Významný, ale pre širokú verejnosť skôr menej známy slovenský režisér Dimitrij Plichta tvoril počas svojej kariéry nielen na Slovensku, ale aj v Čechách. Okrem filmovej tvorby sa venoval aj tvorbe rozhlasových a divadelných hier. V tomto mesiaci si pripomíname nedožité 100. výročie jeho narodenia.

V 50. rokoch pôsobil najmä v oblasti dokumentárneho filmu. Neskôr prešiel k hranému filmu a zaradil sa medzi autorov, ktorí dokázali byť originálni a zároveň spoločensky angažovaní. Naplno sa to prejavilo v 60. rokoch, ktoré boli obdobím spoločenskej liberalizácie, vďaka čomu mohli umelci, teda aj filmári, tvoriť omnoho slobodnejšie než v predchádzajúcej dekáde. Neskôr, začiatkom normalizácie, sa podobne ako mnohí ďalší osobití režiséri dostal pre otvorenosť svojich umeleckých výpovedí do vážnych problémov. Vo svojich hraných filmoch sa pritom venoval predovšetkým problémom mládeže, už od dokumentárnych čias sa zameriaval na otázky rómskej komunity a v tejto tematike potom pokračoval aj v hranej tvorbe. Na konte má však aj zopár filmov určených výhradne pre detské publikum. 

Ako dokumentarista debutoval v roku 1950, keď nakrútil prvé krátkometrážne šoty – Slovenský cirok, Slamenné čipky či Archív. Pokračoval o niečo dlhšími filmami Slovenské ľudové tance, Pioniersky palác a Bábkové divadlo. Významným dokumentom v jeho tvorivej dráhe bol film Upre Roma z roku 1955, ktorým poukázal na nedostatky v zdravotnej starostlivosti v rómskych osadách. Výsledok pôsobí dnes možno už príliš didakticky: názory väčšinovej spoločnosti sa pokladajú za správne a inakosť sa javí ako niečo, čo treba jednoducho zmeniť. Dokument však treba vnímať v kontexte doby. Podstatné však je, že Plichta začal ako jeden z prvých upriamovať pozornosť na rómske etnikum. Popri zobrazovaní tém a sveta detských či mladistvých hrdinov inklinuje aj k sfére ľudových remesiel a umeleckej tvorivosti. Z viacerých takto orientovaných titulov spomeňme aspoň snímky Za ľudovými hudobnými nástrojmi (1956), Stredoveké nástenné maľby (1961) alebo Pamiatky Spiša (1961). Dôležitým v Plichtovej dokumentárnej filmografii je aj film Stroskotáme zajtra z roku 1968, cestopis o plavbe dvoch lodí naprieč Atlantikom, ktorý ma podať dôkaz platnosti hypotézy, že posádka lode môže na otvorenom mori prežiť aj bez zásob naložených na súši. 

Hranej tvorbe sa Plichta začal venovať v roku 1959, keď nakrútil stredometrážnu drámu Náš školník. Ihneď na seba upozornil ako na tvorcu so silnou empatiou a s mimoriadnym citom pre detského hrdinu. Jeho celovečerným debutom na poli hraného filmu je milostná tragédia Kto si bez viny (1963). Plichta sa v nej pozoruhodným spôsobom dotýka rozdielov v chápaní morálky a pomsty v rómskej komunite, no od hrdinov v detskom veku sa presúva ku kategórii tínedžerov. Azda najznámejším dielom jeho kariéry a súčasne jedným z najpozoruhodnejších slovenských filmov plodného obdobia 60. rokov je väzenská dráma Šerif za mrežami z roku 1965. V príbehu z prostredia nápravnovýchovného ústavu sa zaoberá otázkou cti v partii a relatívnosti toho, čo si predstavujeme pod pojmom zrada. Téma mladého hrdinu, v tomto prípade hrdinky, je prítomná aj v ďalšom Plichtovom diele Láska neláskavá (1969). Režisér tu roztáča kolotoč nedorozumení, generačných konfliktov a predstavuje svojich protagonistov ako neustále pochybujúcich ľudí, plných neistoty. Svoj intenzívny vzťah k deťom prejavil Plichta i vo filmoch určených primárne pre najmladšie publikum. K tým najznámejším patria Koliesko (1966), Cézar a detektívi (1967) a Terezu bych kvůli žádné holce neopustil (1976).

Erik Binder          
foto: Milan Kordoš, archív SFÚ

Medzi významnými osobnosťami slovenskej kinematografie sa Stanislava Jendraššáková môže javiť ako pomerne tajomná dáma. V archíve SFÚ nenachádzame materiály, ktoré by dokresľovali osobnosť tejto filmárky cez rozhovory, pamäti alebo fotografie. Hoci jej charakter, názory či osobný život zostávajú zahalené rúškom tajomstva, rozsiahlosť a rozmanitosť jej tvorivej práce vyvažuje aspoň do istej miery absenciu niečoho osobného. V apríli táto produktívna strihačka oslávila 90 rokov.

Doménou Stanislavy Jendraššákovej bol od samého začiatku krátky dokumentárny a spravodajský film. V profesionálnom filmovom prostredí začínala ako strihačka na prelome 50. a 60. rokov snímkami s poľnohospodárskymi témami, no strihala predovšetkým filmové týždenníky. Medzi frekventované žánre jej ranej strihačskej tvorby patrili aj školský, osvetový, populárno-vedecký film či reportážny film. Strihačsky prispela aj k vzniku pozoruhodného kolektívneho dokumentárneho filmu Čas ktorý žijeme (1968). Jej filmografiu – v prvom rade na strihačskej pozícii – tvorí viac než osemsto krátkych spravodajských a dokumentárnych filmov. Strihala však napríklad aj poviedku Jerzyho Skolimowského v hranom poviedkovom filme Dialóg 20 – 40 – 60 (1968).

V druhej polovici 60. rokov sa už dostávala najmä k strihu filmov s tematikou umenia; mnohé z tých, na ktorých sa podieľala, sa uvádzali aj na významnom celoštátnom festivale filmov o umení Ars Film Kroměříž. Bola to predovšetkým väčšina arsfilmových snímok Martina Slivku – Posledná večera (1967), Hra o svätej Dorote(1969), Ľudovít Fulla, Ľudová kultúra na Slovensku, Chorea guernica, Chorea amore (všetky 1972), Martin Jonáš, Galéria v Kovačici, Mária Rudavská (všetky 1973), Kresané do dreva (1976) či Medovnikár z roku 1980, ktorý po zániku Ars Filmu získal hlavnú cenu na Etnofilme Čadca v roku 1982. Po najintenzívnejšom období tvorby arsfilmov v 70. rokoch v kontexte festivalu Ars Film Kroměříž sa ako filmová strihačka naďalej venovala strihu rozmanitej krátkometrážnej dokumentárnej tvorby.

Zároveň predstavovali 70. roky v jej živote aj obdobie vzniku dvoch odborných publikácií. V roku 1971 vydala pod hlavičkou FAMU dielo Nezodpovedané otázky o zvuku v slovenskom krátkom filme a nielen v ňom, ktoré má dve časti – v prvej sa venuje náčrtu dejín slovenskej kinematografie po 60. roky s dôrazom na zvukovú stránku filmov, v druhej sa podrobnejšie zaoberá jednotlivými aspektmi zvukovej skladby na teoretickej i praktickej úrovni a jednotlivé javy dostatočne dokladá príkladmi z domácej kinematografie. Dielo obsahuje rozsiahlu bibliografiu aj register filmov. Druhá odborná publikácia Filmová skladba vyšla roku 1977 v Osvetovom ústave v Bratislave a bola určená pre amatérskych filmových tvorcov.

Režisérsky debutovala Stanislava Jendraššáková roku 1974 v najsilnejšom období arsfilmovejčeskoslovenskej tvorby práve filmom s tematikou umenia Ozveny slávnych dní, v ktorom prepojila umeleckú tematiku (hudobné diela) s historickou (Slovenské národné povstanie). Tematika umenia sa objavila i v ďalších snímkach, ktoré režírovala – Na druhej strane kamery (1975), Národný umelec Eugen Suchoň (1978) či Skladateľ (1980). Okrem umenia sa výraznou tematickou líniou v jej tvorbe stala mládež a jej uplatnenie v spoločnosti. Medzi najvýraznejšie snímky tejto línie patrí Príbeh Vlada, Marienky a Joja (1986), kde autorka využíva aj princípy časozbernej metódy, a film Kým vypláva loď (1978), ktorý má aj propagačný účel, keďže predstavuje učebné odbory v komárňanských lodeniciach. V 80. rokoch sa Jendraššáková venovala televíznej tvorbe, ale stále režírovala aj Kinožurnály.

Denisa Jašová, doktorandka Katedry audiovizuálnych štúdií FTF VŠMU