Drive My Car

Film Drive My Car hovorí o klasických témach, ktoré sa spájajú s akademickým filmom: o vyrovnávaní sa so smrťou blízkeho, o hľadaní cesty k sebe samému, o traumách, o rodine a o priateľstve. To všetko je vpletené do príbehu divadelného režiséra a herca Júsukeho Kafukua, ktorý sa snaží vyrovnať so smrťou svojej ženy. Počas angažmánu na festivale v Hirošime musí nedobrovoľne prenechať šoférovanie svojho auta mladej vodičke Misaki.

Už dlhšie sa mi zdá, že tu na západe trpíme akýmsi zvláštnym druhom horror vacui. Tento strach z prázdnoty môže nadobúdať rozličné podoby: podobu strachu z prázdneho priestoru, strachu z ticha, strachu zo smrti alebo strachu z absencie „ľudského“. Už u Aristotela vidíme absolutizáciu bytia v tvrdení, že príroda nenávidí prázdny priestor. Z tohto pohľadu je moderná filozofia a moderné umenie zúfalým odbojom proti tomuto nutkavému princípu, akousi snahou vsadiť späť na miesto niečo vykĺbené, niečo, čo vždy tvorilo zadný dvor európskej filozofie. No aj táto snaha cvála na chrbte seba samej, akoby tu stále absentoval ten podmanivý pokoj ničoty východného myslenia.

Uvedomujem si isté zjednodušenie týchto tvrdení, ale zároveň verím, že pri filme Drive My Car to má opodstatnenie. Siločiarami tohto filmu sú ticho, nedopovedanosť, trhlina, prázdnota. Lenže ako hovoriť v pojmoch, ktoré akoby negovali samy seba? Domnievam sa, že odpovede nachádzame práve vo východnom umení. Vo všetkom tom hrmení ticha, v prázdnych rukách, v koánoch, v sútrach, kde prázdnota je forma a forma je prázdnota – čiže v myslení v paradoxoch a v metaforách, ktoré akoby vytvárali medzeru medzi významom a predmetom.

Aj preto sa podstatnou otázkou nestáva čo, ale ako. Vytváranie rytmu, ktorý svojím pokojným plynutím a zdanlivou bezvýznamnosťou, svojím tichom necháva zaznievať to zvláštne vibrujúce hrmenie v človeku, ktoré sa nedá postrehnúť zmyslami. Meditáciou, z ktorej sa ozýva tleskot jednej ruky. Alebo, aby sme sa priblížili k európskej tradícii, pokoj, ktorý je maximálnou pohyblivosťou, ako v myslení Martina Heideggera. Takéto pokojné plynutie tu vytvára jednak systematické, opakované Júsukeho mrmlanie si textu hry Ujo Váňa, pripomínajúce odriekanie sútier, a jednak pokojný hukot plynulo idúceho auta, ktoré šoféruje Misaki. Film sa stáva meditáciou.

A práve pod všetkým týmto tichom bublú neviditeľné emócie, ktoré sa ako v rýchlom ťahu štetca v jednom jedinom momente objavia na bielej ploche. Bez tejto bielej plochy, bez pokoja, bez ticha, bez prázdna by zanikli v opulentnom barokovom miesení tvarov a foriem. Ale pri stíšení začína čoraz viac a čoraz silnejšie zaznievať ten „hlas hory“, ktorý spomína Jasunari Kawabata vo svojom slávnom románe. Je to hukot, ktorý sa premení na výkrik.

Tento motív sa potom opakuje aj pri divadelných skúškach, keď herci z rôznych krajín systematicky odosobnene čítajú text hry. Aj tu akoby na vonkajškových, jazykových rozdieloch prestávalo záležať, akoby sa všetci podieľali na nejakom rituáli, v ktorom sa má zvnútra, z priepastí a odlišností medzi nimi, objaviť na svete niečo univerzálne. Tým univerzálnym je potom príbeh, ktorým sa prepisujeme. V tomto prípade ide nielen o Čechovovu hru Ujo Váňa, ale napríklad aj o príbehy, ktoré Júsukemu rozpráva manželka. Akoby sme sa cez tieto príbehy prepisovali ako herci. Akoby sme do nich neustále herecky vstupovali a snažili sa nájsť možnosť odstupu. Akoby sme sa postavili na vyššiu vrstevnicu a odtiaľ nanovo formulovali príbeh svojho života. A práve tu je podstatná vlastne cielená prázdnota herca, ktorá sa okolitým príbehom odovzdáva, aby mohol prijať sám seba, začať rozprávať svoj nový príbeh, a teda sa cez odstup, cez herecké rozdvojenie dostávať k sebe. Afirmácia sa tu stretáva s nihiláciou. Stretávanie sa s druhým, prijatie seba samého cez druhého tu potom vytvára antipostoj k západnému postoju. Peklo si ty sám.

Zároveň tieto príbehy v podstate tvoria komentáre ústredného mlčanlivého deja. Najmä Sonina záverečná výzva adresovaná Váňovi, v ktorej sa odkrýva túžba žiť napriek všetkému, výzva vzdorovať utrpeniu a záverečné odovzdanie sa, pri ktorom sa z človeka vyplavia všetky bolesti, tu získava význam vo vzťahu k Júsukeho a Misakinmu tragickému životu a ich neustálemu cestovaniu niekam vpred. Ústredným motívom tu však nie je ani slabosť či odovzdanosť, ale uvedomenie si bytostnej tragickosti ľudského života, uvedomenie si neschopnosti čokoľvek ovládnuť, preniknúť do bytia a dopovedať ho, neschopnosti úplne obsiahnuť druhého, vyrozprávať kompletný príbeh života či sveta. Toto akoby ovládalo celé rozprávanie, v ktorom nastáva nielen zmierenie s minulosťou, ale aj s celým svetom.

Drive My Car (Doraibu mai kâ, Japonsko, 2021) RÉŽIA Rjúsuke Hamaguči PREDLOHA Haruki Murakami SCENÁR Rjúsuke Hamaguči, Takamasa Óe KAMERA Hidetoši Šinomija HUDBA Eiko Išibaši HRAJÚ Hidetoši Mišidžima, Tóko Miura, Masaki Okada, Reika Kirišima, Perry Dizon, Yoo-rim Park a ďalší MINUTÁŽ 179 min. HODNOTENIE **** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 24. 3. 2022

Marcel Šedo, filmový teoretik a predseda Klubu filmových novinárov
foto: Filmtopia

Krajina v pohybe

Likvidácia 219 kláštorov, internácia 2 376 rehoľníkov, zabavenie majetkov rádov. To bol výsledok Akcie K v apríli roku 1950 v Československu. Tento brutálny zásah bol len špičkou ľadovca systematickej snahy o likvidáciu ideologického nepriateľa komunistickej moci.

Totalitné režimy potrebujú potlačiť a zlikvidovať akýkoľvek iný svetonázor a jeho reprezentantov. V prvorepublikových tradíciách boli síce najhlasnejšími zástupcami liberálnej demokracie buržoázia a inteligencia, ale po Februári 1948 disponovala porovnateľnou autoritou a ideologickou tribúnou ako komunistická strana len cirkev. Keď šírenie vedeckého ateizmu nestačilo oslabiť jej moc, začali sa monsterprocesy s predstaviteľmi cirkvi, ktorí neboli ochotní podieľať sa na šírení komunistickej propagandy, a nadväzovanie spolupráce s tými, čo výmenou za isté výhody kolaborovali. Paralelne prebiehalo vysídľovanie obyvateľstva z pohraničných oblastí a budovanie ostro strážených štátnych hraníc. A v neposlednom rade aj kolektivizácia, zakladanie družstiev a zabavovanie pôdy.

Tieto udalosti, ktoré menili nielen krajinu, ale aj charaktery ľudí, tvoria historický rámec česko-slovenského filmu Kryštof režiséra Zdeňka Jiráskeho. Odohráva sa na Šumave pozdĺž hraníc Československa s Nemeckom a Rakúskom počas krátkeho obdobia po Akcii K. Jeho protagonistom je mladý postulant Kryštof. Žil v komunite mníchov a pomáhal prevádzať utečencov za slobodou, až kým rád jednej aprílovej noci nerozmetali Štátna bezpečnosť, Zbor národnej bezpečnosti a Ľudové milície.

Hoci téma komunistických represálií 50. rokov bola už v oboch ponovembrových kinematografiách viackrát spracovaná (naposledy vo filme Bohdana Slámu Krajina ve stínu aj s dôrazom na hraničnú oblasť obývanú nemeckou menšinou), topos príbehu a témy kolektivizácie a rušenia rádov nás vracajú hlbšie do dejín filmu – napríklad ku Kráľovi Šumavy (1959) Karla Kachyňu alebo k Trom dcéram (1967) Štefana Uhra. Podobne ako v Uhrovom filme aj v Kryštofovi je konkrétum historických udalostí uchopené cez alegorické univerzálie, aj keď tentoraz nie prostredníctvom ľudovej balady a shakespearovských referencií, ale prostredníctvom kresťanskej symboliky. V štruktúre príbehu zohráva kľúčovú rolu číslo tri, odkazujúce na Svätú Trojicu: krajina sa rozprestiera na hraniciach troch štátov, protagonisti sa trikrát pokúsia prekročiť hranice, samotné rozprávanie je rozdelené na tri časti (Kryštofov život v ráde, útek so slovenským študentom Cyrilom, útočisko u mladej statkárky Johany)... Postavy sú neraz komponované podľa kresťanskej ikonografie, najokázalejšie v scéne so zabitým mníchom, ktorý asociuje ukrižovaného Krista, menej očividne v prípade zdravotnej sestry ako veľkej neviestky babylonskej s čašou smilstva. Na religióznu symboliku odkazuje najmä samotný protagonista, nesúci meno svätca, ktorý podľa legendy preniesol cez rieku dieťa, čo sa premenilo na Spasiteľa (v gréčtine „ten, kto nosí Krista“). Je prevádzačom – tým, kto sa vždy vracia z hranice, aby pomohol ujsť iným. Aj prechovávačom – tradície a hodnoty, ktorým zostáva verný aj v časoch, keď sa všetko mení. Biblicky však pôsobí predovšetkým samotný priestor príbehu: apokalyptická krajina zahalená do hmly, dažďa a snehu. Postavy sú v nej vykorenené, bez domova a na úteku. Obce sú opustené, zničené, vyľudnené.

Tu sa však podobnosti s kinematografiou 60. rokov, ku ktorej sa Kryštof hlási pasívnym protagonistom (skôr médiom deja ako jeho nositeľom), rozprávaním zbaveným presných koordinátov i univerzálnym presahom historického príbehu, končia. A to i napriek tomu, že v tomto z výrazovej i významovej stránky tradicionalistickom filme takmer všetky tvorivé zložky robia, čo môžu: retro štylizácia kostýmov i scénografie je presná, herecké výkony uveriteľné, hudobná zložka pracuje invenčne s religióznymi, folkovými i ambientnými motívmi, výber lokácií aj ich vizuálne riešenia sú pôsobivé, pohraničné obce dotvorené špeciálnymi efektmi oživujú svet 50. rokov, obrazové kompozície sú funkčné či už v krajine ponorenej v opare, alebo v hmotách a objemoch sakrálnej architektúry. V Kryštofovi však čosi škrípe. Je to ťažko pochopiteľný rozpor medzi snahou rozprávať obrazom a zároveň divákovi všetko naservírovať. Hoci si náznakové rozprávanie väčšinou vystačí bez dialógov, pričasto siahne po vysvetľovaní minulých udalostí (scéna s otcom), ilustratívnych prestrihoch (Kryštof so slzami v očiach pozerá na Cyrilov klobúk a spomína na neho) či nefunkčných retrospektívach (transport mníchov). Príbeh by oveľa lepšie dopovedala samotná apokalyptická krajina v pohybe.

Kryštof ( Slovensko/Česko, 2021) RÉŽIA Zdeněk Jiráský SCENÁR Josef Kurz KAMERA Michal Černý HUDBA Katarína Máliková HRAJÚ Mikuláš Bukovjan, Dávid Uzsák, Alexandra Borbély, Peter Šimun, Éva Bandor a ďalší MINUTÁŽ 101 min. HODNOTENIE ** a pol DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 21. 4. 2022

Katarína Mišíková
foto: ALEF FILM & MEDIA, Fullfilm/Karel Cudlín, Jan Mihaliček

Najhorší človek na svete

Najnovší film Joachima Triera Najhorší človek na svete je úspešný medzi divákmi i medzi kritikmi, čo nebýva zvykom. Snímka bola nominovaná na Oscara za najlepší pôvodný scenár a zahraničný film. Renate Reinsve si za stvárnenie protagonistky Julie odniesla z festivalu v Cannes cenu pre najlepšiu herečku. V našich končinách bol film uvedený v auguste 2021 na festivale v Karlových Varoch, na Slovensku ho premietli v septembri na Cinematiku a 7. apríla vstúpil do slovenských kín.

On má vyše štyridsať. Ona bude mať o chvíľu tridsať. Okien v jeho byte sa musí dotýkať opatrne, sú krehké. Na svoje knihy dostane jednu poličku, možno dve. Zaujíma ju duša. Je vizuálna. Pracuje s knižkami. Píše.

Druhá kapitola – nevera. Kde sú hranice nevery? Napiť sa z niečej fľaše? Fajčiť niečiu cigaretu? Je možné byť neverný bez jediného bozku? „To človek cíti,“ zaznie.

Rodina. Tlak mať celý život vyriešený v tridsiatke, tak ako naše mamy, babky a prababky. Ona sa v tridsiatke prirovnáva k Bambimu. Dysfunkčná rodina. „Kedy k nám prídete, aby ste videli, kde vaša dcéra žije?“ Odpoveď hektická: „Ono, v centre mesta sa zle parkuje, je tam parkovanie pre rezidentov...“ Keď máte pár, niekoho, kto to okrem vás vidí, znáša sa to ľahšie. 

Po večeroch Freud „ochotný revidovať svoje teórie“ a film. 

Zlé načasovanie. To všetko pre veci, o ktorých obaja od začiatku vedeli. Chcú každý niečo iné. Povedala mu, aby si našiel praktickejšiu ženu, „ktorá bude spoľahlivá a nebude sa každého pol roka stavať na zadné“. Problém je, keď sa musí definovať, čo človek cíti, a nie to iba cítiť. Problém je, keď je ten, kto nevie analyzovať, slabší. Problém je, keď niekto nekomunikuje tak ako vy.

Psychedeliká nie sú vždy cool. Byť sám sebou a byť tak milovaný, to chceme všetci.

Ona je feministka. On napádaný za sexizmus. Iba ten, kto ho pozná intímne, vie, že nehovorí verejne to, čo verejne hovorí. V tomto prípade to vedia aj diváci. V skutočnom živote bez kamery a obecenstva je to ťažšie.

Ako veľmi na tom záleží? Čo keby ten druhý mal rakovinu? Bude na tom stále záležať? Na čom bude záležať? Pozitívny tehotenský test – po ňom bude záležať na čom? Je niekto zlý zato, že uviazol v inej dobe? Potratiť z traumy. Žiť v minulosti. Prechádzať od jednej veci k druhej. Chcieť viac. Robí nás to zlým človekom? Najhorším?

Tento text bližšie explikácie neponúkne. Mnohokrát to nerobí ani film samotný. Otvorí tému a nechá vás v jej rozmanitej neuchopiteľnosti.

Tvorí ho dvanásť kapitol. Spočiatku sa tvári ako ľahšia romantická komédia, no rýchlo zistíme, že ide skôr o drámu s veľmi ťaživým obsahom. Výpoveď jednej generácie. A takisto výpoveď zrážky tejto generácie s generáciami ostatnými. 

Keď som film videla skoro pred rokom na festivale v Karlových Varoch, rozplakala som sa v hoteli Pupp na celú kinosálu. Som veľmi rada, že vstúpil do kín aj u nás a budem môcť všetkým povedať, aby naň šli. Možno po ňom prehodnotíte svoj život a urobíte pár dôležitých rozhodnutí, ktoré ste dlho odkladali.

Ešteže protagonistka vyzerá ako moja kolegyňa. 

Najhorší človek na svete (Verdens verste menneske, Nórsko, 2021) RÉŽIA Joachim Trier SCENÁR Eskil Vogt, Joachim Trier KAMERA Kasper Tuxen HUDBA Ola Fløttum HRAJÚ Renate Reinsve, Anders Danielsen Lie, Herbert Nordrum MINUTÁŽ 129 min. HODNOTENIE ***** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 7. 4. 2022

Veronika Krejčová
foto: ASFK

Šetriť údery, vyhnúť sa knokautu

Petrovi Bebjakovi sa v rámci lokálnej kinematografie za posledné roky podarilo vytvoriť si status veľkého režiséra alebo skôr režiséra veľkých filmov či seriálov. Podobná postava, ktorej renomé výrazne presahuje aj do českého mainstreamového filmu, sa u nás nevyskytla už veľmi dlho.

Ako fanúšikovia slovenskej kinematografie za to môžeme byť nepochybne vďační. Bez ohľadu na ich kvalitu vytvárajú Bebjakove filmy – ako protipól romantických komédií – v domácej produkcii potrebnú dynamiku, darí sa im lákať ľudí do kinosál a zvyšovať povedomie o lokálnej filmovej scéne. A pokiaľ ide o kvalitu, Bebjakova nedávna odbočka do vôd televízneho filmu prostredníctvom Jozefa Maka (2021) dopadla pomerne dobre, rovnako ako aj jeho pôsobenie u západných susedov, kde režíroval minisérie Herec (2020) či Devadesátky (2022). Bebjak sa pravdepodobne chystá na českej scéne nejaký čas zotrvať – indíciou je aj jeho najnovší film Tieňohra.

Hlavným hrdinom filmu je záchranár Jan, ktorého manželka Eva sa stane tragickou obeťou zločinu. Jan sa pokúša zahnať smútok, ale aj pocit viny v boxerskom klube kamaráta Michala, no v úsilí zabezpečiť, aby Evin vrah neunikol trestu, sa čoraz viac zaplieta do komplikovanej siete súvislostí, z ktorej niet úniku.

Výraz „komplikovaná sieť“ môžeme aplikovať aj na celú scenáristickú stránku filmu. Bebjak spolu so scenáristkou Vendulou Bradáčovou sa viditeľne snažili zdôrazňovať, že naratív filmu má istý psychologický a sociálny presah. Žiaľ, výsledkom je prekombinovaná zápletka, gradujúca až do posledných minút filmu. Divák sa v nej nie vlastnou vinou napokon prestáva orientovať, čo môže vyústiť až do ľahostajnosti k fabule aj k motiváciám jednotlivých postáv. Práve postáv je vo filme ohromný prebytok, čo možno označiť za dôsledok už spomenutej prekombinovanosti, nadbytočných a nikam nesmerujúcich príbehových línií či túžby obsiahnuť čo najviac tematických alebo žánrových okruhov. Tieňohrasa snaží byť v jednom smere psychologickou a v druhom sociálnou drámou, no stále zostáva zaobalená v háve kriminálneho police procedural. A aby toho nebolo málo, posledná tretina filmu sa postupne mení aj na absurdnú a cynickú komédiu, ktorá síce sama osebe funguje, no v kontexte celého filmu prispieva k nesústredenosti a chaosu celého naratívu, čo napokon platí o všetkých nesúrodých tematických aspektoch Tieňohry.

Je to určite veľká škoda. Ak by sa tvorcovia zamerali na konkrétny motív a žánrový aspekt, mohlo ísť o dokonale funkčný film. Pochmúrne urbánne priestory, nakrútené na šestnásťmilimetrový film a dokreslené retro hudobnou stopou, totiž často evokujú „mestské“ slovenské filmy z minulého storočia. To vytvára v spojení s modernými minimalistickými hereckými výkonmi v kontexte česko-slovenskej tvorby zaujímavý efekt.

Ani formálna stránka Bebjakovho filmu však nie je úplne bezchybná, čo je problém drvivej väčšiny jeho tvorby. Vizuál Tieňohry trpí príliš koncentrovaným dávkovaním niečoho, čo možno nazvať kamerovými či kompozičnými excesmi. Ťažko povedať, či je niekoľkonásobné striedanie samoúčelných, paradokumentárne pôsobiacich uhlov kamery dôsledkom autorského pohľadu Petra Bebjaka, kameramana Martina Žiarana, alebo ich vzájomnej spolupráce, no z umeleckej stránky je takáto výrazová presýtenosť rušivá. Núka sa tu staré známe príslovie, ktoré platí aj o naratíve Tieňohry – menej je niekedy viac. Preto si v spojení s lokálnou mainstreamovou kinematografiou a tvorbou Petra Bebjaka dovolím prostredníctvom športovej analógie tvrdiť, že mnohokrát stačí len vystreliť – nemusí tomu predchádzať séria komplikovaných kľučiek.

Tieňohra (Stínohra, Česko/Slovensko, 2022) RÉŽIA Peter Bebjak SCENÁR Vendula Bradáčová KAMERA Martin Žiaran HUDBA Juraj Dobrakov, Avishai Cohen HRAJÚ Milan Ondrík, Hynek Čermák, Leona Skleničková, Vladimír Javorský, Jan Jankovský, Dominika Morávková MINUTÁŽ 103 min. HODNOTENIE ** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 7. 4. 2022

Matej Ambroš, študent Katedry audiovizuálnych štúdií FTF VŠMU
foto: Hangar Films

Peter Dvorský lásku (k opere) má

Peter Dvorský patrí medzi špičkových tenoristov svojej generácie. Na začiatku 80. rokov minulého storočia ho zaradili vedľa Plácida Dominga, Luciana Pavarottiho a Josého Carrerasa. Svoje prvé angažmán získal v Opere Slovenského národného divadla ako dvadsaťjedenročný.

Pri príležitosti Dvorského okrúhlych narodenín usporiadali 25. septembra 2021 v Slovenskom národnom divadle veľkolepý koncert, na ktorom účinkovali viaceré operné legendy z domácej aj zahraničnej scény. Živé hudobné čísla boli doplnené záznamami z operných vystúpení jubilanta. V tom istom čase vznikal filmový dokument o Petrovi Dvorskom. Režijne a produkčne ho zastrešila televízna moderátorka a manželka Martina Malachovského (bývalého operného speváka) Iveta Malachovská. Peter Dvorský je jej celovečerným režijným debutom.

Malachovská, osobná priateľka a fanúšička Dvorského, si priala svojím filmom priblížiť speváka mladým divákom, ale aj vzdať mu úctu a zaspomínať. A v tom tkvie kameň úrazu. Celok pripomína oslavný medailónik, do ktorého sú nastrihané snáď všetky Dvorského účinkovania na Slovensku i v zahraničí. Cítiť, že tienisté miesta v Dvorského kariére tvorcovia nehľadali. Najhoršie, čo sa spevákovi v živote stalo, bolo, že nestihol naspievať niektoré vysnívané postavy alebo že trávil málo času doma. Ani nekriticky zanietenému fanúšikovi sa to nechce úplne veriť. Pri podobných portrétoch z posledného obdobia, napríklad portrétoch Jana Wericha či Karla Gotta, sa tvorcovia minimálne pokúsili dotknúť aj nelichotivých tém zo života protagonistov, ktoré ich na druhej strane pred divákmi poľudštili.

V obsiahlej hudobnej kariére Petra Dvorského sa nájde viacero skladieb, ktorými sa veľmi úspešne dokázal priblížiť širšej verejnosti. K takým patrí aj pieseň Svet lásku má, ktorú naspieval s Pavlom Haberom a už zosnulým Karlom Gottom. Vyšla v roku 1996 na rovnomennom albume vianočných skladieb, ktorý získal mnoho ocenení. Akordy do melódie skomponoval Paľo Habera, text napísal spisovateľ Daniel Hevier. Hudobne aj textovo ide o silné svedectvo svojej doby. Oficiálny videoklip k tejto piesni sa objaví aj v dokumente.

Ivete Malachovskej nemožno v žiadnom prípade uprieť prvenstvo a úprimnú snahu zaznamenať význam osobnosti Petra Dvorského. Je dobré a dôležité, že takýto dokument vznikol. Peter Dvorský má naozaj zlato v hrdle. Spolu so svojimi dcérami a manželkou pôsobí v dokumente úprimne a často aj zábavne. Ak však chceme spečatiť Dvorského význam aj pre neskoršie generácie, nestačí len zhromaždiť všetky jeho vystúpenia a mestá, ktoré navštívil. Hoci bol dokument ideálnou príležitosťou, ako nadchnúť pre operu aj bežného diváka, to sa, bohužiaľ, nestalo. A presvedčivý nie je ani formálne. Je to pomerne neinvenčný film, ktorý svoju cieľovú skupinu – mladšiu generáciu – jednoducho netrafil. A netrafil ani veľkosť obrazu. Lepšie by vyznel na televíznej obrazovke, kde by rozhodne zasiahol aj väčšiu skupinu divákov.

Dokument o umení Petra Dvorského je na svete a nájde si nemalú skupinu oddaných fanúšikov, najmä medzi rovesníkmi Petra Dvorského a znalcami opery. Tí prišli aj na slávnostnú premiéru, na ktorej po záverečných titulkoch ocenili film dlhým potleskom a pohvizdovaním. Otázne je, či by toto dielo malo podobný ohlas aj za iných okolností, napríklad medzi už spomínanými mladými divákmi.

Peter Dvorský (Slovensko, 2022) RÉŽIA Iveta Malachovská SCENÁR Marián Turner KAMERA Štefan Rybár STRIH Anton Fabian ÚČINKUJÚ Peter Dvorský, Gabriela Beňačková, Kurt Rydl, Marta Dvorská, Kristína Dvorská MINUTÁŽ 77 min. HODNOTENIE ** a ½ DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 7. 4. 2022

Barbora Gvozdjáková
foto: FREE COOL IN