Týždeň slovenského filmu v plnej kráse

Tohtoročný Týždeň slovenského filmu sa konal od 4. do 10. apríla v bratislavskom Kine Lumière. Na tomto stručnom konštatovaní je najdôležitejšie to, čo v ňom priamo povedané nie je: že po dvoch predošlých ročníkoch, ktoré sa pre pandémiu a lockdowny museli posúvať v čase (na záver roka) i priestore (do onlinu), sa ôsmy TSF konal opäť v plnom formáte – od slávnostného otvorenia cez štandardný počet predstavení až po sériu sprievodných podujatí. Jeho hlavným organizátorom je Slovenský filmový ústav v spolupráci s Rozhlasom a televíziou Slovenska a s finančnou podporou Ministerstva kultúry SR.

Na otvorení sa čiastočne doháňali resty z uplynulého roka, keď si laureáti pre „virtuálnosť“ podujatia nemohli osobne prevziať Cenu Petra Mihálika (Jelena Paštéková), Cenu Pavla Branka (Matej Sotník) a ocenenie Orbis Pictus (Slovenský filmový ústav). V predpremiére bol uvedený Atlas vtákov s menšinovou koprodukčnou účasťou Slovenska; uviedli ho český producent Jiří Konečný (slovenský koproducent Ivan Ostrochovský práve natáčal na Ukrajine), režisér Olmo Omerzu a predstaviteľ hlavnej postavy Miroslav Donutil.

Program TSF zahŕňal 47 filmov na 38 projekciách a jeho jadro tvorili filmy, ktoré mali premiéru v kinách v minulom roku, ako aj ďalšie snímky, nominované na národnú filmovú cenu Slnko v sieti, udeľovanú tentoraz za dva roky (hoci Slovenská filmová a televízna akadémia, ktorá Slnko v sieti udeľuje, sa na organizovaní TSF na rozdiel od minulosti už nepodieľa). Sympatickým gestom bolo ohraničenie filmového programu dvoma snímkami, na ktorých sa produkčne podieľalo ako Slovensko, tak Ukrajina: ako prvé sa uvádzali Predtuchy (2019) režiséra Viačeslava Kryštofovyča a na záver Cenzorka (2021) Petra Kerekesa – na tejto projekcii sa popri režisérovi zúčastnili aj hostia z Ukrajiny: herecké predstaviteľky Irina Kiriazeva, Marina Klimova a Ľubov Vasylyna a kostymérka Polina Karčeva. Najvyššiu návštevnosť zaznamenal animovaný film pre deti Myši patria do neba (2021, r. Denisa Grimmová a Jan Bubeníček), ďalej to boli snímky Cenzorka, Zátopek (r. David Ondříček), The Sailor (r. Lucia Kašová) a Čiary (r. Barbora Sliepková), všetky vyrobené v roku 2021. Priemerná návštevnosť bola 20 divákov na predstavenie, čo je v situácii, keď sa diváci všeobecne len pomaly vracajú do kín, slušný výsledok. Divácku cenu TSF získal dokument Maie Martiniak Neviditeľná (2020), zaoberajúci sa témou traumy z pôrodu.

Do siedmich dní TSF sa zmestilo až osem sprievodných podujatí. V pondelok to boli dva odborné semináre, oba na pomedzí filmu a literatúry; referujúci hodnotili pôsobenie literárnej a filmovej vedkyne Jeleny Paštékovej a spisovateľa Petra Pišťanka, ktorý je autorom predlôh k filmom Rivers of Babylon (1998, r. Vlado Balco), Muzika (2007) a Rukojemník(2014, oba r. Juraj Nvota). V tento deň prebehli aj prezentácie 3-DVD Peter Pišťanek a film a zborníka Martin Slivka, muž, ktorý sadil stromy. „Najvzrušujúcejšie“ v rámci TSF bývajú panelové diskusie o hranej, dokumentárnej a animovanej tvorbe uplynulého roka (obvykle aj o filmovej vede a publicistike, čo tentoraz absentovalo). Organizátori v snahe vyhnúť sa duplicitnému hodnoteniu tvorby varírujú témy referátov, čo môže byť aj kontraproduktívne. Tak sa stalo, že dokumentárnu tvorbu nehodnotil prakticky nikto, pretože Andrea Slováková sa venovala problému finančného ohodnotenia scenáristov a režisérov dokumentárnych filmov, kým Alexandra Gabrižová upriamila pozornosť na produkciu a distribúciu krátkych filmov. Naopak, dôsledne hodnotili vlaňajšiu (nepočetnú) hranú tvorbu Emília Kincelová a Roberta Tóthová, ktoré sa v hodnoteniach viac-menej zhodli. V tretí „panelový“ deň zhodnotila slovenskú animovanú tvorbu a javy s ňou súvisiace Eva Šošková, Jakub Spevák sa venoval najmä prezentácii animovaného filmu na festivale Fest Anča. Jedna z večerných diskusií bola venovaná ankete Film.sk – slovenský film storočia, v ktorej sa diskutujúci zamysleli nad jej zmyslom, nad tým, prečo sú dodnes vysoko hodnotené filmy zo 60. rokov a aké kritériá by mal spĺňať súčasný film, aby dosiahol porovnateľnú úroveň. (Víťazný film ankety 322 /1969/ režiséra Dušana Hanáka bol súčasťou programu TSF.) Veľký záujem verejnosti vzbudila diskusia s režisérom Petrom Bebjakom, primárne zameraná na multižánrovosť jeho tvorby, v ktorej sa ukázalo, že Bebjak sa vie skvele vyjadrovať nielen filmovým jazykom, ale aj hovoreným slovom. TSF nezabudol ani na detského diváka, ktorému venoval premietanie animovaných filmov a workshop v rámci Filmového kabinetu deťom.

Jaroslav Hochel, filmový publicista
foto: Miro Nôta

Slnko v sieti: radosť v tieni koncentrovaného zla

„Slnko v sieti v kategórii najlepší hraný film získava Cenzorka režiséra Petra Kerekesa a producenta Ivana Ostrochovského,“ vyhlásila Wanda Adamík Hrycová. Prezidentka Slovenskej filmovej a televíznej akadémie tak v druhú aprílovú sobotu odkliala na záver galavečera v historickej budove SND, venovaného udeľovaniu národných filmových cien, tajomstvo poslednej obálky.

„Náš ukrajinský koproducent Denis Ivanov je v teritoriálnej obrane a bráni Kyjev. My si tu oslavujeme a oni tam sú vo vojnových podmienkach,“ opísal svoje zmiešané pocity Peter Kerekes. Spomenul aj riaditeľa sarajevského festivalu, ktorý ho organizoval i v čase obliehania Sarajeva. „Pýtali sa ho, či nie je bláznivé robiť festival počas vojny. Odpovedal: ,Nie, bláznivé je robiť vojnu počas festivalu.ʻ“ A vyslovil želanie, aby sa s ukrajinskými kolegami onedlho stretol v mierových časoch.

Cenzorka je dialógom dvoch žien. Jedna je dôstojníčkou vo väznici, druhá si odpykáva trest za vraždu manžela. Prvá má dokonale usporiadaný život, ale je sama. Druhá, väzenkyňa, si život zbabrala, ale má dieťa. Tému cenzúry v podobe čítania listov odsúdených žien vystupňovalo stretnutie so zamestnankyňou odeskej väznice Irinou Kiriazeva, okolo ktorej vyrástla mozaika príbehov boľavých osudov odsúdených matiek. Dôstojníčka, ktorá si vo filme zahrala seba samu, získala Slnko v sieti za najlepší ženský herecký výkon v hlavnej úlohe. Oceňovaný dokumentarista Peter Kerekes si za svoj hraný debut odniesol aj sklenú plastiku za najlepšiu réžiu a spolu s Ivanom Ostrochovským ďalšiu za najlepší scenár (za ten bodovali aj v Benátkach). „Musím sa priznať, že čakanie na cenu v ostreľovanom meste je napínavejšie, ako by som si prial,“ odkázal z Charkova spoluscenárista a producent Cenzorky.

Štyri ceny dopriali akademici aj komédii Muž so zajačími ušami. S príbehom kedysi úspešného, no starnúceho spisovateľa, ktorý sa nečakane musí zodpovedať za vlastné činy, sa Martin Šulík svojsky pohral. K pavučine privátnych vzťahov hlavného hrdinu pridal motív poviedky, na ktorej práve pracuje, a v ďalšej línii aj dokumentárne výpovede jeho najbližších. „Čím som starší, tým si viacej vážim prácu hercov, dobrých hercov. Dobrí herci dokážu scenár oživiť,“ vyznal sa režisér v dokrútke. A dobrí herci, ktorých obsadil, si z galavečera odniesli sklené „slnká“: Miroslav Krobot za postavu spisovateľa v tvorivej i životnej kríze (najlepší mužský herecký výkon v hlavnej úlohe), Zuzana Kronerová za stvárnenie hrdinovej manželky, s ktorou už roky nedokáže žiť ani sa rozviesť (najlepší ženský herecký výkon vo vedľajšej úlohe) a Oldřich Kaiser za postavu priateľa na pokraji nervového zrútenia (najlepší herecký výkon vo vedľajšej úlohe). Štvrté Slnko v sieti získali Katarína Horská a Martin Jankovič ako tvorcovia najlepších masiek (tie zajačie uši!).

Tvorcovia tretieho nominanta v kategórii najlepší film – Služobníkov, ktorí si svetovú premiéru odkrútili na Berlinale, mali najviac nominácií: dvanásť. Vizuálne sugestívna dráma režiséra Ivana Ostrochovského o morálnej dileme mladých seminaristov, ktorí stoja v totalitnom režime 80. rokov pred otázkou, či s režimom zo strachu kolaborovať, alebo s ním zápasiť, premenila na prestížne ocenenie tri z nominácií: za kameramanský výkon (Juraj Chlpík), strih (Jan Daňhel, Martin Malo, Maroš Šlapeta) a kostýmy (Katarína Hollá). 

„Je krátkozraké hovoriť, že sa nás netýka to, čo sa deje na juhu, v Grécku, Taliansku... lebo keby vypukla veľká vojna na východ od Slovenska v Ukrajine, tak my Slováci by sme mali zrazu na stokilometrovom úseku hranice s Ukrajinou možno tisíce utečencov.“ Až prorocky zneli v súčasnej situácii slová reportéra a fotografa Andreja Bána, ktoré vyslovil v dokumente Raj na zemi. Portrét odvážneho muža, zaznamenávajúceho realitu vojnových konfliktov, hladomorov či utečeneckých táborov a obnažujúceho krutosť sveta mimo našej komfortnej zóny, vyniesol režisérovi Jarovi Vojtekovi „slnko“ za najlepší dokumentárny film.

Prečo sa z rybárskej veľmoci stal cintorín lodí uviaznutých v soľnej púšti a kam zmizla voda? Viacero príčin jednej z najväčších ekologických katastrof, v dôsledku ktorej zomrelo Aralské more, odhaľuje v čiernobielych kreslených obrázkoch snímka Bolo raz jedno more... „Je to film o tragédii jednotlivcov na pozadí zlých, hlúpych, stupídnych politických rozhodnutí, voči ktorým boli ľudia absolútne bezmocní,“ spomenula pri preberaní Slnka v sieti za najlepší animovaný film na Slovensku žijúca a tvoriaca poľská režisérka Joanna Kożuch.

„Je to už moje druhé Slnko. Na staré kolená slnka nie je nikdy dosť,“ vtipkovala výnimočná herečka Emília Vášáryová pri preberaní Slnka v sieti za výnimočný prínos slovenskej audiovizuálnej kultúre. Rovnaké ocenenie získala filmová a literárna teoretička Jelena Paštéková, ktorá rozosmiala publikum slovami: „Dobre sa na mňa pozrite, ja som tá, ktorá videla všetky slovenské filmy.“

Jedenásty ročník udeľovania národných filmových cien akoby sa vrátil k svojim začiatkom. V polovici prvej dekády 21. storočia začínal ako bienále, pretože vtedy nemala slovenská kinematografia práve na ružiach ustlané. Tentoraz zapríčinila ročnú pauzu pandémia covidu, ktorá ochromila celý audiovizuálny priestor. Nakrúcanie, aj keď v náročných podmienkach, po prvotnom šoku ako-tak pokračovalo. Zatvorené kiná však nedovolili, aby sa dokončené filmy vybrali za divákmi, takže premiéry sa neustále posúvali. Počet noviniek „na čakacej listine“ narastal, počet divákov rapídne klesal.

Do zápolenia o národné filmové ceny prihlásili tvorcovia 29 titulov, ktoré mali premiéru v rokoch 2020 a 2021. Z balíka takmer tridsiatky záujemcov posunuli členovia Slovenskej filmovej a televíznej akadémie do druhého kola jedenástku. Konkurencia v hlavných kategóriách bola veľká a vyrovnaná. O vavríny víťazov súperili filmy, ktoré bodovali na prestížnych zahraničných festivaloch. Laureáti si svoje „slnká“ zaslúžili, aj keď by sa mohlo zdať, že pri konečnom rozhodovaní akademikov zohrala istú úlohu aj dráma, ktorá sa odohráva za našou východnou hranicou. Napokon, v znamení odkazov na koncentrované zlo a na nádej v skorý koniec zverského zabíjania na Ukrajine sa niesol celý večer slávnosti filmu.

Jena Opoldusová, filmová publicistka
foto: Be Well Media/Zdenko Hanout