Pokračovanie obsahu:

Skokanka storočia

V tejto rubrike sa postupne vraciame k filmom, ktoré sa umiestnili v našej ankete Film.sk – slovenský film storočia, a pripomíname kompletnú dvadsiatku od posledného filmu po prvý. Snímku, ktorá skončila na 17. mieste, predstavuje filmová historička Eva Filová. V rámci cyklu projekcií k ankete film uvedie 15. a 16. mája bratislavské Kino Lumière.

Pred desiatimi rokmi išlo o zabudnutý a takmer neznámy film. Málokto ho videl, dostupný bol len v archíve Slovenského filmového ústavu. Písanie o ňom sa spájalo s pocitom objavovania a prekvapenia: „Ako je možné, že nie je súčasťou nášho rodového diskurzu?“ Veci sa však dali do pohybu. S režisérkou Evou Štefankovičovou a so strihačkou Margitou Černákovou sme sa mali možnosť porozprávať v rámci školského projektu na FTF VŠMU Oral history[1] a dozvedieť sa tak aj o okolnostiach filmu Vedľajšie zamestnanie: matka. Zuzana Liová nakrútila v roku 2012 dokumentárny film Ženy – od lásky k hnevu, prvé komplexné resumé vývinu motívov, tém a typológií ženských postáv v slovenskom filme – medzi autorkami nechýbala ani Štefankovičová so svojím filmom. V rokoch 2014 až 2016 vzniklo prvých desať častí dokumentárneho cyklu Prvá o slovenských prvolezkyniach v rôznych profesiách a oblastiach života. Ženy zaznamenali mentálny i fyzický návrat na mapu našich dejín a kultúry. Prečo? Lebo tam dovtedy chýbali alebo boli prehliadané.

Film Vedľajšie zamestnanie: matka s podtitulom Nový sprievodca inteligentnej ženy po reálnom socializme a...? môžeme považovať za rovnako priekopnícky. Ide o prvú historicko-sociologickú sondu do života ženy od entuziasticky budovateľských 50. rokov po upadajúci reálny socializmus konca 80. rokov, sprevádzanú ironizujúcim komentárom Jara Filipa. Film pozostáva zo siedmich kapitol. Prvá funguje ako historický úvod k „oslobodzovaniu ženy“ spod materského jarma a jej zapojenie do „spoločensky organizovanej práce“, ďalšie kapitoly sú výsledkom zberu filmového materiálu v rôznych štátnych inštitúciách, na pracoviskách, v zdravotníckych a predškolských zariadeniach, na sídliskách, v domácnostiach i v uliciach mesta, ktorý je doplnený o dobové štatistiky a články z tlače. Výsledkom je nelichotivý obraz novodobých otrokýň, zapriahnutých do zle platenej práce v nevyhovujúcich pracovných a životných podmienkach, ktoré sa musia naháňať za nedostatkovým tovarom a postávať v nekonečných radoch, to všetko na úkor starostlivosti o vlastné deti.

V rozhovore z roku 1990 Štefankovičová opisuje zanietenie, s ktorým sa do témy pustila: „Preštudovala som si všetky dostupné materiály a s hrôzou som si začala uvedomovať veci, ktoré všetci dávno vieme, vždy sme ich vedeli. Iba sme akosi nechceli vidieť tú odvrátenú tvár našej ženy, ktorá sa na nás neusmievala z titulných strán obrázkových časopisov, ale diskrétne ukrývaná pred zrakom verejnosti v pote tváre dobývala svoj chlieb každodenný. Zlatá réžia. To, čo som videla, mnou otriaslo. Kde bolo napísané, že práca oslobodzuje? Pokojne to môže byť napísané aj na väčšine ,ženských fabríkʻ, kde pracujú v podmienkach takmer neľudských, za groš asi kresťanský, keď tým nekresťanským sa myslí peniaz neprimerane vysoký. Ešte väčšmi ma vydesilo, keď som si to všetko začala dávať do súvislostí. Na jednej strane prácou ,oslobodenéʻ ženy, na strane druhej štátny veľkoodchov detí... Materiál sa mi pod rukami začal rozrastať, prakticky nebolo javu, ktorý by dajako nesúvisel so ,ženskou otázkouʻ.“[2]

Zakaždým, keď tento film vidím – a sú to vzácne príležitosti –, opätovne ma dojíma svojou úprimnosťou a priamočiarosťou, žalostným stavom spoločnosti, v ktorej som vyrastala tiež, v ktorej aj moja matka, jej kamarátky či susedky viedli nerovný súboj s časom a neustálymi prekážkami. Štefankovičová preniesla do filmu spolu s nahromadenými frustráciami žien aj vlastné skúsenosti. A hoci znie záverečný apel na návrat žien do rodín k deťom trochu naivne, bol to prvý krok k pomenovaniu problémov, prvý krok k rodovej agende. Bez nežnej revolúcie by však tento film, ktorého výroba sa začala v roku 1987, vyzeral inak, krotkejšie, mal by oficiózny komentár a možno by skončil ako oslava práce. V čase jeho vzniku nebol ani dlhometrážny dokument v kinách takou módou ako dnes. Štefankovičová si po jeho uvedení povzdychla: „Dokumentárny film sa u nás chápe ako doplnok, dodatok k hlavnému programu, ktorým je – ako inak – hraný film. (...) Bez reklamy a propagácie to zrejme nejde. Práve tá však môjmu filmu chýba. Je to ako v začarovanom kruhu. O tomto druhu filmov sa u nás predpokladá, že diváci oň nebudú mať záujem.“[3]

S odstupom troch desaťročí si Vedľajšie zamestnanie: matka zaslúži novú pozornosť podobne ako málo známe krátke filmy Evy Štefankovičovej. Archív SFÚ skrýva ešte všelijaké poklady. Len ich treba objaviť.

Eva Filová, filmová historička
foto: archív SFÚ/Peter Nečas