Kubošova cesta, zadné sklo a skriňa

V tejto rubrike sa postupne vraciame k filmom, ktoré sa umiestnili v našej ankete Film.sk – slovenský film storočia. Snímku, ktorá skončila na 19. mieste, predstavuje filmová teoretička Katarína Mišíková. V rámci cyklu projekcií k ankete film zároveň 13. a 14. marca uvedie bratislavské Kino Lumière.

Autoportrét je tradičným cvičením študentov dokumentárneho filmu. Zdanlivo jednoduchým zadaním, prostredníctvom ktorého budúci dokumentaristi podávajú správu o sebe i svete okolo seba. Dokumentárny film totiž – napriek častej snahe o dosiahnutie dojmu objektivity – vypovedá najmä o vzťahu subjektu tvorcu k dokumentovanému objektu.

Film Posledný autoportrét (2018) Mareka Kuboša hovorí o mnohých vrstvách tohto vzťahu s nástojčivosťou a odvahou, ktoré mi až vyrážajú dych. Viac ako dokladom hotového poznania je dokumentom o ceste (seba)poznávania. Kľukatej, občas radostnej, inokedy vysiľujúcej, s mnohými odbočkami a koncom v nedohľadne kdesi za horizontom filmu i hraníc nášho poznania. Marek Kuboš sa týmto filmom po dvadsiatich rokoch vrátil k študentskému zadaniu. Ako sám uvádza, z vnútornej potreby. Chcel skúsiť odpovedať na to, prečo štrnásť rokov nenakrútil autorský film, ako sa za ten čas zmenil svet okolo neho aj on sám. A v neposlednom rade aká je jeho zodpovednosť voči ľuďom, ktorých vo svojich filmoch portrétoval.

Autoportrét sa stal svojbytným žánrom v čase renesancie, keď sa do popredia dostal človek ako subjekt spoznávania sveta. Postupne sa z autoportrétu stal spôsob sebarefiexie (ako napr. desiatky vlastných podobizní Rembrandta alebo Fridy Kahlo z rôznych období ich života), autoterapie (van Goghove či Schieleho autoportréty), sebaprezentácie (Courbetove, Warholove či Koonsove obrazy) i reflexie samotného média (napr. efekt mise en abyme v Goyovom obraze Las Meninas alebo iluzívny fotografický cyklus Untitled Film Stills od Cindy Sherman).

„Hraný film dokumentaristu Mareka Kuboša“, ako ho autor sám označil v úvodných titulkoch, však nadväzuje skôr na literárnu tradíciu autobiografie. V západnej kultúre sú jej korene spojené najmä s Vyznaniami sv. Augustína, v ktorých opisuje svoju spirituálnu cestu. Na cestu sa v Poslednom autoportréte vydáva aj Kuboš. Vracia sa v čase i priestore cez dve desaťročia k svojim realizovaným i nerealizovaným filmom a navštevuje ich protagonistov. Inscenuje sám seba v minulých situáciách, odhaľuje svoje kreatívne obrátenia sa k filmu, ide po stopách vlastnej filmárskej minulosti. V rozhovoroch s kolegami filmármi konfrontuje rôzne prístupy k etike dokumentu. Nachádza vonkajšie príčiny svojej krízy: povolenia, ktoré stoja medzi kamerou a protagonistom, obavy skonformizovaných ľudí, ktorí ešte v 90. rokoch prežívali eufóriu slobody, bulvarizáciu médií, čo vyhľadávajú neautentických ľudí... Ale aj príčiny vnútorné: osobnú uzavretosť a stratu kontaktu so svetom; vlastnú „mäkkosť“, obavy, aby svojim protagonistom neublížil... A má i predbežné riešenia: vyrovná sa s bezškrupulóznym dvojníkom, ktorý ho nahovára, nech poľaví z dokumentaristickej etiky, vymaže film z YouTubu, aby anonymní komentátori nemohli útočiť na jeho protagonistu, prosí účinkujúceho zosmiešňovaného v reality show, aby už neúčinkoval v televízii, začne uvažovať o hranom filme, pokúsi sa odpútať od matky, aby si našiel partnerku...

Ale najmä v tradícii žánru filmu o filme otáča kameru sám na seba, v inscenovanej forme autofikcie skúma a občas aj domýšľa svoj vlastný obraz. Kubošovo premýšľanie filmom je autenticky metaforické a vďaka tejto kvalite neupadne jeho sebaštylizácia do trápnej pasce sebaprezentácie. Cesta autom je pre neho nielen púťou, ale aj spôsobom, ako stretnúť ľudí; v zadnom skle auta sa otáča za minulosťou, ale aj skúma, čo zanechal za sebou; starožitná skriňa je tradíciou, ktorú priam religiózne opatruje, ale aj ulitou, z ktorej musí vyjsť do vonkajšieho sveta. A diváka pozýva na tú cestu, pozrieť sa cez to sklo, nahliadnuť do tej skrine.

Katarína Mišíková, filmová teoretička
foto: PSYCHÉ film