Iveta Grófová

režisérka

Som ročník 1980 a ako dieťa som vyrastala v spoločnosti často pustenej telky. Fičala som na prvých „porevolučných“ seriáloch. Jump Street 21, Beverly Hills 90210, áno, civela som aj na Esmeraldu, Angelikua podobné blbosti. Môj zásadný film z detstva? Možno Fontána pre Zuzanu 2. Mala som aj soundtrack na kazete.

Začiatkom strednej školy som už občas zavítala do kina a uvidela (popravde, skôr náhodou) svoj skutočne prvý zásadný film: Prelomiť vlny Larsa von Triera. Po mojom prvom odseku asi chápete, že to pre mňa bola fakt šupa. Presne si pamätám, ako po konci projekcie vychádzam z kina Metro v Trenčíne a ako sa cítim. Idem domov na sídlisko Juh radšej pešo, aby som si utriasla myšlienky. Ten film milujem dodnes. Akoby vo mne vtedy niečo prekalibroval, definoval a nastavil čosi nové.

Ďalšie dôležité filmy som objavila počas štúdia na VŠMU. Prvé boli Modelky Ulricha Seidla. Obdivovala som spôsob, ako dokázal vytvoriť dojem autentickosti, ako staval mizanscény a pracoval s atmosférou. Spolu s jeho snímkou Import Export to bolo pre mňa určite zásadné stretnutie.

A k tomu Intimní osvětlení Ivana Passera. V poslednom čase na ten film často myslím. Skúmam ho nanovo. Obzerám si ho z každej strany a opäť raz ho obdivujem aj po rokoch. Tú jeho ľahkosť. Akúsi mimovoľnosť, ktorú vyžaruje.

Zásadných filmov bolo ešte veľa: Dogville, 21 gramov, Večný svit nepoškvrnenej mysle, tvorba Bohdana Slámu, hlavne jeho Štěstí. Andrea Arnold a jej Red Road, Fish Tank, Búrlivé výšiny. Sú to pre mňa filmy, ktoré dokážu pôsobiť autenticky, no zároveň ťažia zo svojej vizuality či výrazného výtvarného konceptu. Neskôr prišla Lore režisérky Cate Shortland, filmy Leviatan a Bez lásky Andreja Zviaginceva, O tele a duši Ildikó Enyedi a nedávno hlavne Roma Alfonsa Cuaróna.

Zásadný bol pre mňa, pochopiteľne, aj môj vlastný celovečerný debut Až do mesta Aš. Realizovala som ho asi šesť rokov a lavírovala s ním medzi hraným a dokumentárnym filmom. Až teraz s odstupom času som si viac uvedomila, ako veľmi ma pri jeho realizácii ovplyvnili moje zásadné filmy. Aj keď jeho kvalitu s nimi naozaj porovnávať nechcem, božechráň.

Na záver ďakujem hlavne vám, pán von Trier. Za tie vaše „prelomové vlny“. Prišli, strhli ma a nakoniec vyplavili na úplne inom brehu. Šťastie...