Spomienky na Evu Zaoralovú

Desiateho marca 2022 zomrela vo veku 89 rokov významná filmová publicistka, prekladateľka, špecialistka na taliansky a francúzsky film a dlhoročná umelecká riaditeľka MFF v Karlových Varoch Eva Zaoralová. Pre všetkých, ktorí festival pripravovali alebo s ním boli aspoň na krátky čas spojení, PANI DOKTORKA.

Eva Zaoralová sa narodila 28. novembra 1932 v Prahe. Vyštudovala francúzštinu a češtinu na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej, neskôr k tomu pridala taliančinu. Vďaka svojmu prvému manželovi Ivovi Hepnerovi začala chodiť na projekcie na pražskej FAMU a tak si našla cestu k filmu. Prekladala odborné texty z taliančiny a francúzštiny, ale písala aj vlastné. Na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia bola šéfredaktorkou mesačníku Film a doba a niekoľko rokov prednášala dejiny filmu na FAMU. Spolu s Jiřím Bartoškom je spojená s novodobou históriou karlovarského festivalu. Spoločne dokázali z tohto podujatia vybudovať renomovanú, medzinárodne uznávanú akciu. „Bez nej by karlovarský festival nikdy nebol tým, čím dnes je,“povedal prezident MFF Karlove Vary Jiří Bartoška v jednom rozhovore.

Za dlhoročnú činnosť nielen vo vedení MFF Karlove Vary, ale aj vo FIPRESCI a v oblasti filmovej publicistiky, kritiky a prekladateľstva získala mnoho domácich a zahraničných ocenení. S Jiřím Bartoškom získali Českého leva za mimoriadny prínos českej kinematografii, francúzska vláda jej udelila vyznamenanie rytier Radu umení a literatúry, v roku 2012 ju povýšili na dôstojníčku Radu umenia a literatúry. Pri príležitosti 60. výročia MFF v Cannes získala plaketu za dlhoročnú žurnalistickú činnosť. Je držiteľkou medaily Za zásluhy v oblasti kultúry a Cenu za umelecký prínos jej udelil aj karlovarský festival. Ako napísali v nekrológu jej kolegovia z festivalu, Eva Zaoralová bola ženou, ktorú vo vzácnej jednote rešpektovali ako novinári, tak filmári.

Česť jej pamiatke.

Miro Ulman
foto: Jan Handrejch

---------------------------------------------------------

Vždy je ťažké, keď odíde blízky človek, ale odchod Evy Zaoralovej sa tých, ktorí ju lepšie poznali, dotkol oveľa bolestnejšie. Eva bola predovšetkým vzdelaný a múdry človek. Ako bonus jej šťastena pridala talent na cudzie jazyky. Zoznámili sme sa náhodou v roku 1969 na pláži v Cannes. Festival sme od toho momentu strávili spolu. Naša známosť čoskoro prešla do priateľstva. Stretávali sme sa na posedeniach federálneho výboru Klubu filmových novinárov, na domácich festivaloch, dokumentárnom festivale v Lipsku, Berlinale a po roku 1989 opäť v Cannes. Naše nefilmové, ale intímne priateľské debaty boli úprimné. Nikdy sme pred sebou nič nezatajovali, hovorili sme na rovinu o všetkom. Málokto to tušil. Tie debaty neprestali ani v časoch, keď sa stala umeleckou riaditeľkou karlovarského festivalu, a hoci mala na priateľov menej času, vždy sme si ho našli. 

Eva bola farebná osobnosť a mimoriadne pracovitá. Bola zbytočne skromná, no keď ju niečo nahnevalo, dokázala byť veľmi kritická a rázna. Neraz sme sa zhodli aj na tom, že festivalové ocenenie ešte neznamená dobrý film. Vedela, čo hovorí, dlhoročné diskusie v porotách ju poučili. No bola aj veľmi spoločenský a veselý človek, ktorý nikdy nepokazil žiadnu zábavu. Jej najvzácnejšou vlastnosťou však bola dôslednosť. Eva so sebou nikdy nebola spokojná. Pre mnohých z nás bola studnicou vedomostí. 

Neodišla nečakane, dlhý čas bola pripútaná na lôžko, vedeli sme, že sa musíme pripraviť na najhoršie, ale jej odchod nás i tak mimoriadne zarmútil. Eva, budeš nám veľmi chýbať.

Emília Kincelová

 

V čase perestrojky, čo je už naozaj dávno, lebo perestrojkový Sovietsky zväz sa zmenil na agresívne Rusko, som bol s filmom Iná láska v San Reme. Pekné leto, hrialo aj ocenenie, ktorého sa mi tam dostalo, kazila ho len drobná, ale predsa hlúpa príhoda. Hoci som sa s Evou Zaoralovou stretol viackrát, práve táto príhoda nás spájala – aj keď bez viny, obaja sme pociťovali hanbu.

Bol som iba „režisérom filmu“ a nepatril som medzi vyvolených generálneho riaditeľa kolibských ateliérov, preto som do San Rema cestoval vlakom. Na raňajkách sa pri našej delegácii zastavil novinár, filmový nadšenec a riaditeľ festivalu Dr. Nino Zucchelli. Zdvorilo sa opýtal, či sme spokojní s ubytovaním a či niečo nepotrebujeme. Generálny riaditeľ využil tú príležitosť na nevhodný́ sarkazmus a odvetil, že v hoteli sú malé vane. (Boli totiž na sedenie, čo zrejme nepochopil.) Eva Zaoralová to s úsmevom preložila, ale náš riaditeľ si drobného pána Zucchelliho významne premeral: „Povedzte mu, že sme zvyknutí na väčšie vane, lebo u nás na Slovensku rastú vysokí ľudia. Musíme im dávať lieky, aby tak rýchlo nerástli!“ „Tohle, soudruhu řediteli, překládat nebudu!“ ohradila sa pani Eva. „Ale no, neondite sa, veď on za to nemôže, že je krpatý, len mu to pekne povedzte, u nás sú väčšie vane.“ Pani Eva od hrôzy očervenela a pán Zucchelli pochopil, že sa v preklade čosi zadrhlo a odporúčal sa. 

Vždy keď som si na to spomenul, ozval sa vo mne červík hanby a obava, aby si ma pani Eva s touto historkou nespájala. Bola to múdra žena s výborným vkusom a pohľadom na svetovú kinematografiu.

Dušan Trančík

 

Správa o smrti pani Evy Zaoralovej ma veľmi zaskočila, i to, že by sa tohto roku dožila deväťdesiatky. Bola pre mňa totiž jednou z tých osôb, podobne ako pán Branko, pri ktorých som prestal vnímať čas – myslel som si, že tu bude navždy.

Poznal som ju už od puberty, najprv len ako filmový fanatik a čitateľ Filmu a doby. V časoch, keď ešte neexistoval internet a k zahraničným časopisom sme sa vôbec nemohli dostať, som hltal každú vetu z jej reportáží z filmových festivalov, rovnako ako jej preklady kníh o Antonionim či Fellinim.

Držal som jej palce, keď začala pripravovať festival v Karlových Varoch. Mala veľmi šťastnú ruku pri zostavovaní programového tímu, boli v ňom ľudia s vkusom, a tak mali diváci šancu objavovať naprieč jednotlivými sekciami skvelé filmy, ktoré so svojimi spolupracovníkmi na festival dostala. 

Od roku 1996 som bol na voľnej nohe, a tak som začal chodiť na festivaly. A mal som to šťastie, že v Berlíne som býval v tom istom hoteli ako pani Zaoralová a bývalá šéfredaktorka Cinemy Iva Hejlíčková. Stretávali sme sa pri raňajkách, na projekciách a občas sme spolu zašli aj na obed či na večeru. Pani Zaoralová bola veľmi príjemná a zároveň otvorená. Rozprávala o filmoch, o festivaloch, ale aj o svojich manželoch a o bežnom živote.

Jej koníčkom bola práca, ktorú robila – filmy a prekladanie z taliančiny. Myslím si, že Eva Zaoralová výrazne ovplyvnila uvažovanie a písanie o filme v bývalom Československu a podľa zásluhy získala niekoľko ocenení doma i v zahraničí. Ale u mňa zostáva v prvom rade ženou, ktorá vedela vyjadriť svoj názor, vedela presne formulovať myšlienky, ale súčasne sa s ňou dalo konverzovať na akúkoľvek tému a dokázala sa pozerať na veci okolo seba s humorom a nadhľadom. 

Miro Ulman