Čo s tebou, filmová kritika?

Slovenská historiografia, ale aj filmová kritika sa systematicky obracajú k 60. rokom 20. storočia ako k zlatej ére a snívajú o jej návrate. Samotná filmová kritika dovolila v tomto období vyniknúť niekoľkým výrazným osobnostiam, ktoré vytvorili istý vzor pretrvávajúci až do dnešných dní. Samozrejme, rolu v tom zohráva aj dlhovekosť alebo trvácnosť tvorby takého Pavla Branka, Agneše Kalinovej alebo Emílie Kincelovej. Tieto osobnosti sa pritom formovali na stránkach Filmu a divadla, Kultúrneho života, ale aj denníkov či vlastných publikácií.

Dôvodom silného rozmachu kinematografie i filmovej kritiky však nebola len slobodomyseľnosť danej doby, ale aj inštitucionálne ukotvenie, v rámci ktorého sa talent mohol prejaviť. Vyplývalo to jednak z pracovného „zabezpečenia“ týchto kritikov, ale aj z toho, že kritika mala pevné miesto na filmovej mape a film a umenie zase miesto na mape spoločnosti, ktorá v 60. rokoch hľadala cestu k slobode a umenie (a kritika) jej v tom výrazne pomáhali.

Podobná situácia vznikla aj v 90. rokoch, keď sa časopisy ako Domino Fórum, Romboid, Vlna, Rak, prípadne internetový inZine, ale aj denníky Sme, Pravda či neskôr týždenník .týždeň a v najposlednejšom období aj mesačník Kapitál pokúšali tento stav obnoviť a pokračovať v prerušenej tradícii. Priebežne síce sledujeme zánik niektorých z týchto časopisov, súčasne sa však objavujú ďalšie, dokonca špecializované filmové časopisy, ktoré venujú veľký priestor domácej tvorbe, ako Film.sk, Kinečko, Homo Felix, prípadne e-ziny, ako Kinema.sk.

Aj špecializované časopisy však prechádzajú (niekedy priam turbulentnými) zmenami: Homo Felix zanikol, Kinečkoprestalo vychádzať v tlačenej podobe a zredukovalo počet analytických kritických textov, Kinema.sk začala strácať relevanciu. Stabilne funguje iba Film.sk, ktorý vydáva SFÚ. Ostatné špecializované časopisy zastrešujú zväčša občianske združenia a tie sú závislé predovšetkým od podpory z verejných zdrojov, od príjmov z reklamy a od energie a často nedostatočne zaplatenej práce svojich redakcií. Zároveň sa analytickejšia kritika a s ňou aj výrazné osobnosti – až na výnimky – vytrácajú aj z celonárodných denníkov a týždenníkov. Naopak, pribúdajú portály nového veku, ako Refresher, Noizz atď., kde sa hranica medzi kritikou a PR prácou vyslovene stiera. Od začiatku milénia sledujeme výrazný nástup databáz a sociálnych sietí – v oblasti filmu ich reprezentuje predovšetkým ČSFD, ktorá funguje už od roku 2001. V dôsledku toho kritika postupne ustupuje nadšeneckému fanúšikovskému písaniu, prípadne sa mení na PR servis. Samozrejme, ostrovčeky pozitívnej deviácie zostávajú, ale trend je zrejmý – priestor na dlhotrvajúce, pokojné, zabezpečené analytickejšie a kritické písanie v periodikách sa oslabuje. Trendom je amaterizácia kritiky, v ktorej sa môže k téme vyjadriť ktokoľvek.

Kritika sa teda očividne deinštitucionalizuje. Klasické inštitúcie zlyhávajú, prípadne sú oslabované. To vyvoláva dve emócie. Prvou je nadšenie, pretože inštitúcie predstavujú mýtotvorné ideologické štruktúry, ktoré treba zničiť, aby mohlo na ich troskách – zvyčajne v prostredí internetu – vzniknúť myslenie akéhosi dekonvencionalizovaného prirodzeného človeka, z ktorého sa následne vďaka revolučnému gestu môže stať autentický nadčlovek. Opačný postoj, naopak, vidí v inštitúciách jediného ochrancu spoločnosti. Inštitúcie nás totiž chránia pred terorom, teda, vyjadrené v klasických pojmoch, pred situáciou, keď je človek človeku vlkom. Aj toto je na zaujímavú debatu, ale považujem za potrebné pozrieť sa na problém inštitúcií trochu inak. 

Inštitúcia sa dnes považuje za istú formu nadstavby, ktorá vytvára akési nadbytočné, účelové a ideologické čítanie spoločnosti, prípadne symbolicky udržiava pohromade nejakú komunitu a vytvára, chráni a udržiava vyvážený stav. Myslím si však, že inštitúcia robí niečo oveľa podstatnejšie a týka sa to práve jej normotvornej a „rolotvornej“ funkcie. Áno, inštitúcie vytvárajú normy a roly a práve preto sú dnes takpovediac na odstrel. Lenže, ako podľa mňa správne tvrdí Judith Butler, nech sú normy a roly akokoľvek drvivé a nepríjemné, vnútri človeka sa za nimi nič nenachádza. Dnes je totiž ťažké obhájiť nielen kresťanskú existenciu individuálnej duše (koncept duše mizne aj zo súčasného umenia), ale aj existenciu novovekej univerzálnej subjektivity, pretože tento koncept je aj u Descarta previazaný s konceptom Boha. Práve inštitúcie tak vytvárajú skrz rôzne roly a normy to, čo by sme mohli nazvať subjektmi. Veď aj samotný moderný spôsob chápania seba samého ako individuálneho ega je mimoriadne abstraktným výtvorom mohutného systému inštitúcií.

Empirická skutočnosť zároveň naznačuje, že po oslabení alebo zrušení klasických inštitúcií, ako sú noviny, univerzity či štandardné politické strany, nenastáva „prekrásny nový svet“. Moderné indivíduum, aby vôbec mohlo byť subjektom prítomným vo verejnom priestore, skrátka potrebuje vytvoriť inštitúciu – a tak ju vytvorí pokojne aj zo seba. Zoberme si vodcu – a nemusí ísť nutne o Putina, ale o „vodcu“ strany, ktorá stojí a padá s jeho osobou, ako sme to videli v najnovších politických dejinách Slovenska už toľkokrát: Mečiar, Fico, Matovič, všetci títo muži vystavali stranu na sebe. Podobným príkladom sú aj mnohí používatelia ČSFD – za všetkých spomeňme aspoň používateľa menom verbal –, ktorí si vystavali kariéru na akomsi vulgárnom, konšpiračnom trumpovskom populizme a ktorých sleduje veľké množstvo čitateľov. Vďaka tomu vytvárajú normy, roly aj nasledovníkov a čoraz viac určujú tón jednej časti debaty na tejto sociálnej sieti. Nemusí to však nutne byť očividne negatívny jav. Za spoločnosť, ktorú som tu spomenul, sa mu ospravedlňujem, ale podobným príkladom je aj český filmový vedec a kritik Kamil Fila. Aj on vytvoril inštitúciu zo seba (pozri minuloročný dokumentárny film Martina Marečka Sila) a stal sa ešte väčším kritikom, než sme dúfali. 

Ale aj sám Kamil Fila ako analyticky ladený kritik môže byť inštitúciou z veľkej časti preto, že v Česku ešte niektoré inštitúcie, ktoré rozdávajú „roly“ kritika, aspoň čiastočne fungujú. Sú nimi univerzity, celonárodné denníky, špecializované časopisy a najmä samotná komunita kritikov. Fila je výnimočný tým, že ich dokázal akoby presiahnuť, avšak hneď vzápätí ich dôležitosť svojím osamostatnením sa čiastočne nivelizoval a vlastne prispel k ich postupujúcej erózii. K tej očividne smerujeme aj tu na Slovensku. Aj u nás občas niektorí kritici snívajú o „Filoch“, ktorí by zachránili tristný stav písania o hociktorom umení. Snívame o vodcovi. Lenže bez silných inštitúcii, ktoré pomohli pri vzostupe aj samotnému Filovi, to skrátka nie je možné.

A áno, aj na Slovensku sa z času na čas rodia podobné osobnosti. Podobnú snahu ako v prípade Filu sme mohli sledovať pri 3kritikoch, čo bolo zoskupenie zložené z troch popredných slovenských kritikov Roberty Tóthovej (Pravda), Miloša Krekoviča (Denník N) a Mateja Sotníka (Kapitál). Významné postavenie v očiach širokej verejnosti mal a pravdepodobne stále má Peter Konečný, pre ktorého však akoby všetky projekty slúžili na vyzdvihovanie vlastnej osoby a ktorý sa na rozdiel od Filu nevenuje filmovej kritike, ale popularizácii filmu šitej na mieru konkrétnym cieľovým skupinám. V každom prípade však sledujeme, ako sa indivíduá snažia odlepiť od inštitúcií v radikálnom geste absolútnej autentickosti a normotvornosti influencerstva. Nevidiac, čo sa deje za Filom a Konečným, môže sa nám situácia zdať v poriadku, ale práve nárast popularity verbala na ČSFD odhaľuje, že takéto individuálne a nekonsenzuálne „inštitúcie“, ktoré v sebe koncentrujú uhrančivú moc, sa môžu stať aj potenciálne deštruktívnymi. Koniec-koncov, toto egocentrické osamostatňovanie sa sa obracia proti samotnej kritike a skrz ňu aj proti nám.

Prejavuje sa to aj v iných vrstvách. Nesnažíme sa dostať pod inštitúciu časopisu a tým aj kritiky, a teda vytvárať prostredie komunity deliacej sa o poznanie a hodnoty a prispievať k budovaniu inštitúcií, ktoré majú potenciál nás presahovať a spájať a v ktorých sa v istom zmysle strácame, ale aj stretávame. Naopak, snažíme sa, aby sa tieto inštitúcie stali súčasťou nás, a to v zmysle: Ja som reprezentant skutočnej, autentickej kritiky – Ja som kritika. Ide o prekračovanie inštitúcií a budovanie značky zo seba samých. To vidíme už dlhodobo, napríklad aj pri nekonečných diskusiách o stave (a smrti) Klubu filmových novinárov, v ktorom sa stratila kontinuita vymiznutím strednej a neskúsenosťou a egocentrizmom mladej generácie (vrátane autora tohto článku).

To sa potom podpisuje pod neustály vznik a zánik rôznych filmových časopisov a portálov v porevolučnom období. Vidíme to na neustálom príchode a odchode rôznych generácií kritikov, po ktorých obvykle nezostáva silná stopa a ktorí sa na rôznych portáloch striedajú častejšie ako brigádnici v McDonalde. Cieľom nie je rozvíjanie toho, čo tu už je, ale permanentná revolúcia, v ktorej sa indivíduum popri deštrukcii starého snaží vtláčať komunite svoj obraz a svoju víziu, pretože nové je podľa tohto typu myslenia vždy lepšie. Čas sa tu napája a obnovuje z budúcnosti a rodí sa každý deň nanovo. Výsledkom je taký obraz kritickej komunity, v ktorej nachádzame rozptýlenú hŕbu jednotlivcov zloženú prevažne z amatérov, poloprofesionálov, influencerov, ale rozhodne nie z verejných intelektuálov, pre ktorých by bola kritika profesiou. Pretože ktorá inštitúcia dnes posvätí kritika autoritou? A ktorá inštitúcia ho zamestná, ak tu takmer žiadne inštitúcie nie sú? Tu prichádza na scénu otázka: Čo robiť?

Istý návod, a uvedomujem si, že to vyznie naivne, nám možno ponúka seriál Koruna, ktorý sleduje práve život inštitúcie. Samozrejme, viem, že tento príklad je neaplikovateľný na naše prostredie, ide tu len o vytvorenie istej analógie a príkladu. Nie Ja, ale cielené otvorenie sa a potlačenie ega v prospech inštitúcie a komunity. Nie Ja, ale kritika, ktorú – počúvajúc jej slová a odpovedajúc na ne – nechávame sústredene vyberať rolu a normy pre nás samých. Vyžaduje si to cielené ticho a ukončenie rečnenia, z ktorého sa následne vynára hlas inštitúcie, ktorá si sama vyberá, čo je dôležité. V takomto momente je kľúčové rozhodovať sa ako inštitúcia, a čím viac sme „inštitúciehodní“, tým viac sme subjektmi. Z toho zároveň vyplýva, že subjektivita nevzniká tam, kde stojí normotvorný egoista, ale práve naopak tam, kde sa človek vzdáva svojho ega v prospech druhého, symbolického, spoločného. Podľa mňa len takto môžeme prinavrátiť umeniu i kritike spoločenský status, aký mala napríklad v tých „mýtických“ 60. rokoch. Deegoizáciou a snahou vytvárať svet, ktorý by nás presahoval.

Marcel Šedo, filmový publicista, predseda Klubu filmových novinárov
foto: Miro Nôta, Vladimír Branko, Film Expanded

V akom stave je slovenská filmová kritika?

Pýtame sa filmových kritikov aktívnych najmä v minulých rokoch, ktorí dodnes pomáhajú utvárať prostredie domácej filmovej kritiky.

Martin Šmatlák, riaditeľ Audiovizuálneho fondu
Najlepšie na súčasnom stave slovenskej filmovej kritiky je to, že žije. Netreba ju poslať na liečenie, nevykazuje príznaky diagnózy ohrozujúcej život ani straty pamäti a veľmi nedbá na preventívne prehliadky. Síce už nie je najmladšia, ale ako stará dáma sa necíti. Počas zrýchlených rokov zmenila svoj tvar aj viaceré tváre. Takmer sa vytratila z dennej tlače a neraz konvertovala na publicistiku či na propagáciu audiovizuálneho tovaru. No prežila aj zrušenie niektorých periodík a vyskúšala si nové priestory. Viaceré jej naozaj svedčia. Len by už konečne mohla skoncovať s tým otrepaným „známkovaním“ filmov.

Zuzana Mojžišová, vedúca Katedry audiovizuálnych štúdií FTF VŠMU
Krivka stavu filmovej kritiky súvisí s krivkami stavu ľudského kritického potenciálu a kinematografického, možno až kultúrneho priestoru. Ten ľudský potenciál máme na katedre audiovizuálnych štúdií istým spôsobom v rukách. V krajine s alarmujúco nedostatočným kritickým myslením sa snažíme poslucháčov viesť k schopnosti vytvoriť si úsudok a aj ho dokázať verbálne formulovať – na základe získaných vedomostí a podporený ozajstnými argumentmi. Debatujeme, píšeme, konfrontujeme sa s tvorivou obcou. Narážame na zlý stav slovenského školstva i na vlastné limity. Snažíme sa, lebo cítime spoluzodpovednosť.

Petra Hanáková, filmová historička a kurátorka SNG
Už zadanie „vyjadri sa k stavu kritiky na 500 znakov“ predpokladá, že nie je veľmi o čom. Mimo Film.sk je to s filmovou kritikou bieda. Kultúrne rubriky v denníkoch odumierajú alebo už odumreli, a ak prežívajú, píšu do nich zväčša diletanti – filmu predsa rozumie každý... Prevládajúcim žánrom je repasovaná tlačovka, v lepšom prípade stredoškolská dojmológia. Kvalitnejšiu kritiku prakticky odstavil prekariát – za 10 eur za normostranu sa talent nevyšľachtí. 

V narcistickej dobe sa kritika považuje za toxickú, kritik za „komplikátora“. Imperatívom sú kliknutia, úbežníkom smrť, sex a manželstvo Johnnyho Deppa. V dobe, ktorá tak túži po nesmrteľnosti, sú paradoxne informačne najsaturovanejším žánrom nekrológy.  

Matej Sotník, kreatívny producent a distribútor
Filmová kritika stojí rovnako na osobnostiach ako na filmoch a na inštitúciách. Naša kritika minulý rok prišla o jedného z mála vyprofilovaných autorov – Miloša Krekoviča. Potrvá dlho, kým sa táto medzera zaplní. Nemáme veľa aktívne píšucich autorov s osobitým štýlom a kontextovým myslením prekračujúcim rámce filmológie, schopných osloviť širšiu skupinu ľudí. Nemožno zabúdať ani na problém prekarizácie práce. Kým kritici nepracujú na plný úväzok v niektorom z pár mienkotvorných médií, ktoré dávajú priestor kultúre, písaním o filme sa neuživia. Filmová kritika sa iste má kam posúvať, no musíme spolu proaktívne kreovať jej prítomnosť a budúcnosť tak, aby freelance kritici, ktorí milujú svoju prácu, nemuseli existovať v nedôstojných podmienkach.

mf