Rodinný portrét po dvadsiatich rokoch

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Krátky film Príbeh Vlada, Marienky a Joja čerstvej deväťdesiatničky Stanislavy Jendraššákovej, ktorej profil prinášame v tomto čísle, je nielen voľným pokračovaním iného krátkeho filmu z archívu SFÚ, ale aj názornou ukážkou tichého, nevtieravého spôsobu dokumentárnej práce azda najneúnavnejšej strihačky slovenských krátkych non-fiction filmov z rokov 1958 až 1989.

V roku 1966 nakrútil Pavol Sýkora dojímavý, štýlovo čistý portrét atypickej rodiny. Jej hlavou bol dôchodca z dedinky na Liptove, ktorý po smrti dcéry a neskôr i manželky celkom sám vychoval tri školopovinné vnúčatá. V rodinnom portréte, kde sú jednotliví členovia jedným dychom, bez čiarok, vymenovaní už v názve – Vlado Marienka Jojo starý otec –, dostal priestor vypovedať o podmienkach života rodiny najmä ten posledný, starý otec. A hoci sú všetky tri deti vo väčšine záberov prítomné – perú, pomáhajú, chystajú sa do školy alebo si skúšajú nové topánky –, nepovedia vo filme jediné slovko. To, že ich opustil vlastný otec a mama im zomrela priskoro, komentuje mimo záberu len starý otec, či už sám, alebo vo zvláštnej, prerývanej listovej komunikácii so svatovcami.

O dvadsať rokov neskôr sa Stanislava Jendraššáková k Sýkorovmu filmu vrátila. Vo filme Príbeh Vlada, Marienky a Joja (1986) pripomenula civilné a citlivé zábery kameramana Mikuláša Fodora, no predovšetkým vyhľadala už dospelé vnúčatá vychované starým otcom a dala im priestor, aby sa mohli vrátiť k svojmu detstvu ony samy a konečne o ňom vypovedať vlastnými slovami. Nehovoria však ľahko a nehovoria hneď. Preto si režisérka vypomáha voiceoverovým komentárom, čítaným síce mäkkým, no neosobným ženským hlasom, ktorý film ťahá do všeobecnejšej roviny a dáva mu takmer edukačný presah.

Obec na predmestí Ružomberka sa zmenila, starý otec už nežije, sirôtky dospeli, osamostatnili sa a založili si vlastné rodiny. A predsa sa tí tichí, trochu smutne pôsobiaci dospelí až tak nezmenili. Črty sa im zaoblili alebo naopak zostrili, no výrazy v ich tvárach stále odrážajú to, čo sa podarilo dvadsať rokov predtým zachytiť už Sýkorovi s Fodorom: pokoru i poddajnosť, spokojnosť i smútok, tichú húževnatosť i životaschopnosť. A možno aj odovzdanosť, štipku trpkosti či hlboko uložený hnev. Introvertné výpovede niekdajších detí, predovšetkým Marienky, však glosujú najmä to, kam sa súrodenci od detstva posunuli. Všetci hovoria o svojich životoch triezvo, vecne, ako v neprikrášlenom životopise. Akurát pri zmienkach o otcovi a o tom, ako nezvládol rolu rodiča, presiaknu cez ich slová na povrch aj tlmené emócie.

Stanislava Jendraššáková vo svojom filme porovnáva minulé so súčasným a pozýva diváka skúmať prácu času, ktorý uplynul od Sýkorovho filmu. Nesnaží sa svojich protagonistov nasilu „otvárať“ – radšej ich (tak ako kedysi Sýkora) pozoruje pri všedných činnostiach, zachytáva ich s vlastnými rodinami a naznačuje, že spôsobom starostlivosti o najbližších si vynahrádzajú to, čoho sa im v detstve veľa nedostalo. A zároveň nenápadne rozkrýva stavbu Sýkorovho filmu: na filmovanie a zvlášť na kľúčovú scénu – kupovanie topánok v Ružomberku, ktoré nasleduje po obraze, kde poštár vypláca starému otcovi dôchodok – si Marienka spomína ako na jeden z najvýraznejších zážitkov svojho detstva. Príchod filmárov bol totiž podľa jej slov pre všetky tri deti sviatkom, z ktorého im ostal cenný suvenír: tri páry pekných nových topánok, na ktoré filmári z Bratislavy starému otcovi, žijúcemu iba z dôchodku a plodov malej záhradky, s najväčšou pravdepodobnosťou prispeli.

Dokumentárnych návratov na jedno miesto s odstupom viacerých rokov je v dejinách slovenskej kinematografie niekoľko – slávne sú najmä návraty do družstevníckej obce Pribeta. No návraty k bežným ľuďom s malými životnými príbehmi sme pred rokom 1989 až tak často nevídali.

Mária Ferenčuhová
foto: archív SFÚ