Ako hovoríme s deťmi o smrti

Denisa Grimmová a Jan Bubeníček nakrútili veľký bábkový film. Nadväzujúc na to najlepšie z tradície českej bábky, s veľkým tímom, dlhým – osemročným produkčným časom a s neuveriteľným rozpočtom 90 miliónov českých korún (viac než 3,5 mil. eur) vytvorili pôsobivý rodinný film s výborným diváckym ohlasom. Z pozície slovenskej autorky sa na tento susedský počin, ktorý vznikol aj v slovenskej koprodukcii, pozerám s veľkým uznaním.

V dlhometrážnej animácii stredoeurópskeho typu sme privykli na umenie kompromisu. Často sa tu varí z mála peňazí, máme menej výrobných kapacít, menej skúsených odborníkov, iné príbehové konvencie než anglo-americká tradícia. Výsledok býva pre publikum rozpačitý. Film Myši patria do neba však miestny štandard ďaleko prekračuje. 

Vo vizuálnom zmysle sledujeme plnohodnotnú bábkovú animáciu, ktorá nezľavuje z estetických ani technologických štandardov súčasnosti – ponúka širokú plejádu postáv a množstvo bohato štruktúrovaných scenérií, akciu sníma v režime po jednom okienku, figúry oživuje presný lip-sync a plnokrvné výrazy tvárí, stop-motion animácia kombinuje s 3D CGI efektmi a digitálnou postprodukciou. Výsledkom je živý, moderný filmový obraz, ktorý konkuruje zdatným európskym hráčom na tomto poli.

Téma však upúta ešte viac. Film rozpráva deťom o smrti. Hoci sa môže zdať, že je to v kinematografii pre ne tabuizovaná a obchádzaná téma, ostatné roky to popierajú, dokonca sa javí, že smrť je jedným z leitmotívov súčasnej produkcie. Popri Šarkanovi (2019) Martina Smatanu spomeňme príklady z dielne Disney/Pixar, kde podnikli v krátkom čase už dva výlety do ríše mŕtvych – Coco (2017) a Duša (2020). Aj film Myši patria do neba prezentuje cestu do nebeskej ríše, kde majú hrdinovia dokončiť svoj pozemský príbeh. Spoločnosť v 21. storočí evidentne dospela do štádia, keď potrebuje s deťmi hovoriť o umieraní. Z hľadiska prekračujúceho túto recenziu by nás malo zaujímať, ako s nimi o smrti hovorí.

Protagonistkou filmu je myška Šupito, ktorej otca ulovil nenávidený lišiak. Otec však po sebe zanechal obraz nebojácneho bojovníka, čo sa ani v smrteľnom nebezpečenstve neváha postaviť nepriateľovi, a Šupito sa snaží vlastným životom otcov obraz kopírovať. Namiesto prirodzene ustráchanej myšičky sledujeme neprirodzene nebojácnu hrdinku. Lišiak Bielobruško je myškin zrkadlový protiklad. Nie je lišiacky odvážny ani prefíkaný, kokce, podkladá sa a nemá ani štipku sebadôvery. Aj tu ide o dedičstvo z rodiny, celé detstvo ho ponižoval strýko. Príbeh sa začína v momente, keď táto v čomsi rovnaká a v inom zas komplementárna dvojica prichádza o život.

To, čo myška s lišiakom zažijú v nebeskej ríši, treba hneď zo začiatku pochváliť ako psychologicky verne budovaný proces liečenia. Fyzicky i mentálne prejdú cestu s mnohými úlohami, ktoré im pomôžu vyrovnať sa s vnútornými i rodinnými démonmi, prekonať slabosti, nájsť stratenú rovnováhu a silu, prosto vyliečiť sa zo zranení života. Prvý význam smrti je tu teda ozdravný. Smrť je príležitosťou prehodnotiť vlastný život a očistiť sa.

Psychologická rovina príbehu funguje výborne a stavia na funkčných metaforách (najťažšou skúškou je prejsť Temným lesom, ktorý má pre každého inú alegorickú podobu, prislúchajúcu jeho povahe a problémom). Scenár má však viacero slabších miest. Napríklad do krajiny Neba sa vstupuje očistným kúpeľom, ktorý má zvieratá zbaviť všetkých rozdielov. Myška aj lišiak sa mu vyhýbajú – ale prečo? Čo im pri kúpeli hrozí? A ako to ovplyvní neskorší vývoj? Vizuálne stimulujúca scéna kúpeľov zanecháva skôr otázky než dobre rozohranú príbehovú líniu a podobné zneistenia sa v príbehu objavia ešte niekoľkokrát.

Zároveň nie sú kľúčové. Kľúčový je emocionálny ťah na bránku. Deti najskôr vystavíme veľkému stresu z fatálnej straty. Strácam život a tým navždy strácam mamu, súrodencov, domov – to je desivé. No z temného dna postupne vyplávame naspäť do hry života, dostávame nádej, že smrť nie je koniec, len začiatok niečoho nového. Podobne ako v Duši aj vo filme Myši patria do neba volia autori namiesto definitívnej smrti koncept kolobehu, nekonečného návratu. Akoby tradičná kresťanská symbolika večného nebeského života modernému človeku nestačila, oveľa viac ho upokojuje východoázijský kolobeh znovuzrodení a karmických návratov. Moderný človek tak lipne na pozemskom šťastí, že sa ho nedokáže vzdať, chce sa sem znova a znova vracať. Pre dieťa je táto možnosť rozhodne ľahšie stráviteľná ako predstava konečného konca a ničoty. Ale nie je to od nás dospelých zbabelosť, že skutočnú smrť ukrývame pred deťmi za túto barličku? Otázku nekladiem tvorcom filmu, adresujem ju nám všetkým, pretože vo filme sa len zrkadlí všeobecne rozšírená tendencia.

Film Myši patria do neba je napokon (aj vďaka filozofickým otázkam, ktoré otvára) kvalitnou žánrovou rozprávkou s typickým putovaním hrdinky do ďalekého sveta, s úlohami, čarovnými pomocníkmi i prekonávaním seba samého. Šťastný koniec nabíja diváka nádejou, že život má zmysel, rodina je základ a priateľstvo je mocnejšie než smrť. 

Myši patria do neba (CZ/FR/PL/SK,2021) RÉŽIA Denisa Grimmová, Jan Bubeníček SCENÁR Alice Nellis,  Richard Malatinský na motívy knihy Ivy Procházkovej KAMERA Radek Loukota HUDBA Krzysztof Aleksander Janczak V SLOVENSKOM ZNENÍ Zuzana Šebová, Daniel Fischer, Richard Stanke, Marián Labuda ml. MINUTÁŽ 87 min. HODNOTENIE **** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 27. 3. 2022

Ivana Laučíková, producentka, režisérka a filmová publicistka
foto: CinemArt SK

Herecky býva človek

Zásluh plný a predsa herecky býva... Alebo nie. Opýtajme sa najskôr s Hamletom: Čo je to vlastne človek? Majstrovské dielo a vzor tvorstva alebo len kvintesencia prachu? Jedno i druhé. Debut českého režiséra Michala Nohejla Okupácia sa zameriava najmä na to druhé, na toho zvera, čo len spí a kŕmi sa, na tie tri štvrtiny zbabelosti. Vidíme obrazy (takmer) všadeprítomnej malosti, ktorá sa nebije o steblo, keď ide o česť, ale sa búri vždy bez príčiny a v momente, keď nič nehrozí.

Okupácia je aj preto o niečom univerzálnejšom než o „českej národnej povahe“. V jadre totiž ide o zžieravú moralitu, postavenú na klasických divadelných jednotách, v ktorej sa odhaľuje ústredný etický konflikt. Celé sa to začína ako anekdota: Vstúpi Rus do baru a... A odhalí charakter všetkých zúčastnených. Herci, producent, režisér a študentka Milada tu posedávajú po predstavení hry a stávajú sa rukojemníkmi zdanlivo banálnej situácie, ktorá prerastá do frašky i tragédie. Opitý ruský dôstojník sa začína oháňať zbraňou a „okupovať“ miestny bar. Ako sa zachová jeho osadenstvo? Malo, zbabelo a podlo.

Niekto by mohol povedať, že skupina vydedencov zo zastrčeného kultúrneho domu, má len malú šancu pozdvihnúť sa z periférnosti. Je lákavé zvaliť vinu na spoločenský determinizmus, ktorý však pri vysvetľovaní ich správania nestačí, a to ani samotným postavám. Ich stratégie sú totiž v tejto situácii rôzne (vymyká sa najmä Milada). Leitmotívom  je otázka: Čo je to hrdinstvo? Zaujímavo do toho vstupuje aj hra v hre, ktorá je o Júliusovi Fučíkovi, kontroverznej postave, oslavovanej za hrdinstvo a zároveň spochybňovanej kvôli kolaborácii s nacizmom. 

Základnou poučkou tragédie je, že postavy musia byť „lepšie“ ako my – ide o bájnych jedincov, najčastejšie panovníkov, ktorí sa pokúsili vzoprieť osudu a neuspeli. Komický efekt, naopak, vyžaduje, aby boli postavy „horšie“. V Okupácii vidíme, že tragika spočiatku prechádza do modu irónie. Moderný Teseus sa vybral s pomocou Ariadny poraziť Minotaura do labyrintu moderného sveta, avšak nepreukázal ani náznak hrdinstva, len zbabelo útočil „zozadu“. Útoku predchádzalo mučenie, ktorým sa moderný jedinec vysmieva mýtu a svojmu osudu, pretože ho obalamutil a skryl sa pred ním za kostým.

Lenže rovnako ako Oidipus aj postavy filmu „balamutením“ osudu napĺňajú svoj osud. A ich osudom je byť večne tými malými a zbabelými osôbkami. Ich odporná snaha vybúriť sa na sovietskom vojakovi z nich robí ešte väčších úbožiakov, než keď sa pred ním triasli na parkete. Nazýva sa to aj irónia osudu. Každá z postáv sa mohla zachovať správne. Lenže sa nezachovali, pretože s výnimkou Milady nemajú to, čo Aristoteles nazýval fronésis, čiže praktickú múdrosť. Schopnosť vyvodiť z danej situácie dôsledky, hľadať pomoc v minulosti a zachovať sa tu a teraz správne – v tomto prípade hrdinsky. 

V kľúčovej etickej situácii potom vidíme reakcie na smrť dôstojníka. Kraus reaguje provokatívnym, deštruktívnym nihilizmom. Režisér Jindřich sa snaží racionalizáciou premeniť situáciu na „revolučné“ gesto. Prospechársky Antonín myslí predovšetkým na seba. Sledujeme rozpad sveta. V spoločnosti, v ktorej nikto nikomu neverí, sa nepestujú cnosti, nejestvuje komunita, len skupinka opustených indivíduí. Aj preto sa všetci boja zodpovednosti. Vladimír a riaditeľ o tom síce hovoria, ale priznať sa je ochotná len Milada. Preto končí rovnako zradená a opustená na „ostrove” ako Ariadna.

Všetko sa to deje v hereckom prostredí. Často sa hovorí o maskách, za ktorými sa ukrýva pravá tvár. Vidíme, že herci hrajú divadelnú hru. Existuje však aj iné herectvo – schopnosť vcítiť sa a preniknúť do druhého a vďaka tomu sa stávať ľudskejším. Maska môže byť schopnosťou vystaviť sa riziku zmeny, ktorá prichádza s archetypom. A herecky, cez schopnosť napodobňovať vzory (napr. rodičov), sa v podstate stávame aj ľuďmi, či aspoň ľudskými. Vzory a archetypy tu však nie sú na piedestáli, lebo ich systematicky dekonštruujeme. Herectvo sa stáva usmievavou maskou, za ktorou možno potichu rebelovať a frflať a zároveň si pokojne žiť svoje životy. Nasadenie masky nevyzýva k zodpovednosti stať sa hrdinom; umožňuje pravý opak – stať sa zbabelým zverom a pritom v situácii, keď o nič nejde, pôsobiť hrdinsky ako odvážny revolucionár. 

Prvá z troch masiek herectva, ktoré tu vidíme, je maskou, ktorú na seba berú herci na javisku ako dohodu s divákom o ilúzii pravdy. Druhá, usmievavá či hrdinská maska ukrýva zbabelca. Tu zostáva iba ilúzia. Maska a vzor už nemajú žiadny súvis s pravdou. Treťou maskou je vzor, ktorý preberáme a napĺňame v situácii, keď riskujeme všetko, na čom nám záleží. Podobne ako Milada (v podaní Antonie Formanovej, vnučky Miloša Formana), ktorá v priebehu tohto večera dokáže zastať miesto svojej slávnej menovkyne Milady Horákovej a tvorí tak protipól k maske Júliusa Fučíka – navonok hrdinskej, vnútri prázdnej, ktorú na seba berie herecké osadenstvo. Vskutku, herecky býva človek.

Okupácia (Okupace, Česko, 2021) RÉŽIA Michal Nohejl SCENÁR Vojtěch Mašek, Michal Nohejl, Marek Šindelka KAMERA Jan Baset Střítežský HUDBA La Petite Sonja, Hank J. Manchini HRAJÚ Martin Pechlát, Otakar Brousek, Antonie Formanová, Cyril Dobrý, Pavel Neškudla, Tomáš Jeřábek, Alexej Gorbunov, Vlastimil Venclík MINUTÁŽ 98 min. HODNOTENIE * * * *  DISTRIBÚCIA rôzne VOD platformy

Marcel Šedo, filmový publicista
foto: Unit+Sofa

Ninjasexuálna osveta alebo Čo ťa v škole nenaučia...

Nórska tragikomédia Ninjababy sa pozrela na neželané tehotenstvo s humorom a z podvratnej perspektívy. Európska komédia roka mala slovenskú premiéru v rámci prehliadky severského filmu Scandi. 

„Preboha, si v tom?“ Nechcené tehotenstvo patrí v slovenskej kinematografii (a literatúre) k najponurejším motívom, keďže to mimomanželské označovali moralisti a cirkev za hriech a takzvané prespanky čakala hanba a spoločenské vylúčenie. Za hriech bolo treba pykať. Pripomeňme si tragickú smrť Zuzy Cudráčky (Pole neorané) a Evy Hlavajovej (Živý bič), vraždu a samovraždu vo vysokom štádiu tehotenstva (Vtáčkovia, siroty a blázni, Kára plná bolesti), pokus o samovraždu a strach z návratu manžela (Hriech Kataríny Padychovej), „dedičný hriech“ prenášaný z matky na dcéru (Pásla kone na betóne), nezrelosť a nepripravenosť dievčat (Predčasné leto, Citová výchova jednej Daše). Aj pre vytúžené dieťa bolo treba trpieť. Soňa utiekla od despotického manžela, ktorý sa jej vyhrážal: „Ja ti dám také decko, že ti hlava odletí!“ (Tichá radosť). Ani novšie a menej typizované budúce matky vo filmoch Zázrak a Cenzorka si neužili veľa radostí a ich tehotenstvá neprebehli za šťastných okolností. Časť spoločnosti podporuje život, rodinu a je proti interrupciám, lenže aj z pôrodu môže zostať doživotná trauma (Medzi nami, Neviditeľná). Čo sme to len za národ? 

Na prvý pohľad (z distribučného traileru, filmovej anotácie) by sa mohlo zdať, že v prípade Ninjababy pôjde o ľahkú tínedžerskú komédiu s mravoučným koncom. Ale kdeže. Hneď úvodný monológ hlavnej postavy Rakel („O čom premýšľaš? O spermiách. Je to sajrajt.“) napovie, že sa pôjde na vec otvorene, bez predsudkov a bez servítky. Tak ako je to možné len v otvorenej (demokratickej, sekulárnej, národnostne i nábožensky zmiešanej) spoločnosti. Severania sú vo zvyšovaní prahu tolerancie a v prekonávaní tabu experti – kto neverí, nech sa pustí do štúdia filmovej histórie. 

Predlohou Ninjababy sa stal oceňovaný kreslený román Ingy Sætre o zložitostiach dospievania. Aj film pripomína komiks, nielen animovanými časťami a paralelnými fantáziami, profiláciami postáv (Aikido-Mos, Šuk-Ježiš) a ich preexponovanými reakciami, ale aj štruktúrou s obrazovými segmentmi a časovou skratkou –napríklad pri rozhovore Rakel s jej staršou sestrou, či o tehotenstve povie pravdepodobnému otcovi, ktorý vzápätí vstúpi do obrazu. Je to smiešne aj funkčné. Aj sama Rakel pôsobí ako komiksová bojovníčka: je priamočiara, vynachádzavá, akčná v zmysle hľadania riešení. Rada si kreslí, chce sa stať autorkou komiksov. I samotný príbeh sa na konci pretransformuje do kresleného románu.

Keďže na potrat je neskoro, Rakel musí domyslieť, čo s dieťaťom po pôrode. Do tejto dilemy vstupuje animovaná postavička plodu, ktorá svojimi pripomienkami a citovým vydieraním akoby symbolizovala svedomie a spoločenské očakávania. Ninjababy je plnohodnotnou a inteligentnou lekciou sexuálnej výchovy, nechýba v nej prehľad foriem antikoncepcie, register tehotenských príznakov, otvorené dialógy o láske i sexe bez lásky, o materstve a otcovstve, o adopcii; je to film o štádiu experimentovania a hľadania sa, ktorým v istom veku prechádza každý mladý človek, ako aj o zodpovednosti. Rakel prežíva pocit vylúčenia, strach zo zlyhania, je názorným príkladom, aké ťažké sú niektoré rozhodnutia, a to bez ohľadu na citové výlevy, cudzie záujmy, spoločenské tlaky (dodajme aj „pomáhajúce“ bariéry). Vydať sa vlastnou cestou, za svojím snom, môže byť totiž bolestné a ozdravné zároveň.

Ninjababy (Nórsko, 2021) RÉŽIA Yngvild Sve Flikke SCENÁR Johan Fasting, SPOLUAUTORI Yngvild Sve Flikke, Inga Sætre – kreslený román Fallteknik STRIH Karen Gravås KAMERA Marianne Bakke ZVUK Hugo Ekornes HUDBA Kåre Vestrheim HRAJÚ Kristine Kujath Thorp, Arthur Berning, Nader Khademi, Tora Dietrichson, Silya Nymoen, Herman Tømmeraas (hlas Ninjababy) MINUTÁŽ 103 HODNOTENIE * * * * * DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 27. 1. 2021

Eva Filová, filmová historička
foto: Film Europe

Hranice ženskej túžby

Nový film Paula Verhoevena Benedetta čerpá z reálií knihy americkej historičky Judith C. Brown o mníške Benedette Carlini, ktorá žila v 17. storočí v kláštore v talianskom meste Pescia. Diali sa okolo nej veci, ktoré by sa dali interpretovať ako zázraky, ale známou sa stala pre vzťah so sestrou Bartolomeou, pre ktorý ju takmer upálili.

Dej filmu sa odohráva na pozadí morovej epidémie. Strach, ktorý priniesla, bol živnou pôdou pre rôzne manipulácie i pre šarlatánov. Magické zaklínadlo „Toto je vôľa Božia!“ ospravedlní všetko, otvorí každé dvere a peňaženku. Aj blázon môže poslúžiť Božím záujmom, povie pragmatická abatiša sestra Felicita, keď chcú jej nadriadení spraviť z Benedettiných vízií a stigiem atrakciu a z Pescie druhé Assisi, kam budú chodiť pútnici a plniť chrámy aj pokladnice.

Verhoeven využil schému historickej biografie na analýzu tém, ktoré ho zajímajú – cirkvi, viery, moci a manipulácie, ale aj ženskej sexuality a vzťahu k ľudskému telu, považovanému cirkvou za najväčšieho nepriateľa. Väčšieho ako mor a rakovina. „Preto by sa človek vo svojom tele nemal cítiť dobre!“ – to je prvá informácia, ktorú dostane malá Benedetta po príchode do kláštora. V rukách drží sošku Panny Márie, dar od matky. O niekoľko rokov neskôr jej z nej sestra Bartolomea vyrobí erotickú pomôcku, ktorá sa zapíše do dejín.

V rámci kultúry, ktorá stojí na cirkevných základoch, je ženská sexualita dôležitá len z pohľadu reprodukcie. Telesný pôžitok ženy pri nej nie je potrebný. Dlho sa predpokladalo, že žena ani nie je schopná dosiahnuť orgazmus. Mnohé európske zákonníky ešte v 20. storočí zakazovali len mužské homosexuálne správanie, ale nie preto, že by to ženské bolo povolené – len bolo pre zákonodarcov skrátka nepredstaviteľné. Benedetta teda posunula hranice možného, ako sa dozvieme pri inkvizičnom procese, a na istý čas získala skutočnú moc nie len nad svojim telom, ale aj v ženskom kláštore a v meste, kde pôsobila. A to v spoločnosti a v dobe úplne ovládaných mužmi.

Mladé ženy a dievčatá z dobrých rodín vstupovali do kláštorov ako Ježišove nevesty s bohatým venom. Dopyt prevyšoval ponuku a úprimná viera nebola určujúca. Benedetta brala svoje miesto nevesty po Ježišovom boku vážne, možno až príliš, a jej zjavenia nie vždy korešpondovali s tým, čo by jej rada zjavila cirkev. Vo Verhoevenovej mizanscéne prežíva vo svojich víziách akčné, romantické aj erotické stretnutia s Ježišom, ktorý ju ako milenec vyzýva, aby sa vyzliekla a pritisla sa k nemu na kríž. Na Benedettinom tele sa začnú objavovať stigmy a hierarchia nad ňou to chce využiť na posilnenie vlastnej aj cirkevnej moci. Z Benedetty sa stáva abatiša a zo sestry Bartolemey jej milenka. Koniec koncov, všetci jej vždy prízvukovali, že Božia láska má mnoho podôb a Ježiš nie je žiarlivý.

Tak ako väčšina Verhoevenových ženských hrdiniek je aj Benedetta nejednoznačnou postavou. Režisér zrejme nechcel divákom podsúvať vlastnú interpretáciu, a tak im hrdinku veľmi nepribližuje. Otázku, kto bola Benedetta, si teda musí zodpovedať každý sám. Bola svätá, šialená alebo výborná manipulátorka? Konala v dobrej alebo zlej viere? Film opäť neodpovedá, iba ponúka protichodné indície.

Verhoeven tému spracoval ako provokatívnu satiru a grotesku. Narába aj s poetikou béčkových filmov, hlavne v doslovných výjavoch Ježišových podobenstiev, ktoré rozbíjajú konvenčné rozprávanie. Zrejme sa inšpiroval aj exploatačnými filmami o mníškach a Benedette nechýba ani erotické napätie a čierny humor, na ktoré sme v režisérovej tvorbe zvyknutí. Až taký vtipný však nie je pohľad posunutý v čase o štyri storočia vpred, ktorý nám ukáže aj slovenskú realitu, keď je žena ešte aj v 21. storočí pre mnohých zaujímavá len z hľadiska reprodukčnej funkcie.

Benedetta (FR/NL, 2021) RÉŽIA Paul Verhoeven SCENÁR David Birke, P. Verhoeven KAMERAJeanne Lapoirie HUDBA Anne Dudley STRIH Job ter Burg HRAJÚ Virginie Efira, Charlotte Rampling, Daphné Patakia, Lambert Wilson, Olivier Rabourdin, Louise Chevillotte MINUTÁŽ 131 min. HODNOTENIE **** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 27. 1. 2022

Jaroslava Jelchová
foto: ASFK