solčanská v roku 2014 ako jednu z každoročných povinných vianočných rozprávok, má takmer totožnú tému. A s mladšou sestrou Zakliatou jaskyňou má spoločné všetky uvedené neduhy.

Na základnej premise Zakliatej jaskyne by nebolo nič zlé a možno by príbeh aj zaujal, keby malo jeho jedenapolhodinové naťahovanie a znásilňovanie dôvod. Prekáranie sa každého s každým, ukážky krutovlády samoľúbej macochy, akoby vygenerované náhodným algoritmom, patetické a hlúpe zbližovanie sa sedliačok s ich princmi (každá si zachráni toho svojho): všetkému chýba atmosféra, ostrovtip a najmä vierohodnosť. Prečo a komu sa Solčanská rozhodla rozprávať tento príbeh? Moje rečnícke otázky zostávajú aj po hlbšom zamyslení nad videným nezodpovedané. Keď stiahnem z povrchu Zakliatej jaskyne tenkú vrstvu žánrového maskovania, zostane mi v rukách sploštená kostýmová romanca, podopretá nasprostastou tendenciou ukázať silu ľudského umu pri záchrane otca a znovuzískaní prepotrebnej soli. Jej filmovému priestoru však chýba plastickosť, funguje len ako maketa plná rozpohybovaných komparzistov. Naozaj sú všetci obyvatelia kraja tak hlúpi, že netušia o slanej vode v rieke? Podobných logických nejasností, ktoré si všimnú aj malé deti, je v tomto vesmíre niekoľko. 

Do oka mi padli aj režijné zručnosti filmárky. V Zakliatej jaskyni sa postavy „prevteľujú“ zo scény do scény, nezvládnuté je aj dramaturgické prehupnutie cez dlhšie časové úseky. Skoky v čase tu zjavne nefungujú. Hluchých momentov vo filmovej abecede, v strihu a v dramaturgii je celá množina. Zmeny motivácií hlavných postáv, u ktorých absentuje snaha o psychologizáciu či charakterokresbu (takú dôležitú pre rozprávkových hrdinov a hrdinky!), podliehajú konštrukcii a tézam, ktoré si autorka zaumienila v príbehu vypichnúť. 

Solčanskej chýba dobrý vkus, zaujímavý pohľad a citlivosť, ktorá je základom umeleckej interpretácie. Od toho sa odvíja celá škála negatívnych dojmov z videného. Nezáleží na tom, či nakrúti kostýmové fantasy o lietajúcom Cypriánovi, rozprávku Zakliata jaskyňa, alebo politické pamflety Sviňa a Únos. Zakaždým jej filmy korunuje gýč. To by bolo v poriadku, veď každý má nejaký štýl, lenže tu slúži presladený odor len ako maskovací úkryt duchapustého obsahu.

Zakliata jaskyňa (Slovensko/Česko, 2022) SCENÁR A RÉŽIA Mariana Čengel Solčanská KAMERA Ivan Finta STRIH David Stachura HUDBA Ľubica Čekovská HRAJÚ Marko Igonda, Táňa Pauhofová, Karel Dobrý, Martina Zábranská, Ondřej Kraus, Dominick Benedikt, Petra Dubayová MINUTÁŽ 98 min. Hodnotenie: ●● DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 2. 6. 2022

Roberta Tóthová
foto: Garfield film

Moralitka

Stand up je nový slovenský film. Nakrútil ho režisér Juraj Bohuš, a ako explicitne napovedá názov, je o slovenskom standupe. Okrem toho by chcel byť ešte o mnohých iných veciach, v konečnom dôsledku sa mu však darí len máločo.

Hneď na úvod treba konštatovať, že v prevažne seriózne ladenej súčasnej slovenskej kinematografii by sme za pokus o komédiu s presahom mali byť vďační. Práve tou sa Stand up snaží byť; na pôdoryse príbehu komika Miša, ktorý sa rozhodne dať výpoveď v práci a naplno sa venovať standupu, chcú tvorcovia rozprávať príbeh o dôležitosti zázemia, rodiny a zdravých vzťahov. Konflikt vzniká nečakaným spojením protichodných charakterov – do Mišovho života vstupuje bez ohlásenia jeho neter Julia. Pricestuje z Ameriky, kam sa za kariérou presťahovala Mišova úspešnejšia sestra. 

Julia prichádza na Slovensko na protest; matka ju zanedbáva, je vyťažená a na dcéru nemá čas. O Mišovi tvrdí, že je lúzer. Lúzerstvo je Julii (z dôvodov, ktoré sa nedozvieme) blízke, stotožňuje sa s ním, preto vidí v slovenskom strýkovi nádej na radostnejší život a skutočnú blízkosť. V juvenilných úvahách, vyjadrených prostredníctvom vnútorných monológov, tak svoju cestu cez pol sveta motivuje predstavou, že v Európe, spoločnosti oveľa tradičnejšej a staršej, má rodina stále výsostné miesto a nečelí takému úpadku ako v Amerike. Zatiaľ čo Julia je vo filme archetypom citlivej vnímavosti – inak povedané, má „srdce na pravom mieste“ –, Mišo je jej pravý opak. Arogantný, namyslený, drzý a nepríjemný komik je presvedčený o svojej výnimočnosti, podvádza dlhoročnú priateľku Táňu, napriek tomu je z nejakého dôvodu pre ľudí okolo seba neodolateľným alfasamcom v najstereotypnejšej možnej podobe. Rovnako ploché sú vo filme všetky postavy – Táňa pracuje v škôlke, je chodiacim stelesnením dobrosrdečnosti a jej vzťah s Mišom je nám od začiatku nepochopiteľnou záhadou. Ako mnoho iných vecí vo filme funguje len preto, lebo to vyžaduje scenár. 

Z trojice hlavných postáv je v tejto chvíli zrejme úplne jasné, o čo vo filme pôjde: spoločnosť dobrej Julie má zlému Mišovi nastaviť zrkadlo a urobiť z neho lepšieho človeka. Julia a Mišo sa tak spolu vydávajú na cestu, Julia ho sprevádza na standupovom turné, charaktery do seba narážajú, no v skutočnosti sa nijak nevyvíjajú, občas je potrebné príbehom pohnúť, a tak sa napríklad v polovici šnúry bezdôvodne zjavuje Táňa, aby sa k dvojici pridala – samozrejme, krátko potom, keď ju Mišo podvedie s inou. Príbeh si predsa žiada drámu. Na rovnakom princípe fungujú aj dialógy, často nedávajú zmysel, znejú neprirodzene alebo dokonca odporujú informáciám, ktoré sa pár sekúnd predtým dozvieme z vnútorného monológu Julie – je úplne očividné, že sú v scéne umelo umiestnené len preto, že bolo práve potrebné odkomunikovať istú informáciu dôležitú pre príbeh. Mišov svet počítania lajkov (z akéhosi dôvodu sa tu dookola omieľa magická hranica 20 000 lajkov, od ktorej, nevedno prečo, závisí Mišov úspech aj uplatnenie v televízii) a povrchných hodnôt naráža do Julie a jej ušľachtilého hodnotového sveta rodiny a citov, teda toho „skutočného a správneho“. Medzitým sledujeme scény také absurdné, až si chvíľami nie sme istí, či sa zdanlivo realistický príbeh náhle neprepol do surrealistickej komédie; opakovane ide napríklad o logiku a pravidlá používania jazykovej bariéry ako dejotvorného prvku. Tie sú na začiatku filmu stanovené jasne: Julia v Spojených štátoch vyrástla, po slovensky nerozumie ani slovo. Mišo hovorí po anglicky výborne, no jeho priateľka Táňa na začiatku filmu sotva zloží jednoduchú vetu, Mišo jej musí pomáhať a opravovať ju. Prejde pár desiatok minút – vo filmovom čase pár dní – a Táňa sa odrazu s Juliou rozpráva plynulou angličtinou, pretože je potrebné, aby od nej dostala informáciu o Mišovej nevere. Aby absurdity nebolo málo, v tej istej scéne začne plynulou angličtinou rozprávať aj Mišova milenka, ktorá ešte pár scén predtým nevedela po anglicky ani slovo. O funkcii ľúbostnej pletky Julie s technikom kultúrneho domu (ten po anglicky takisto nevie nič) ani nehovoriac, tu však aspoň dokážeme akceptovať, že sa postavy konzistentne dorozumievajú pohľadmi.

Film ústi do záverečného vystúpenia, kde sa Mišo klišéovito rozhodne rozprávať namiesto vtipov hlboké pravdy o dôležitosti rodiny a blízkosti. Scéna má podľa všetkého fungovať ako dojímavé a emocionálne silné vyústenie filmu, no v konečnom dôsledku komunikuje iba nechcenú trápnosť. Ale rozprávka potrebuje sentimentálny koniec.

Na záver vidíme ako bonus niekoľko vystúpení reálnych osobností súčasného slovenského standupu. Treba otvorene priznať, že sú urážlivo sexistické a primitívne – každé jedno. O subverzívnom humore tu však nemôže byť reč v žiadnom prípade. No v kontexte práve videného vystúpenia absolútne dávajú zmysel. Aká standupová scéna, taký film o nej.

Stand up (Slovensko, 2022) RÉŽIA Juraj Bohuš SCENÁR Michaela Sabo, Juraj Bohuš, Matej Adámy, Ondrej Kovaľ KAMERA Juraj Chlpík STRIH Michal Kondrla HRAJÚ Ondrej Kovaľ, Zuzana Norisová, Caitlin Witty, Szidi Tobias, Simona Salátová, Matej Adámy MINUTÁŽ 75 min. HODNOTENIE ●● DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 23. 6. 2022

Michal Tallo, publicista a básnik
foto: Silverart

Pod bytím, nad ničotou (sídli duša)

Režisér Francesco Montagner vo svojom debute Bratstvo umne vytvaroval a zapečatil hodinu a pol času, v ktorom sa obrazy striktne vyhýbajú jednoduchým (morálnym, tematickým i druhovým) zaradeniam. Zobudil (temnú) hmotu, ktorá sa uťahuje a deformuje pri každej snahe o jej pevné uchopenie.

Jemné a vzácne okamihy blízkosti rýchlo prchajú a menia sa na opozitá, ktoré ťažia a trestajú. Všetko iba krátko, na okraji. V úžinách bosnianskych kopcov sa odvíja život troch mladých bratov. Džabir, Usama a Uzeir. Moslimovia tak ako ich otec. Hoci otcovo krívajúce telo film len rámuje, stopy jeho kamennej, nepriestupnej tváre sú stále s nimi. V televíznej reportáži ho označia za „nepredvídateľného spáča“. Na otázku, čo v ňom teraz asi drieme, existuje jediná odpoveď: radikálny kazateľ a terorista. Odsúdia ho, no pred nástupom do väzenia sa v ňom ozve patriarcha a rituálnym úkonom rozdá synom úlohy: ty pôjdeš do práce, ty sa budeš starať o ovce a pozemok, ty dokončíš školu. Z kontextu sa dá opatrne vyčítať aj dohoda nevyslovená: nedovolíte si urobiť inak.

Otec však nie je úplným cenzorom skutočnosti. Tá k bratom dolieha – pri čítaní Koránu či pasení oviec, pri ohni, keď najmladší so smiechom komentuje situáciu na sociálnej sieti – ako niečo výsostne ambivalentné. Neustále sa k nim blíži. Preniká na územie (čie vlastne?) bez pevných hraníc. Do cudziny. Do vnútra, ktorého pravá povaha musí zostať otvoreným dohadom, čo je fakt, ktorý hryzie a zároveň by si vyžadoval spresnenie. 

Film sa pozorne vyhýba jasným metaforám, univerzálnosti i paralelám mimo malého sveta zúčastnených. Tvaruje divergentnú prítomnosť. Vedomie pomalých, tichých protirečení. Vonkajšie sa neodráža vo vnútornom, resp. toto odrážanie je úmyselne tlmené. Kamera je až nepríjemne blízko bratov, neudržiava si odstup, zužuje priestor. Strih odsekáva akékoľvek náčrty súvislej (poetickej) atmosféry, čo ústi do napätých, vrstevnatých obrazov a situácií. Jednou z nich je epizódka s bratmi v jazere. Keďže nasleduje tesne po odchode otca, môžeme ju čítať aj ako komentár novej skutočnosti. Pohľady bratov však ani zďaleka nenaznačujú katarznú očistu od jeho vplyvu. Najmladší skočí do vody. Radosť sa preklopí do rozprávania o nášľapnej míne, na ktorú ktosi stúpil, keď siahal po jablku. 

Vzťah vonkajška a vnútra by tak mal byť v tomto bode nahradený komplexnejším vzťahom. Tým medzi telom a dušou. Maurice Merleau-Ponty napísal, že duša je zasadená do tela tak ako kolík do pôdy. Tvrdí, že „[d]uša je vydutina tela a telo je rozpínaním duše. Duša priľne k telu tak, ako význam prilieha ku kultúrnym predmetom, ktorých je rubom či druhou stranou.“ Jej sídlom tak nie je „vnútro“ oproti nejakému „vonkajšku“. V Merleauovej-Pontyho reči je to (živá) vyhĺbenina (v čase a priestore) vyplnená telom. Zväzok pohyblivých konvexných a konkávnych kriviek, ktoré mlčky artikulujú človeka. Dôležité je, že takéto nazeranie na bratov umožňuje oddeliť (ne)konanie od jeho (tajomného) prameňa a rozprávať o vplyvoch čistého javenia sa, o takých vplyvoch, aké sú „tu a teraz“. Lebo, a to je zjavné, bratia žijú vo svete, kde každá voľba (každý ich pohyb) môže byť len vyblednutým odtieňom skutočnej voľby (ozajstného pohybu). Vzpierajú sa, no zároveň žijú neprekonateľne to, čo voľbu odďaľuje, vyháňa z diania. 

Vojna je ďaleko, no bratia sú v strehu. Šermujú atrapami zbraní. Ohrozenie zakúšajú v rôznorodých podobách, stáva sa základom obnažujúcim trochu iný druh vojny: infravojny, s ktorou sa každé cítiace telo musí vyrovnávať. Slová pastierov i učiteľky predsa odporujú tradičnému učeniu, pracovný život má ďaleko od toho vysneného, nezávislého. Vlci žerú ovce. Zmätok z vlastnej tváre sa, zjednodušene povedané, prejavuje ako útlm, postávanie na mieste, neprítomný pohľad smerovaný k ohňu, k televízoru či von z okna školy. Výpady do hádok a bitky sú, naopak, intenzívne a bolestivé. Fajčenie asi pomáha tiež. Možno dym vyfukujú namiesto modlitby.

Kolík z mäkkého dreva je nalomený. Emblematická je v tomto ohľade situácia, keď bratia sťahujú z kože vybranú ovcu. Telo sa pripravuje na opekanie. Usama sa snaží zabodnúť kolík do zeme. Je tvrdá, nejde mu to, kolík padá, kýva sa v zdanlivo silných rukách, nedrží. Usama úkon opakuje.

Montagner svojím filmom presvedčivo a ľudsky otvára svet, ktorý sa okolo bratov (bratstva) cyklicky rozpína a sťahuje. Nehľadá ani tak odpovede, ako skôr tie správne otázky. Trhá nánosy ich čierno-bielych verzií. Kde-tu pripomenie i velikánov hranej tvorby 20. storočia. Usama sa sekerou zaháňa vo vskutku bergmanovskom geste. Krik zaplaví, preváži les. 

Bratstvo (Brotherhood, Česko/Taliansko, 2021) RÉŽIA Francesco Montagner SCENÁR Francesco Montagner, Alessandro Padovani KAMERA Prokop Souček STRIH Valentina Cicogna, Klára Tasovská, Jorge Sánchez Calderón ZVUK Daniela Bassani, Marzia Cordò, Adam Levý MINUTÁŽ 97 min. HODNOTENIE: ●●●● ½

Jakub Lenčéš, absolvent Katedry audiovizuálnych štúdií FTF VŠMU
foto: Film Expanded

Rekonštrukcia života

Sovietsky kameraman Leonid Burlaka sa dlhoročným pôsobením v Odeskom filmovom štúdiu zapísal do dejín kinematografie ako spolutvorca mnohých významných filmových diel. Dnes má po osemdesiatke a rozvíja sa u neho Alzheimerova choroba. Keď jeho vnuk, ukrajinský režisér Ihor Ivanko objaví v zapratanej garáži staré negatívy, pokúsi sa navzdory nekompromisnej diagnóze starého otca zrekonštruovať jeho čoraz krehkejšiu pamäť.

Prostredníctvom unikátneho súkromného archívu, dobových týždenníkov i úryvkov filmových diel rozpráva Ivanko príbeh Leonida Burlaku v kontexte dejín kinematografie a Ukrajiny v ére Sovietskeho zväzu i následnej nezávislosti krajiny. Kým oficiálne dobové materiály ukazujú svet očami sovietskej propagandy, osobné fotografie zachytávajú útržky reality života v ZSSR. Keďže však bola filmová tvorba v tom čase hlavným nástrojom propagandy, príbeh ukrajinského kameramana sa v mnohom vymykal každodennosti doby. Na rozdiel od bežných ľudí mal možnosť cestovať do zahraničia či prevážať sa kabrioletom po uliciach Moskvy pri snímaní vysokopostavených funkcionárov.

Celovečerný debut Ihora Ivanka je pútavou výpravou po stopách pamäti človeka, filmu i doby. 

Kreatívny spôsob, akým režisér pracuje s archívnymi materiálmi, a vyvážená dramaturgia zatraktívňujú zvolenú formu rozprávania. Statické fotografie oživuje režisér ruchmi, dynamickým striedaním ich rozpohybováva alebo efektne spája s filmovým materiálom. Dobové materiály dáva do súvislostí prostredníctvom komentára a plynulým strihom ich prepája so súkromnými archívnymi materiálmi. Osud jedného človeka sa tak prirodzene prelína s veľkými dejinnými udalosťami. 

Filmová surovina nájdených negatívov je značne poškodená. Efektné abstraktné obrazy vytvorené narušením vrchnej vrstvy materiálu využíva režisér naplno ako vizuálne pôsobivú metaforu miznúcej pamäti. Emulzia rozleptáva, ničí a vymazáva obrazy minulosti podobne ako Alzheimerova choroba. „Ty si nás nakrúcal v detstve, teraz je rad na nás,“ hovorí vnuk dedovi a nespúšťa z neho oko kamery. Zábery minulosti neustále konfrontuje s prítomnosťou. Fotografie mladého urasteného muža vo víre dobrodružného života a v zápale tvorivosti sú v kontraste s pasivitou a detskou odovzdanosťou staroby, neustálou pripomienkou nezvratného kolobehu života. Tento princíp sa násobí v stretnutí dvoch generácií filmových tvorcov. Zo spôsobu, akým režisér tieto dva svety pripodobňuje, však cítiť jeho úctu k starému otcovi ako človeku i umelcovi. V dobe orientovanej na výkon, keď sa neproduktívni starí ľudia ocitajú na okraji spoločnosti, nám Ivanko okrem iného pripomína, aby sme nezabúdali vnímať hodnotu človeka v komplexnosti jeho života. 

Výnimočný rodinný fotografický archív je svojou vizuálnou kvalitou dôkazom Burlakovho fotografického talentu. I keď v tomto úchvatnom denníku kameramanovho života máme možnosť vidieť množstvo osobných záberov, vnuk sa nepúšťa do rozpletania rodinnej histórie a vzťahov. Nesnaží sa ani s dedom kriticky polemizovať o slobodnej tvorbe umelca v čase propagandy. Malé pokusy o podobné konfrontácie totiž zjavne narážajú na limity trieštiacich sa spomienok. Niektoré čierne miesta dedovej pamäti sa mu však predsa len podarí vyplniť, keď sa rozhodne vyhľadať jeho spolupracovníkov. 

Okrem súkromného archívu svojho starého otca zachraňuje Ivanko vo filme aj množstvo (nielen Burlakových) filmov zo štúdia, ktoré sa, podobne ako u nás, dostalo v deväťdesiatych rokoch do súkromného vlastníctva. Po niekoľkomesačných prieťahoch sa mu podarí vybaviť prevoz citlivej filmovej suroviny z nehostinných podmienok do odeského filmového archívu. Súčasť filmových dejín, ktorú sa mu podarilo navzdory nezáujmu spoločnosti zachrániť, však dnes opäť čelí hrozbe zániku. 

Film Fragile Memory, ktorý Ivanko dokončil tesne pred vpádom ruských vojsk na Ukrajinu, sa dostáva do distribúcie v čase neustále prebiehajúceho vojenského konfliktu. V období, keď sa Odesa aj iné významné miesta kultúry stávajú terčom opakovaných ruských raketových útokov, naberá motív uchovávania pamäti a kultúrneho dedičstva dramaticky na intenzite. Kontext súčasnej situácie mení optiku nazerania na príbeh a vrství naň množstvo nových významov. Slovenskému publiku by pritom mohol pripomenúť aj to, že so svojím východným susedom toho máme spoločného oveľa viac než len štátnu hranicu. 

Fragile Memory (Ukrajina/Slovensko, 2022) SCENÁR A RÉŽIA Ihor Ivanko KAMERA Leonid Burlaka, Ihor Ivanko, Ilľa Jehorov STRIH Ihor Kosenko HUDBA Marek Piaček MINUTÁŽ 70 min. Hodnotenie: ●●●● ½ DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 16. 6. 2022

Zuzana Točíková Vojteková
foto: kerekesfilm

Kde je Anna Franková

Kultúra pripomínania a udržiavania pamäti má svoje opodstatnenie pre nové generácie, ktoré nepoznajú legendárne osudy. Ari Folman opäť siahol k experimentovaniu pri zobrazovaní spomienok prostredníctvom prelínania reprezentácií skutočného sveta so snovými víziami a fantáziami. 

V príbehu Anny Frankovej sa tvorca pokúša vzdelávať deti o holokauste a jej odkaz spája s útlakom v modernom svete. Jeho inštrumentom sa stáva Kitty, Annina imaginárna kamarátka, ktorej Anna venovala svoj denník. Fyzická existencia Kitty závisí od prítomnosti a blízkosti denníka a do súčasného sveta sa „prebúdza“ bez akýchkoľvek vedomostí o tom, čo sa stalo, bez chápania časových kauzalít. Rozhodne sa skúmať minulosť a Annu hľadať. Prostredníctvom čítania denníka sa divák prenesie do dojímavých flashbackov, ktoré vidí cez šošovku Anninej fantázie. Neskrývaný údiv z modernej doby a túžba nájsť pravdu o Anne dovedie Kitty ku konklúzii, ktorú režisér adresuje súčasnej mládeži – každý jeden život človeka a dieťaťa stojí za celoživotné úsilie o záchranu. Folman v aktuálnom príbehu pracuje so zjednodušenou formou vykreslenia binárneho sveta, aký poznáme z rozprávok. Vytvoril nie veľmi šťastnú paralelu medzi prenasledovaním Židov a utečeneckom krízou v Európe 21. storočia. Jeho pohľad je tak podobne naivný, bez kontextu ako postava Kitty. 

Ľúbivá animácia, odstrašujúce zobrazenie nepriateľov, hra s farebnosťou a ohýbaním reality, snové sekvencie, obmedzenie informácií iba na to, čo je zapísané v denníku, nám napovedá, že Kitty je skôr myšlienka, ideál, ktorý by mali v sebe pestovať budúce generácie. Film je z vizuálnej stránky krásne spracovaný a napriek náročnej téme sa rozhodol neschádzať do depresie, volí radšej nádej. Dopomáha k tomu aj hudobná kompozícia, charakteristická transcendentnou lyrikou. S vedomím nedávneho nárastu globálneho antisemitizmu, protiutečeneckých nálad a prudkého nárastu bieleho nacionalizmu pôsobí film ešte aktuálnejšie a výstižnejšie. Jasne komunikované posolstvo a nápaditá animácia si určite získajú cieľových divákov filmu, malé deti, avšak dospelí budú cítiť isté sklamanie.

Kde je Anna Franková (Where Is Anne Frank ,Belgicko/Luxembursko/Francúzsko/Holandsko/Izrael, 2021) RÉŽIA Ari Folman SCENÁR Ari Folman, Anne Frank KAMERA Tristan Oliver STRIH Nili Feller HUDBA Ben Goldwasser, Karen O HRAJÚ (hlasy) Ruby Stokes, Emily Carey, Sebastian Croft, Ralp Prosser, Skye Bennett, Michael Maloney, Ari Folman MINUTÁŽ 99 min. HODNOTENIE ●●● DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 1. 6. 2022 

Mária Miniariková, filmová publicistka
foto: Film Europe

Keď odchádza blízky človek

Podnetom na vznik krátkeho filmu Barbory Berezňákovej boli spontánne nakrútené zábery z pohrebu starej mamy. Intímny okamih poslednej rozlúčky rozvinula autorka do sugestívnej zvukovo-obrazovej impresie. Lúčenie s milovanou osobou, vyrovnávanie sa so smrťou. Smrť ako prirodzená súčasť života, ale aj nezvratný zánik. Čo všetko strácame odchodom blízkeho človeka?

„Babo, ja sa bojo,“ znie detský šepot dievčatka v úvodnej sekvencii nočného putovania prázdnym domom. Úzkosť dieťaťa, ktoré hľadá v tme útočisko bezpečnej náruče, prechádza do ťaživého uvedomenia si prítomnosti. Dom je prázdny, perina je bez návliečky a pod ňou už neleží nik. Z vecí, ktoré donedávna tvorili svet milovanej osoby, sa stávajú spomienkové predmety, strácajúce svoj prvotný význam. 

Na malom priestore niekoľkominútového filmu prináša autorka komplexnú, osobnú, no zároveň univerzálnu výpoveď, ktorá asociatívnym spôsobom prebúdza našu vlastnú emocionálnu pamäť. 

Čiernobiely vizuál film esteticky zjednocuje, no zároveň umocňuje pocit, že zobrazovaný svet už patrí minulosti. Smrťou zaniká nielen malý svet človeka, ale aj ľudové tradície, v tomto prípade rusínskej komunity. Okrem útržkov pohrebných rituálov je zaznamenanie jej kultúry podporené výraznou zvukovou zložkou, či už ide o riekanku v úvode, špecifické nárečie, staroslovanský liturgický jazyk, alebo ľudovú pieseň. Zvuk tu však neslúži len na podčiarknutie atmosféry obrazu, ale často je s ním v kontraste, je nositeľom nových významov.

Na rozdiel od etnografického dokumentu Odchádza človek Martina Slivku či Hanákových Obrazov starého sveta, ktoré nám Strigov môže svojím spracovaním evokovať, je tu určujúca rovina osobného vzťahu. Rozlúčka so starými rodičmi znamená v istom zmysle aj rozlúčku s detstvom, keďže podstatnú rolu v našom živote (ak sme mali to šťastie) zohrávali práve v tomto období. 

Subjektívna kamera, ktorá evokuje detský pohľad, plynule prechádza do reality smútočného obradu, aby sa nakoniec vrátila k prázdnej posteli. Tentoraz však denné svetlo naplno odhaľuje jej prázdnotu. „Babo, čo sa vám prisnilo?“ pýta sa katarzne ženský hlas. 

Strigov (Slovensko, 2022) RÉŽIA Barbora Berezňáková SCENÁR B. Berezňáková KAMERA B. Berezňáková STRIH Maté Csuport ZVUK Lukáš Kasprzyk MINUTÁŽ 10 min. HODNOTENIE ●●●●½ DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 23. 6. 2022

Zuzana Točíková Vojteková, filmová publicistka
foto: Film Expanded