Wanda Adamík Hrycová

producentka

Jeden film, ktorý by ma sprevádzal celým životom a bol by pre mňa bibliou kinematografie, nemám. Každá etapa môjho života je spojená s iným filmom alebo filmami.

V kine som ako prvý videla Nekonečný príbeh. Bol to pre mňa fantastický zážitok, ktorý si pamätám dodnes. Nedávno, keď som film púšťala svojim deťom, som ho videla po takmer štyridsiatich rokoch a bola som veľmi milo prekvapená, že trikový film z 80. rokov obstojí aj dnes v čase CGI, počítačovej reality a animácie. Tá je dnes niekde úplne inde ako v čase jeho vzniku, Nekonečný príbeh však stále dokáže osloviť napínavým príbehom, posolstvom a nezameniteľným, dnes už kultovým vizuálom.

Do môjho detstva patrí aj Perinbaba Juraja Jakubiska. Dodnes si ju vždy rada pozriem a nedám na ňu dopustiť. Ako dospelá a matka troch detí som si uvedomila, že to vlastne nie je film pre malé deti. Potvrdili mi to aj moji traja synovia. Perinbabu videli počas Vianoc a veľmi sa pri nej báli. Ale dopozerali ju.

Pulp Fiction: Historky z podsvetia Quentina Tarantina ma zasiahli v čase dospievania a mladosti. Odvtedy som film videla asi štyridsaťtisíckrát. Fascinovalo ma, čo Tarantino dokázal urobiť s filmovým rozprávaním. Bolo to absolútne prelomové dielo aj z pohľadu kinematografie. Ďalším zásadným filmom je pre mňa Matrix z roku 1999. Aj ten priniesol revolučné prvky a vizuálne prostriedky, ktoré posunuli kinematografiu do 21. storočia.

Veľmi intenzívne som vnímala a vnímam aj filmy Pedra Almodóvara. Milujem ich všetky. Aj tie, ktoré sa mu až tak nepodarili. Pozorne sledujem jeho tvorbu a nevidela som zatiaľ len jeho novinku Paralelné matky, na ktorú sa veľmi teším do kina. Almodóvarove filmy prinášajú silné emócie, vášne a je v nich všetko, čo mám rada, vrátane spôsobu, akým režisér vykresľuje svoje hrdinky. Zdá sa, že ako muž dokonale rozumie ženským svetom. 

Bolo to už dávno, keď som si naposledy užila film v kine tak ako nedávno Dunu. Nielen preto, že ju mám ešte v čerstvej pamäti, považujem Dunu za jeden zo svojich najväčších filmových zážitkov vôbec. Ani neviem, ako mi tie tri hodiny v kine ubehli, a to je dôležitý signál, pretože nemám rada dlhé filmy. Navyše nie som ani fanúšička sci-fi a fantasy, takže Duna, Matrix a svojím spôsobom aj Nekonečný príbeh sú u mňa vďaka svojim kvalitám výnimkami. Dunu navyše považujem zo všetkých stránok za fenomenálne a zásadné dielo, ktoré sa zapíše do svetovej kinematografie ako komplexný film. Obraz, kamera, réžia, herci, hudba – každú zložku posunuli tvorcovia Duny o kúsok ďalej, než sme zvyknutí, a vytvorili niečo nové, čo sme doteraz nevideli a nezažili. A to ma fascinuje.