Emília Vášáryová

Prehier je v našej profesii viac ako víťazstiev

Ján Štrasser nazval knihu rozhovorov s Emíliou Vášáryovou výstižne Pr(a)vá dáma. Jej celoživotný prínos slovenskej kinematografii ocenili nedávno Slnkom v sieti a dá sa iba súhlasiť s tvrdením, ktoré čítame v anotácii tejto knihy, že Emília Vášáryová patrí k tomu vzácnemu hereckému druhu, ktorého umenie vekom nielenže nestráca nič zo svojich kvalít, ale je stále príťažlivé pre divákov i tvorcov. 

Od nášho posledného rozhovoru pre Film.sk ubehlo päť rokov a tie neboli pre spoločnosť ani pre umenie a kultúru priaznivé. Veľa sa toho odkrylo a smutným zistením bolo, ako ľudia vnímajú prítomnosť umenia vo svojich životoch, ako vnímajú samotných umelcov. 

Keďže ja som mimo sociálnych sietí a negatívnych správ, tieto invektívy a vyjadrenia na margo umelcov som nezachytila. Stotožňujem sa s tvrdením, že kultúra a vzdelanie by mali byť, dokonca musia byť národným majetkom. Pretože nevzdelaný a nekultúrny národ nemá nárok na prežitie. Tuposť a nevzdelanosť nás demoralizuje. 

Je tu opakujúca sa otázka, či sa práve umením dajú veci zmeniť.

Nemyslím si, že niekto vyjde z kina a povie si že bude lepším človekom. Nemyslím si, že môžeme niekoho za tie tri hodiny v divadle presvedčiť, aby sa správal inak, lepšie. Ale tú chvíľu v divadle či kine nám môže byť trochu múdrejšie, veselšie a možno divák prijme niektoré dobré myšlienky. Už som príliš stará na to, aby som si myslela, že umenie môže zachrániť svet. Ale že to bez neho nejde, to je isté. Umením sa dá zušľachtiť duša človeka. Aspoň na chvíľu si snáď uvedomí, že ho k svojmu životu potrebuje. No nerobím si ilúzie – obzvlášť teraz po covide, keď počujem: „Prosím, len nejakú komédiu.“ Ak sa ľuďom deje v živote niečo nepríjemné, prichádzajú do kina či divadla zabudnúť. Žijeme ťažkú dobu a z toho, že sa moja generácia, ktorá sa narodila počas vojny a prežila v nej prvé roky života, dožila ešte ďalšej vojny, som stále prekvapená. A z toho, že sa nič nemení a východ je stále také trasovisko. Možno vôbec nebola náhoda, že sa tu uchytil komunizmus, pretože tu ľudia stále túžia mať nejakého vodcu. Aj u nás je veľa ľudí, ktorí stále obdivujú Putina. A ja to všetko počúvam a neprestávam byť prekvapená. 

Ak hovoríme o komédiách, o inteligentných komédiách, tie majú dar pomenovať vážne veci možno ešte presnejšie ako tragédie. Spomeňme populárne Pelíšky, ktoré to dokázali. A v dnešnej situácii je scéna, keď chce presvedčený komunista po vpáde vojsk do Československa spáchať samovraždu, ešte silnejšia. Nám táto tradícia vo filme chýba.

Je to najťažší žáner. Preto obdivujem ľudí, ktorí to vedia urobiť kultivovane, rozosmiať divákov humorom, ktorý nemusí byť vulgárny, prvoplánový. Je to veľmi ťažká práca. Mala som šťastie spolupracovať s najsilnejšou generáciou tých, ktorí to dokázali. Posledný mohykán, ktorého neskutočne obdivujem, je Bolek Polívka. Jeho umeniu sa naozaj klaniam. Keď som nastúpila do SND, chodila som sa pozerať na predstavenia a učila sa, ako s tým pracovať, ako pracovať s pointou, s humorom. Základ je vedieť si urobiť žarty sám zo seba. Divák sa s vami vtedy môže identifikovať a povedať si: Áno, aj toto som niekedy ja. Dať sa v šanc komédii je ťažké, ale o to viac to divák ocení.

Podobne je to aj pri filme Až přijde kocour. Je zaujímavé, že na festivale v Cannes sa opäť premietal v tom ročníku, keď zvíťazil film Titán, ktorý vyjadruje pocit zo súčasnosti veľmi brutálne. Videli ste ho? 

Áno, pozvali ma na premietanie. Riaditeľ festivalu sa osobne poznal s Jasným a Formanom. Čo sa týka hereckých výkonov a technológií, bolo to skvelé, ale inak som si každých desať minút opakovala, že to už nejako musím vydržať do konca. Bolo tam všetko, čo sa dnes musí dostať do filmu, a je to tak strašne prvoplánové. Čakala som po projekcii to povestné bučanie, ale všetci boli nadšení. A keď film zvíťazil, povedala som si, že asi už ničomu nerozumiem. Ale na ten krásny týždeň v Cannes nezabudnem. 

Hrali ste inscenáciu Antikvariát, odkedy sa začala vojna na Ukrajine? Zmenia takéto udalosti dynamiku predstavenia?

Áno, už sme ju hrali. Aj v SND hráme napríklad Láskavé bohyne. A všetci sme si uvedomili, že reakcia publika je úplne iná a zrazu sú to súčasné hry. Takže áno, cítim tú zmenu. Ale všetci by sme si želali, aby na tie inscenácie nechodili iba ľudia, ktorí s nami súzvučia, ale aby sa tie témy dostali k tým, ktorí do divadla nechodia. Lenže to sa nepodarí. Aj komerčné televízie vyberajú ukážky z hier, kde sú práve napríklad vulgarizmy, aby to bolo čo najprvoplánovejšie, bohužiaľ. Je ťažké presvedčiť ľudí, že nie alkohol je naša chvála. Valašky a bryndzu majú aj inde. Kultúra je niečo iné. Nedávno sme hrali inscenáciu Pred západom slnka a ľudia sa smiali na tragických miestach. Je zvláštne sledovať, ako sa ženy zadúšajú smiechom v momentoch, keď je niekto na dne a správa sa ako blázon. A ony sa smejú. Muž putuje k smrti a ony sa smejú. Len aby sa ma to nijako nedotklo. Neviem, nie som sociológ ani psychológ, aby som to vedela pochopiť. Ja si to len tak sama pre seba zbieram a hľadám pozitíva, pre ktoré sa oplatí na druhý deň zobudiť. Ešte pred covidom som uvažovala, že s herectvom už skončím, mám napísaný lístok s vetou, že nie je nič dôležitejšie, ako vedieť,  kedy s čím začať a kedy skončiť. Toho by som sa veľmi rada držala. Ale teraz mi práca veľmi pomáha, som medzi ľuďmi. A uvedomila som si, že mi chýbali diváci. Ten vzájomný kontakt. Divadlo, to je živý človek pred živými ľuďmi. Aj preto si myslím, že pretrvá. 

Otázka, ktorú teraz riešia kiná aj divadlá, je návrat divákov.

V Bratislave hrá každý večer zopár divadiel, čiže asi prídu. Ak si zoberiete, že v Prahe je možno 160 divadiel, ktoré hrajú a my o nich ani nevieme... Okrem toho je tam aj veľa divadiel pre deti. Ale zase buďme úprimní: z Bratislavy ľudia každý piatok hromadne odchádzajú a hneď sa zmení na Hornú Štubňu, aby som nikoho neurazila, lebo tam som sa sama narodila. Ale to tam asi nemôžete napísať?! (smiech) 

Cestujete za divadlom?

Za divadlom nie, ale za operou áno. Do La Scaly alebo do Prahy. Bola som na poslednom vystúpení Edity Gruberovej, keď spievala Normu; vnímala som ako česť, že ma na to predstavenie pozvali. Mohla som s ňou potom stráviť večer a bol to nezabudnuteľný zážitok. A rada by som išla na všetky rockové koncerty. Milujem hudbu ako takú. Hudbu môžem počúvať celý deň a noc a nikdy ma to neunaví.

Pandémia zmenila pojem „papučová kultúra“. Nebudeme hovoriť o nevyváženej kvalite programovej ponuky, ale to pozitívne, čo streamovacie televízie ešte predtým priniesli, je trend minisérií. Zareagovala naň aj Česká televízia, a to tak výrazne, že organizátori filmových cien museli vytvoriť novú kategóriu. Vy sama ste si zahrali v minisérii Herec Petra Bebjaka. Slovenské televízne filmy pritom získavali prestížne medzinárodné ocenenia a patria do zlatého fondu. Spomeňme napríklad Baladu o siedmich obesenýchKrotkúMária a kúzelníka a, samozrejme, Sladké hry minulého leta.

Nakrúcali sme svetovú literatúru a tí, čo to schvaľovali, našťastie nepochopili, že každý dobrý autor je vždy veľmi súčasný. A tvorcovia nešli po povrchu. Raz k nám prišla z Ruska z opozičného divadla Sovremennik režisérka Galina Volček. Hosťovala som v Moskve v inscenácii o ženách, ktoré počas vojny prevážali vo vagónoch. To už bolo v dobe perestrojky a všetci vtedy Gorbačova nenávideli. A mňa tam poznali. Nechápala som, ako to je možné, a potom som sa dozvedela, že videli Baladu o siedmich obesených. Išlo to tam tajne ako pokútny disidentský film. Neviem, kto ho tam prepašoval, Andrejev bol vtedy zakázaný autor. Aj keď boli všade fízli, v televízii vznikali dobré filmy. Keď som sa dostala na festival s Červeným vínom, rozplakala som sa, keď som videla na jednom paneli seba a na druhom svoju sestru. Chcela som, aby to videli rodičia, ktorí ma k tomu herectvu dostrkali, hoci som sa urputne bránila. 

Teší ma, že filmy začínajú opäť rozprávať obrazom. Z nových slovenských spomeňme filmy FremBiela na bielejČiary alebo Služobníci či Cenzorka. A keď sa pozrieme do histórie,  musíme v tejto súvislosti rozhodne spomenúť film Drak sa vracia

Diváka si treba vychovať. Videla som ten film teraz po reštaurovaní a užila som si kameru pána Rosinca. A Chrobák? Môj otec spravoval v Banskej Štiavnici na chemickej škole veľkú knižnicu, kam som chodila a pomáhala mu. Vedela som, že Dobroslav Chrobák je zakázaný autor. Mali sme ho, samozrejme, doma a ja som ho čítala už ako desaťročná. Štrnásťročná som čítala knihu profesora Pražáka, boli to listy, ktoré mu posielal Hviezdoslav, keď mal dvadsať rokov. Písal v nich, ako ide zošalieť na tom Choči. A na tejto zakázanej literatúre som vyrastala. Takže keď mi ponúkli úlohu v Drakovi, vôbec som nezaváhala. I keď ja som ten román čítala „inak“. Pre mňa to bola navyše doba, keď som uvažovala, že hereckú profesiu opustím. To povolanie ma tu vlastne držalo, inak by som emigrovala. Celá moja rodina bola vonku a my sme tu znášali dôsledky ich emigrácie. 

Na prelome tisícročí ste boli vyhlásená za herečku storočia. Nazývajú vás prvou dámou slovenského herectva a pritom ste herečkou ani netúžili byť. Máte k herectvu ambivalentný vzťah dodnes?

Mala som niekoľko období, keď som tú profesiu preklínala. Nájsť muža, ktorý by ten život rešpektoval, dokonca chcel mať rodinu... Ak by som nestretla Milana, neviem, čo by som robila. Keď sme sa spoznali, bola som rozhodnutá, že všetko zbalím a pokúsim sa za každú cenu odísť. Že jednoducho zmiznem. Môj život bol oveľa komplikovanejší a dramatickejší ako celá moja filmografia. 

Skúsenosť je však pre herca dôležitá. Nie hrať, ale byť. 

Ak by mi niekto povedal, že som niečo dobre hrala, asi by sa mi to nepáčilo. Vždy som sa snažila vychádzať zo seba. Tým nemyslím, že by som tam riešila svoje problémy, nariekala sama nad sebou. Našťastie som pracovala s režisérmi, ktorí vo mne vedeli vzbudiť záujem o danú úlohu, snahu napojiť sa na príbeh a tému, ktorú chcem odkomunikovať. Teda nielen byť v každom zábere a z každého uhla krásna. To platí aj pre divadlo. Mne napríklad prekáža, keď sa herečka na rolu dlho pripravuje. Potom, keď sa niečo stane a ona vypadne, robí sa rýchly záskok a tá druhá herečka ani nevie, o čo v tej hre ide, dokonca sa na tú úlohu ani nehodí. Hrať rolu – takto som o herectve nikdy neuvažovala. To platí aj pre film. Vyrástla som v divadle, takže som v prvom rade divadelná herečka. Hrať pred kamerou ma učili najmä režiséri, ako prvý pán Krejčík. Totiž keď som prišla na školu, mala som farbu hlasu ako dnes. Lenže vtedy lepá slovenská deva nemohla hovoriť altom. Tak som sa prispôsobila. A potom prišiel Krejčík a spýtal sa ma: „Emílie, proč kuňkáte?“ 

Váš manžel Milan Čorba sa veľmi rád rozprával nielen o svojej profesii, ale o akomkoľvek umení. Rozhovory s ním boli vždy zážitkom. Vy ste sa doma o svojej práci rozprávali?

Pri spolupráci nám dávalo veľkú slobodu, že sme svoje pracovné problémy neprenášali do súkromia. Zasiahlo by to aj do nášho rodinného života. Ale Milanove názory boli pre mňa najdôležitejšie. Bol mojím prvým kritikom. Keď si bol pozrieť niektorú inscenáciu alebo film a mlčal, vedela som, že sa mi to nepodarilo. Prehier je v našej profesii viac ako víťazstiev. To sú také malé sviatky, keď niečo vyjde a má veľa repríz. A keď si to ľudia pamätajú. Ale s každou úlohou začínate odznova. Pre mňa bolo dôležité, aby som sa nemusela hanbiť. U nás doma sa vždy hovorila pravda a moja mama si po jednej televíznej inscenácii povzdychla, aké mám šťastie, že mám veľké oči. Dlho som premýšľala, čo mi tým vlastne chcela povedať. Že mám s herectvom skončiť? Ale to som nemohla, pretože som bola živiteľka rodiny. Zopárkrát sa ma na besedách pýtali, prečo som herečkou a čo je v mojom povolaní najdôležitejšie. Odpovedala som, že peniaze. (smiech) Svoju prácu robím vážne, ale až tak vážne ju zase neberiem. Najdôležitejší je HUMOR. Ten ma drží pri živote. 

Slnko v sieti, ktoré som nedávno dostala, si veľmi vážim. Ale úprimne musím povedať: je mi ľúto, že Slnko v sieti nikdy nedostal Milan, ktorý urobil pre slovenskú kinematografiu oveľa viac ako ja. A na záver vám chcem poďakovať za príjemný rozhovor a za to, že sme sa spolu mohli aj zasmiať. Ďakujem – a nieže toto niekto vyškrtne! 

To ja ďakujem. 

Mariana Jaremková
foto: Miro Nôta/archív SFÚ

Jan P. Matuszyńsky

„Keď vstupujete na pľac, mali by ste mať odpoveď úplne na všetko alebo aspoň poznať tie správne otázky“

V roku 1983 otriasol Poľskom prípad stredoškoláka Grzegorza Przemyka, ktorého brutálne zbila poľská milícia. Svedkom incidentu bol Jurek, ktorý sa okamžite stal nepriateľom štátu číslo jeden. Udalosti zaujali poľského režiséra Jana P. Matuszyńského, ktorý o nich nakrútil film Nezanechať stopy. Ten ovládol poľské filmové ceny a bol nominovaný na Zlatého leva v Benátkach. V slovenskej premiére ho v marci uviedli na MFF Febiofest a Visegrad Film Forum, v novembri vstúpi do kinodistribúcie.V Bratislave sa režisér stretol aj so študentmi a verejnosťou, aby porozprával o svojom autorskom prístupe.

Váš nový film Nezanechať stopy o brutalite totalitného režimu vychádza zo skutočných udalostí. Podobných príbehov je v našom regióne viacero. Čím vás zaujal práve tento?
Ako ste povedali, nešlo o jediný prípad tohto druhu, ale v niečom bol predsa len iný. Tento incident bol zdokumentovaný, existoval očitý svedok, ktorý vypovedal, informácie sa onedlho dostali na verejnosť. V archívoch existujú dokumenty, ktoré boli po roku 1989 sprístupnené. Novinár Cezary Łazarewicz sa nimi prekopal a napísal o prípade knihu, ktorá sa stala predlohou môjho filmu. Keď sa mi dostala do rúk, začítal som sa do nej a hneď som vedel, že by mala byť sfilmovaná. Popravde, bol som dosť prekvapený, že sa to dovtedy ešte nestalo. Svoj film som však urobil pre istý strach, ktorý vo mne ten príbeh od počiatku vyvolával. Uvedomil som si, že sa síce odohral v roku 1983, keď som ešte ani nebol na svete, ale vzdialenosť, čo ma od tej tragédie delí, nie je až tak veľká. Všetko to potom vychádzalo z tohto základného pocitu.

Vo filme vystupuje pomerne veľa postáv. Bolo ťažké dosiahnuť, aby charaktery v príbehu fungovali samy osebe aj vo vzťahu k okoliu?
Áno, myslím, že to bolo náročné, a pracovali sme na tom naozaj dlho. Vlastne sme pracovali dlho na každej fáze filmu. V knihe prípad rieši asi sedemnásť rôznych prokurátorov. Vo filme sme ich počet museli zredukovať. Rozhodli sme sa, že pozornosť upriamime na udalosti, ktoré sa odohrali v rokoch 1983 a 1984. Proces síce pokračoval, no z hľadiska narácie a dramaturgie to nebolo podstatné. Spočiatku bola pre mňa kľúčová postava matky obete, pretože som si k nej vytvoril istý vzťah. Bola to poetka, mala neobvyklý spôsob vyjadrovania a filozofiu, ktorá ovplyvňovala jej postoje. Sympatizovala s hnutím Solidarita, ale zároveň sa necítila jeho súčasťou, nestotožňovala sa s ním úplne. Fascinujúca osobnosť. Ale urobiť z nej hlavnú postavu filmu by znamenalo zúžiť príbeh len na tému smútku zo straty blízkeho človeka – v tomto prípade syna. Lenže ja som chcel ukázať celý systém, vytvoriť film, ktorý nám pomôže lepšie porozumieť danému obdobiu, pochopiť konanie ľudí, ktorí boli v tom čase pri moci. Aby som tento zámer naplnil, potreboval som príbeh oprieť o spomínaného svedka. Prostredníctvom neho som mohol meniť uhol pohľadu, poukázať na to či ono, v istom momente sa od neho odpútať a preniesť pozornosť inam. Na niektorých divákov to vo výsledku môže pôsobiť rušivo, ale to sme si uvedomovali od začiatku. V každom prípade som chcel dať filmu štruktúru, s akou sa stretávame napríklad u Roberta Altmana, vyhnúť sa tomu, aby bola nositeľom deja iba jedna ústredná postava. 

Oba vaše hrané filmy – Nezanechať stopy i debut Posledná rodina – majú pomerne zložitú, vrstevnatú kompozíciu. Prepisovali ste scenár veľakrát?
Viete, ja nie som režisér, ktorý je zároveň scenáristom. Už počas štúdia som si povedal, že ak to nebude naozaj nevyhnutné, nebudem si k svojim filmom písať scenáre. Podľa mňa je réžia úplne iný druh práce a navyše je skvelé mať za partnera dobrého scenáristu. Tvorba filmu je pre mňa oveľa bližšia futbalu než tenisu. Je to tímová práca a to mám na nej rád. Umožňuje vám rozprávať sa so zaujímavými ľuďmi – s kameramanom, hercami, produkciou. 

Aká dôležitá je pre vás vývojová fáza projektu? Tej ste sa venovali aj na škole.
Áno, moja diplomová práca bola o tom, ako filmový režisér pracuje alebo ako by mal pracovať počas prípravy hraného filmu. Napísal som ju, lebo som musel – potreboval som dokončiť štúdium. Ale zároveň to pre mňa bola príležitosť zosumarizovať informácie, ktoré som nadobudol na škole aj mimo nej. Práve túto etapu procesu tvorby považujem za jednu z najdôležitejších. Sú v nej obsiahnuté dve tretiny toho, čo treba na filme urobiť. Keď vstupujete na pľac, mali by ste mať odpoveď úplne na všetko. Alebo aspoň poznať tie správne otázky. Nakrúcanie často prinesie rôzne prekvapenia a zmeny. To sa stáva, aj keď nie vždy. Na príprave Poslednej rodiny som pracoval dlho a dôsledne. Bol to môj prvý film. Vychádzal zo skutočných udalostí, ku ktorým sme mali tony archívnych materiálov. Hercov sme do projektu zapojili už rok pred nakrúcaním – celý ten čas sme s nimi skúšali a veľa sa o postavách rozprávali. Verím, že prácu, ktorú sme spoločne odviedli, na výsledku poznať. Pri filme Nezanechať stopy to bolo ešte zložitejšie – už len pokiaľ ide o počet postáv. Uvedomil som si, že tentoraz budem potrebovať ešte iný typ prípravy. Medzi dvojicou svojich filmov som sa preto rozhodol nakrútiť osemdielnu televíznu sériu Król o varšavských gangstroch z 30. rokov minulého storočia. Išlo o tematicky úplne odlišný projekt, navyše veľmi rozsiahly. Pri nakrúcaní filmu Nezanechať stopysom mal potom pocit, že po predchádzajúcej seriálovej skúsenosti mi práca aj napriek svojej náročnosti ide akosi ľahšie, všetko je zrazu jednoduchšie. S každou postavou sa spájalo množstvo malých príbehov a tie bolo potrebné v rozprávaní zoradiť tak, aby mal film správny rytmus a atmosféru. To si vždy vyžaduje čas. Lenže iný spôsob nie je. Musíte sa na to dôkladne pripraviť a potom si to aj odpracovať.

Ide o dobový film. Máte v ňom exteriérové scény, historické autá, kostýmy, reálie... Všetko pôsobí autenticky. Bolo to finančne náročné?
Bolo mi jasné, že rozhodne nebude z kategórie tých lacných. Keď začínate pracovať na projekte určenom pre streamovacie platformy, viete presne, na čo sa máte sústrediť, čo sa od vás očakáva. To platí aj o rozpočte. Produkciu sa snažím oboznámiť so svojimi tvorivými zámermi v čo najväčšom predstihu, najmä s tými nákladnejšími. Pri filme Nezanechať stopy bola jednou z najväčších položiek scéna zatýkania, ktorú som chcel nakrútiť v jednom dlhom zábere. Odohráva sa na hlavnom námestí, ktoré je vyhľadávaným turistickým miestom. Museli sme ho uzavrieť a postaviť tam veľké zelené plátno, čo nie je vonkoncom jednoduchá vec. Vedeli sme o tom dva alebo dva a pol roka pred nakrúcaním, tak sme sa na to mohli pripraviť. Boli sme na tom mieste hádam tridsaťkrát. Znovu a znovu sme si tú scénu prechádzali, aby pri nakrúcaní všetko fungovalo. Ale pokiaľ ide o financie, trh sa neustále mení. Dnes pôsobí v prostredí oveľa viac streamovacích služieb a tie si navzájom konkurujú. Získať na film rovnaké financie by teraz bolo oveľa ťažšie. 

Ako vám zasiahla do nakrúcania pandémia?
Mali sme začať nakrúcať 17. marca. Pamätám si, že sme mali kostýmovú skúšku, keď všetko zatvorili. Lockdown prišiel asi štyri dni pred začiatkom nakrúcania. Museli sme všetko nechať tak. 

Ako ste to vtedy prežívali?
Mal som pocit, že je so všetkým koniec. Už som ani nedúfal, že sa z toho ešte pozviechame. Našťastie, v tom čase sme čakali druhé dieťa a HBO ma ako jedného z viacerých tvorcov požiadalo, aby som o pandémii nakrútil krátky film. Dostal som umeleckú slobodu, no muselo to byť nakrútené v rámci pandemických opatrení a výsledný tvar nesmel presiahnuť desať minút. Popravde, nerád tvorím veci zo súčasnosti. Ale vtedy som si povedal, že ak s tým bude moja rodina súhlasiť, môže z toho vzísť niečo pekné. Naplno som sa do toho vložil a napokon mi táto práca pomohla prekonať celé to zložité obdobie. Asi po troch mesiacoch lockdownu sme sa potom mohli vrátiť k plánovanému nakrúcaniu. Spočiatku som sa obával, že uvoľnenie možno dlho nevydrží, ale moji producenti boli optimisti. Myslím, že z tej situácie sa každý v niečom poučil. Začali sme si viac vážiť, že môžeme niečo robiť, a vďaka tomu sme kládli oveľa väčší dôraz na kvalitu. Keďže vtedy ešte neboli vakcíny, v istom zmysle sme hrali dosť nebezpečnú hru. Ale na druhej strane nás to aspoň nútilo maximálne sa koncentrovať na prácu, podať čo najlepší výkon. Myslím, že to filmu v konečnom dôsledku len prospelo. 

Na film Nezanechať stopy sa dnes pozeráme vo svetle udalostí na Ukrajine a v Rusku, kde ľudí zatvárajú pre názory odporujúce predstavám režimu. Aké spojenie so súčasnou realitou ste mali v hlave počas nakrúcania svojho filmu?
Hoci je ten príbeh starý štyridsať rokov, je v ňom niečo univerzálne. V priebehu posledných týždňov akoby sa odrazu zmenil, aj keď v skutočnosti sa nezmenilo vôbec nič. Keď som na filme začal pracovať, bol som presvedčený, že historická dráma môže byť akýmsi varovaním, aby sme nedopustili návrat bývalých pomerov. Opieral som sa o udalosti zo vzdialenej minulosti a zrazu sa s niečím obdobným stretávame v prítomnosti. Pokiaľ ide o interpretáciu diela, v tom je divák absolútne slobodný. Čo si z deja na plátne napokon odnesie, je len na ňom. V tomto zmysle nebolo mojou ambíciou jednoznačne pomenovať, čo je dobré a čo zlé. Nechcel som nikoho súdiť, udeľovať divákovi morálne lekcie, do niečoho ho nasilu tlačiť. Skrátka, je tu príbeh, ktorý ma zaujal a možno zaujme aj vás. Snáď si z neho niečo vezmete, a ak nie, aj to je v poriadku. 

Zuzana Sotáková
foto: Robert Tappert/Febiofest