Začiatok stránky, titulka:
Pokračovanie obsahu:
Pavlína Fichta Čierna
vizuálna umelkyňa
Ako na prvé myslím na silné scény z filmov Polnočná omša (1962) alebo Obchod na korze (1965). Vzápätí sa mi vynorí spomienka, keď ako dieťa v 70. rokoch sedím v obývačke nášho bytu na žilinskom sídlisku vedľa Jozefa Kronera, ktorý mi zručne kreslí do môjho pamätníka portrét „uja Doremifáka“.
Počas štúdií v 80. rokoch som hľadala motív na cvičnú litografiu a Martin Šulík určil súradnice: položil na stôl kuchynský nôž a dve cibule. Nedávno som sledovala nominácie na národnú filmovú cenu Slnko v sieti a vo viacerých kategóriách bol ocenený aj jeho nový film Muž so zajačími ušami (2020).
Po roku 2000 som sa začala zameriavať na perifériu a ľudí v izolácii. Moje „nepoučené“ videá mali kvázi dokumentárny charakter. Preto vo mne rezonoval film Slepé lásky (2008) Juraja Lehotského a sledovala som i jeho citlivé počiny Zázrak (2013) a Nina (2017).
V roku 2011 mi pomohla pri technickom strihu diela Bei dem... (spoluautor Mark Ther) Viera Čákanyová. Obdivujem jej film Frem (2020), ktorý je reakciou na pretrvávajúcu vlnu posthumanistického uvažovania.
V napätých chvíľach deň pred operáciou môjho syna som spoznala Adama Oľhu, ktorý nám pomohol zaznamenať dôležité životné momenty s veľkou dávkou ľudskosti. Rovnaké parametre ľudskosti a odvahy má jeho film Nový život (2012).
S láskou spomínam na La Aramisova, kamaráta zo žilinskej grupy pri Stanici Záriečie. Preto sem náležia študentské filmy Nora sa mi páči (2009), Cagey Tigers (2011) a Čo sme robili predtým ako sme šli spolu na kakao (2014), v ktorých sa snažil postihnúť filmovo málo preskúmané zóny medziľudských interakcií.