Na samom konci 90. rokov, keď ma ešte ako študentku začala priťahovať filmová kritika, objavovali sa v kinách slovenské filmy zhruba raz za dva roky. Pestovať si argumentačnú zručnosť, brúsiť si štýl či reflektovať slovenskú filmovú tvorbu radostne a zároveň kriticky bolo bezpochyby ťažšie za totality, keď sa významy (nielen v kritických, ale aj v pochvalných textoch) pre istotu zavíjali do kódovanej reči alúzií.

No ani v čase demokracie a (trhovej) slobody na prelome milénií to slovenská filmová kritika nemala jednoduché. Vyrobiť v domácich podmienkach celovečerný film bolo také náročné, že kritici nezriedka z empatie s tvorcami vo svojich textoch neťali do živého, ale pokúšali sa vyzdvihovať pozitíva a na nedostatky hľadieť chápavo, až blahosklonne. Pár kritikov sa síce vždy občas „potklo“ a zatúžilo porovnávať domácu kinematografiu so svetovým štandardom – čím sa tvorcov obyčajne hlboko dotkli, lebo produkčné podmienky dávno štandardné neboli –, no celkovo bola filmová kritika skôr opatrná, mäkká, možno až bezzubá. A do istej miery je taká dodnes.

Lenže odvtedy sa produkčné podmienky výrazne zlepšili a aj kinematografia zväčša vyhovuje európskym štandardom – a ak sa z nich náhodou prudko vymkne smerom hore alebo ak, naopak, nešikovne spadne z hrazdy, je to skôr osviežujúce. 

A predsa sa mi zdá, že väčšina autorov si aj dnes cibrí cit, vkus i dôvodenie predovšetkým na zahraničných filmoch a seriáloch. Najmladšia generácia má často jasné postoje, prostredníctvom kritiky (najmä zahraničných) filmov pestuje angažovanú kritiku spoločnosti, systému či inštitúcií a až na malé výnimky sa do takejto kritiky domácich titulov veľmi nepúšťa. Najväčšie denníky sa zasa domácej tvorbe venujú najmä prostredníctvom rozhovorov s tvorcami alebo v textoch, ktoré je niekedy ťažké rozoznať od „presskitu“. Stredná generácia pôsobiaca na fakultách sa zasa často uchyľuje k analýzam a komplexným štúdiám, ktoré sú scientometricky cennejšie, a kritiku slovenského filmu – opäť česť výnimkám – si „strihne“ iba občas. A tak sa nám môže stať, že zmeškáme príležitosť povedať nahlas, že verejné prostriedky vynaložené na ten či onen film neboli práve šťastnou investíciou – a prečo, že namiesto neho mohli zatiaľ vzniknúť dva-tri menšie – a ktoré (registračný systém AVF je verejný) alebo že tento či tamten film by zožal potlesk, keby bol vznikol začiatkom milénia, no jeho téma, pohľad ani reč dnes už neobstoja.

Iste, zovšeobecňujem. No myslím si, že v krajine rodinného typu, kde všetci so všetkými musia žiť nielen dnes, ale i zajtra a kde si skrátka treba pomáhať (a ubližovať skôr len nenápadne), nie je ľahké pestovať ostrú, bystrú a najmä stimulujúcu viacgeneračnú kritiku. Len tá však pomáha rozkolísať zabehnuté vzorce i zatvrdnuté formy a posúvať nás ďalej. A len tá nám dovoľuje vnímať, ako sa pohľad na naše filmy i na nás samých vyvíja a mení.

Mária Ferenčuhová