V marci si pripomíname sté výročie narodenia Bedřicha Voděrku, ktorý je považovaný za prvého slovenského strihača.

Bedřich Voděrka sa narodil 3. marca 1922 v Bratislave. V slovenskom filme pracoval v rokoch 1946 až 1980, čiže v období, keď sa pozícia filmového strihača postupne menila z pomocnej výkonnej sily na tvorivú zložku, porovnateľnú s dramaturgom a niekedy aj s režisérom. „Za 35 rokov mimoriadne plodnej práce vytvoril 245 filmových a televíznych diel. Počas jeho profesijného pôsobenia sa na Slovensku nakrútilo 206 hraných dlhometrážnych filmov. Bedřich Voděrka z nich strihal 58, čo tvorí tretinu danej produkcie,“ píše v ročníkovej práci na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení (FTF VŠMU) z roku 2002 Simona Vallovičová. Podľa dostupných údajov má Voděrka na konte aj 157 dokumentárnych filmov.

Ešte ako asistent strihu sa podieľal na filme Varuj...! (1946) Martina Friča. O dva roky neskôr strihal s Janom Kohoutom Bielikove Vlčie diery a jeho tretím celovečerným filmom bola Drevená dedina(1954) Andreja Lettricha, s ktorým spolupracoval až na pätnástich celovečerných hraných tituloch pre kiná – o. i. Čisté ruky (1956), V hodine dvanástej (1958), Archimedov zákon (1964), Volanie démonov (1967), Prípad krásnej nerestnice (1973), Do zbrane, kuruci (1974), Šepkajúci fantóm (1975) a Advokátka(1977).

Ak ešte niekto pochybuje o tvorivom prínose Bedřicha Voděrku do slovenskej kinematografie, pripomeňme, že strihal aj dva z „veľkej trojky“ filmov z roku 1962 – Slnko v sieti Štefana Uhra a Boxer a smrť Petra Solana. O jeho strihačskej flexibilite svedčí aj to, že je ako strihač podpísaný aj pod debutom Juraja Jakubiska Kristove roky (1967).

„S Uhrom a Hollým sme začali rozvíjať na Slovensku myšlienku neorealizmu vo filme. Išlo najmä o uprednostnenie nehercov a o osamostatnenie nahrávania zvuku, čo umožnilo nasnímať dej filmu ľahkými spravodajskými kamerami a tak dosiahnuť väčšiu dynamiku záberov,“ hovorí Eduard Grečner v Online lexikóne slovenských filmových tvorcov, www.ftf.vsmu.sk. Voděrka strihal Grečnerov debut Každý týždeň sedem dní (1964), ktorý je inovatívny formálne, naratívne, dramaturgicky, spôsobom použitia hudby Ilju Zeljenku, či vďaka kamere Vincenta Rosinca. Rovnaký tím sa stretol pri Grečnerovm filme Drak sa vracia (1967) a Voděrka strihal aj Grečnerov Nylonový mesiac (1965). Natáčal sa ako širokouhlý, čo malo vplyv nielen na prácu kameramana Tibora Biatha, ale aj na prácu v strižni.

Strihačská práca v sebe nutne spájala remeselnú zručnosť a koncepčné myslenie.„Strihač robil všetko. Výberka, zoradenie materiálu, strih po strihu, keď išlo o postynchrón, tak sme museli rozslučkovať film, nakrížkovať, keď začína dialóg, potom to tak isto dať dokopy. Šlapačky, naťahať všetky pásy, A dialóg, B dialóg, ruchy, hudba. Mohlo byť aj šesť-sedem pásov k jednému dielu,“ spomína v Online lexikóne tvorcov FTF VŠMU strihačka Margita Černáková.

To, nakoľko mohol strihač tvorivo ovplyvniť výsledok, záviselo od samotného diela, ale aj od ostatných tvorcov, hlavne režiséra. Voděrka pracoval na filmoch s veľmi rôznymi autorskými poetikami, ale i rozdielnymi spôsobmi videnia či filmového myslenia. A menili sa i technológie. So strihom začal v čase, keď neboli moderné zvukové kamery a zvuk predbiehal obraz, „preto ho musel strihač pri zostrihu synchronizovať posúvaním na 21 políčok“, vysvetľuje Vallovičová. Neskôr prišiel prechod z čiernobieleho materiálu na farebný a s  nástupom televíznej tvorby prišli postupy viackamerového snímania, ktoré vyžadovalo predbežnú či vopred pripravenú koncepciu strihu.

Bedřich Voděrka strihal tiež nespočetné množstvo dokumentárnych filmov a niekoľko z nich aj režíroval – Svetlo a sila (1947), Májové posolstvo (1949, spolu s Jánom Ladislavom Kalinom), Záleží na nás (1949, spolu s Vladom Kubenkom) a Okamih rozhoduje (1953). Spolu s Martinom Ťapákom napísal scenár ku Svákovi Raganovi (1976) a je aj autorom scenára k dvojdielnemu televíznemu filmu Olejkár (1979, r. Miloš Pietor).

Bedřich Voděrka zomrel 5. septembra 1981 vo veku 59 rokov.

Jaroslava Jelchová
foto: archív SFÚ

Skromný, ale hrdý na svoju prácu

Zvukový majster Csaba Török spolupracoval s režisérmi ako Juraj Jakubisko, Juraj Herz, Dušan Trančík, Miloslav Luther alebo Stanislav Párnický a po zrušení Slovenskej filmovej tvorby na Kolibe pôsobil v dabingovom štúdiu Slovenskej televízie. Narodil sa 9. marca 1942 v Tešedíkove a tento rok by oslávil 80 rokov.

Od druhej polovice 60. rokov minulého storočia spolupracoval na niekoľkých krátkych dokumentárnych filmoch, ale jeho meno sa vo filmoch začína častejšie objavovať až začiatkom 80. rokov, keď ozvučil aj niekoľko krátkych animovaných filmov Ivana Popoviča, Františka Jurišiča a Vladimíra Pikalíka. Jeho doménou sa stala celovečerná hraná tvorba, ku ktorej sa v tomto období postupne dostával tiež. Ako zvukár z praxe absolvoval v roku 1984 nadstavbový kurz na FAMU v Prahe a podľa slov jeho priateľov a spolupracovníkov mal rád výtvarné umenie, ale aj hudbu vrátane filmovej.

Jeho prvým celovečerným titulom bol film Na konci diaľnice (r. Ján Zeman, 1982) s hudbou skladateľa Svetozára Štúra a ozvučil aj životopisný film o mladom Klementovi Gottwaldovi Zrelá mladosť (r. Martin Ťapák, 1983) s hudbou Svetozára Stračinu. V tom istom roku sa podieľal na filmovej adaptácii novely Jozefa Puškáša Štvrtý rozmer v réžii Dušana Trančíka. Török tu spolupracoval so skladateľom Mariánom Vargom podobne ako pri ďalšom Trančíkovom filme Iná láska (1985). Ide o psychologické príbehy s mladým hrdinom v hlavnej úlohe, ktorého obklopuje buď nechápavé, alebo drsné prostredie či už malomeštiackej spoločnosti, alebo nehostinných hôr.

„Zvukový majster už na pľaci rozmýšľa, mieša zvuk vo svojej hlave a zároveň je jedným z posledných, ktorí sa filmu dotknú. Ťažisko tvorivej práce Csabu Töröka v kolibských hraných projektoch bolo v postprodukcii, keďže sa natáčal väčšinou len pomocný zvuk a následne sa vyrábali postsynchróny. Umenie spočíva v tom, že sa v štúdiu podarí vytvoriť charakter zvuku blízky originálnemu prostrediu, prípadne vytvoriť prostredníctvom zvuku úplne nový filmový priestor,“ hovorí zvukový majster Ján Grečnár, ktorý bol priateľom Csabu Töröka. „Pre zvukového majstra sú dôležité znalosti a skúsenosti, ale aj veci, ktoré sa nedajú naučiť, tak ako sa nedá naučiť, koľko máte dať prvých huslí voči druhým husliam, to musíte počuť a cítiť. A to bol aj Csabov prípad,“ opisuje Grečnár.

„Vždy som mu v dobrom závidel Perinbabu, lebo je to film, ktorý je obľúbený a zároveň mu ponúkol možnosť kreatívnej hry – cítiť v ňom aj jeho rukopis,“ približuje Grečnár. Okrem Perinbaby (1985) spolupracoval Török s Jurajom Jakubiskom aj na filme Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý (1992). Zároveň sa mu otvorili dvere k ďalšej práci na rozprávkových projektoch v koprodukcii Slovenskej filmovej tvorby a mníchovského Omnia Filmu, ako Galoše šťastia (1986) v réžii Juraja Herza, Mahuliena zlatá panna (1986) Miloslava Luthera, O živej vode (1987) Ivana Balaďu a Šípová Ruženka (1990) Stanislava Párnického. Všetky boli mimoriadne úspešné a stále sú aj divácky obľúbené. Mal možnosť spolupracovať s autormi hudby ako Michael Kocáb, Maurizio a Guido De Angelisovci, Jiří Stivín, Andrej Šeban a Adriena Bartošová. K Perinbabe zložil hudbu Petr Hapka a mala aj vlastného hudobného režiséra – Juraja Solana.

Okrem rozprávok spolupracoval Török s Herzom aj na filmoch Sladké starosti (1984) a Zastihla ma noc (1985), s Lutherom na filme Štek (1988) a s Párnickým na tituloch Južná pošta (1987) a ... kone na betóne (1995). Podpísaný je aj pod hudobným filmom Rabaka (1989) Dušana Rapoša, pod snímkou Dávajte si pozor! (1990) Jozefa Slováka a Jozefa Heribana o paranoidnom žiarlivom zvukárovi, s Martinom Šulíkom pracoval na Nehe (1991) s hudbou Vladimíra Godára.

„Nikdy nepustil z rúk nič, s čím by nebol spokojný, hoci pri tejto práci je veľa premenných, ktoré neviete ovplyvniť, ale vždy sa snažil, aby výsledok odzrkadľoval najideálnejšie estetické spojenie obrazu a zvuku,“ hovorí Grečnár o Törökovi, ktorý po rozpustení Slovenskej filmovej tvorby na Kolibe našiel uplatnenie v dabingovom štúdiu Slovenskej televízie.

„Keď prišiel do televízie, zavolal si ma vtedajší šéf Marián Škvarenina a poprosil ma, aby som Csabovi robil sprievodcu po televízii. Čiže som ho poznal od prvej chvíle, ako prišiel,“ opisuje zvukový majster Vladimír Vitáloš, ktorý bol priateľom a kolegom Csabu Töröka v dabingovom štúdiu. „Sympatické na ňom hneď od začiatku bolo, že sa nehanbil pýtať na čokoľvek a poprosiť o pomoc, lebo poznáme ľudí, čo si myslia, že sú tak dobrí, že môžu len odpovedať. Csaba bol skromný, ale hrdý na svoju prácu, nie však pyšný a rešpektoval jedinečnosť každého človeka. Jeho povahu dobre vyjadruje aj slovo ,pokoraʻ. Nikdy neurážal a vážil si ľudí minimálne tak, ako si vážil sám seba. Bol to veľmi dobrý kamarát a kolega, príjemný človek, zároveň vtipný, ktorý sa vedel nadchnúť a tešiť ako malý chlapec,“ spomína Vitáloš. Csaba Török zomrel 30. decembra 2012 v Bratislave.

Jaroslava Jelchová
foto: archív SFÚ

Slovenský Omar Sharif a Clark Gable v jednom – Juraj Kukura oslávi v marci 75. narodeniny.

Juraj Kukura sa narodil 15. marca 1947 v­ Prešove, ale s ­rodičmi sa ešte ako dieťa presťahoval do­ Bratislavy. Navštevoval stavebnú priemyslovku a ­nemal herecké ambície. Zato mal problém s ­výslovnosťou, hlavne písmena R. No prekonal ho a ­ostatné zariadila náhoda. „Raz sme s kamarátom išli do vysokoškolského klubu, kde ho oslovila asistentka réžie a pozvala na herecké skúšky do filmu Tri gaštanové kone. Namiesto neho som išiel na konkurz ja a režisér Ivan Balada na prekvapenie všetkých obsadil do tohto filmu práve mňa,“ spomína Kukura v denníku Pravda z ­roku 1999. V­ televíznom prepise novely Margity Figuli stvárnil Jana

Zápotočného, prvého z­ pestrej plejády „zlých mužov“, ktorými sa jeho filmografia len tak hemží. Negatívne postavy mu na popularite neuberali. V ­mnohých rozhovoroch tvrdí, že jeho úlohou nie je byt obľúbený, ale provokovať a­ nastoľovať otázky.

Štúdium na Vysokej škole múzických umení absolvoval v ­roku 1973. Rok pracoval v­ redakcii časopisu Film a divadlo, kde neskôr niekoľkokrát vyhral čitateľskú anketu o najpopulárnejšieho herca, či už za film Koncert pre pozostalých (1976) Dušana Trančíka (s týmto filmom získal aj cenu 15. ročníka Festivalu českých a slovenských filmov v Bratislave), za Krutú ľúbosť (1978) Martina Ťapáka, alebo za film Člny proti prúdu(1981) Ľudovíta Filana. Cenu mu vyniesli aj Stíny horkého léta (1977) Františka Vláčila: na 16. ročníku Filmového festivalu mladých v­ Banskej Bystrici. 

Kukura hral aj vo­ viacerých koprodukčných dielach. Ešte ako študent sa objavil v ­jednej­ z poviedok filmu Zbehovia a pútnici (1968) Juraja Jakubiska, ktorý vznikol v­ slovensko-talianskej koprodukcii, a úlohu mu zveril aj Alain Robbe-Grillet vo filme Eden a potom... (1970). Neskôr účinkoval v ­slovensko-maďarskej historickej dráme Do zbrane, kuruci (1974, r. Andrej Lettrich) a­ v ­slovensko-nemeckej rozprávke Soľ nad zlato (1982) Martina Hollého. 

V­ hudobnom životopise Božská Ema (1979) Jiřího Krejčíka si zahral po boku Božidary Turzonovovej a v hudobnej komédii Trhák (1980) Zdenka Podskalského sa predstavil aj ako spevák. O­ približne pätnásť rokov neskôr naspieval spieval album pesničiek Leonarda Cohena s českými textami Jsem tvůj muž, o ktorom sa pochvalne vyjadril aj sám Cohen. Mnohí diváci si Kukuru pamätajú ako pumpára Ruda z televízneho seriálu Straty a nálezy (1975, r. Stanislav Párnický) alebo z bratislavských televíznych pondelkov. Televízny film na motívy poviedky Thomasa Manna Mário a kúzelník (1976) Miloslava Luthera, v ktorom Kukura stvárnil hlavnú postavu, získal cenu na 18. ročníku Medzinárodného festivalu televíznej tvorby v Monte Carle.

Juraj Kukura bol v rokoch 1976 až 1985 členom Slovenského národného divadla, hoci od roku 1984 bol pracovne v zahraničí a jeho pobyt sa postupne zmenil na nedobrovoľnú emigráciu.

Do Nemecka prišiel pracovať na pozvanie režiséra Petra Zadeka, s ktorým natočil film Divoké päťdesiate(1983). Účinkoval v trojdielnom televíznom filme Via Mala (1985, r. Tom Toelle) podľa predlohy švajčiarskeho spisovateľa Johna Knittela. Na filme spolupracoval aj slovenský kameraman Igor Luther. So Stanislavom Barabášom sa stretol pri natáčaní jednej časti nemeckého seriálu Miesto činu a zahral si aj v šesťdielnom anglickom seriáli Traffik (1989), ktorý získal cenu Emmy.

„Začiatky boli príšerne ťažké. Napríklad v hamburskom Schauspielhause som hral Antonia vo Vojvodkyni z Amalfy, postavu, ktorú som sa predtým nevedel naučiť v slovenčine a vo veršovanej podobe,“ hovoril Kukura v roku 1999. Vtedy mal už za sebou aj niekoľko nových filmových spoluprác na Slovensku. V Jakubiskovom filme Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý (1992) stvárnil Slováka, ktorý emigroval do Ameriky, aby mohol uplatniť svoj talent. Emigranta túžiaceho po návrate do vlasti hrá vo filme Cudzinci (1992, r. Jaro Rihák). Do úlohy doktora Zigmunda ho obsadil Laco Halama vo filme Tábor padlých žien (1997). Neskôr účinkoval vo Fragmentoch z malomesta (2000) Petra Mikulíka alebo v rozprávke Sokoliar Tomáš (2000) Václava Vorlíčka.

Juraj Kukura pôsobí v Hamburgu a v Bratislave, kde je od roku 2002 riaditeľom Divadla Aréna.

Jaroslava Jelchová
foto: archív SFÚ/Zuzana Árvayová