Dívať sa na zvieratá

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package) a možno ich teda premietať aj v digitálnych kinách. Digitalizovaný je i farebný film pre deti Dva barančeky Karola Skřipského z roku 1958.

Skřipského poznáme najmä ako autora dokumentárnych filmov o slovenských horách či neokázalých, štýlovo čistých etnografických a prírodopisných filmov. V Dvoch barančekoch sa nám predstavuje ako režisér hraného filmu zacieleného na detské publikum. Mohlo by sa zdať, že je to veľký skok v porovnaní s jeho zvyčajnými autorskými polohami, no opak je pravdou. Dva barančeky sú totiž aj portrétom horskej krajiny a vďaka túžbe ukázať skutočný vrchársky život, úzko spätý s prírodou, majú v sebe aj byľku konzervujúcej etnografie flahertyovského typu.

Titulková sekvencia filmu pripomína oživenú pohľadnicu – po horskej lúke kráčajú dve deti a dve jahniatka, za nimi čnejú končiare Malej Fatry. Pohľadnicový režim pokračuje zábermi Vrátnej doliny a fatranských tiesňav. Aj detaily sú v režime čistého ukazovania (ľudská noha kráča okolo krókusov, toto sú húsatá, toto ježko, toto sú ovce a toto deti), no dvojhlasý komentár, ktorý čítajú Viera Bálinthová a Ladislav Chudík a ktorý využíva rečové figúry typické pre rozprávku, im v ňom nedovolí zotrvať: rýchlo ich vťahuje do služieb rozprávania. A tak muž kráčajúci po horách prestáva byť vďaka komentáru obyčajným mužom – stáva sa z neho nebezpečný kožkár, filmová postava. Podobne sa postavami stávajú aj dve jahniatka. Komentár ich najskôr vyčlení zo stáda – sú to sirôtky, starajú sa o ne dve deti. Majú aj mená, a aby sme si ich nepomýlili s inými jahniatkami, dostanú dokonca kostýmy – rolničky na krk, jednu s červenou a druhú so zelenou stužkou.

Tak ako sú farebnými stužkami označené a rozlíšené jahniatka, sú rozlíšené aj hlavné postavy: Števko (Tomáš Skřipský) je vo všetkých záberoch oblečený v sýtozelenej košeli a nohaviciach, Pavlínka (Pavlínka Zlienska) má na sebe červené šaty zdobené bielymi bodkami a stužkami. Nie je to náhoda. Všetci chlapci vo filme sú oblečení vo farbách trávy, ihličia či machu, starší vo svetlejších farbách sena, a všetky dievčatká – ako lienky, jahôdky či zdobné muchotrávky – zasa v červených alebo červeno-bielych šatách. Farebnosť Dvoch barančekov je síce pomerne tlmená, no prísne selektívna. Stojí najmä na štyroch farbách: zelenej, sivohnedej, červenej a bielej. Kostýmy tak nielen ladia s farebnosťou krajiny, ale aj z nej robia súčasť mizanscény i autorského rukopisu. 

Príbeh je prostý. Jahniatka s krásnymi kožúškami, ktoré by inak padli za obeť kožkárovi, sa deti rozhodnú zachrániť. Pavlínka sa bezpečnou, no frekventovanejšou cestou vyberie za starým otcom-bačom na salaš oznámiť, že Števko so starším kamarátom Jurom utekajú s barančekmi pred kožkárom priamo cez hory. Dramatická okľuka Skřipskému opäť umožní vložiť do filmu veľkolepé pohľady na krivánsku Fatru. Zároveň je okľuka zdrojom napätia: detské nohy i kopýtka barančekov na strmých kamenistých chodníčkoch môžu každú chvíľu stúpiť vedľa a zrútiť sa do rokliny. Udržia sa? Spadnú?

Pri pozeraní Dvoch barančekov som si spomenula na esej britského historika umenia Johna Bergera Prečo sa dívať na zvieratá. Píše v nej, že zvieratá kedysi stáli spolu s človekom v strede jeho sveta – nielen hospodársky a produktívne, ale i ako poslovia a prísľub. Industriálna éra tento vzťah narušila. No práve s nástupom industrializácie sa spája zvýšený záujem spoločnosti o zvieratá chované v zoologických záhradách alebo v bytoch, o zvieratá vo filmoch a v knihách, ba dokonca o zvieratá v podobe plyšových hračiek. Zrejme nie je celkom náhoda, že aj v slovenských filmoch pre deti sa vytvárali postavy zo zvieratiek – či už je to Uhrova snímka Bolo raz priateľstvo, alebo Dva barančeky – práve v čase, keď nielen mestské deti žili čoraz viac mimo prírody, ale v dôsledku kolektivizácie a industrializácie sa prudko menil aj život na vidieku. „Zvieratá sa rodia, vnímajú a sú smrteľné. Všetkými týmito rysmi sú nám podobné,“ píše Berger. V pohľade na ne – napriek ich inakosti, v dôsledku ktorej nám pohľad nie vždy vracajú – sa totiž zrkadlí náš vlastný údel.

Mária Ferenčuhová
foto: archív SFÚ