Barbora Nemčeková

študentka KAS VŠMU a dramaturgička Kina inak A4

Na minuloročnom Týždni slovenského filmu, ktorý́ pandémia posunula na koniec novembra, som pri hodnotení slovenskej dokumentárnej tvorby v roku 2020 položila otázku, prečo nie sú na Slovensku v rámci podporných štruktúr implementované mechanizmy na vyváženie rodových nerovností vo filmových profesiách. Pri písaní príspevku ma totiž frustroval veľký́ počet dokumentárnych portrétov mužov-umelcov a pohľad na minulé roky frustráciu ešte prehĺbil. Od roku 2015 sa do kinodistribúcie dostalo spolu 21 slovenských alebo majoritne slovenských dokumentárnych portrétov. Posledným, ktorého protagonistkou je žena, bol dokument Anny Gruskovej o Irene Brežnej Profesionálna cudzinka z roku 2016. Odvtedy vzniklo do roku 2020 spolu 16 dokumentárnych portrétov, všetky o mužoch a s výnimkou filmu Mečiar (r. Tereza Nvotová) všetky režírované mužmi.

Za posledných 6 rokov vznikli až dva filmy o raperovi Rytmusovi. Áno, trh si vypýtal. A mali sme tu predsa televíznu (!) dokumentárnu sériu Prvá (dve z častých reakcií).

Odkryť umelkyne a iné ženské osobnosti spod nánosov systematického zneviditeľňovania je určite náročnejšie, ako vybrať si z dlhého zoznamu mužov, ktorí sa nemuseli venovať neplatenej práci (starostlivosti) a boli na očiach.

Prečo, keď už uvažujeme o zavedení mechanizmov na podporu udržateľnejšej produkcie audiovizuálnych diel, neuvažujeme aj nad tým, ako pomocou inštitucionálnych praktík, napríklad v grantových systémoch a ich komisiách, zvýhodňovať ženy; pomáhať tomu, aby nebolo dôležité iba dielo samotné, ale aj to, kto o téme hovorí, aká životná skúsenosť tento pohľad formuje.

Navrhovanie kvót alebo iných alternatív na dosiahnutie rovnakého podielu žien a mužov veľmi často sprevádzajú búrlivé námietky a znejú argumenty v neprospech kvót, pretože „kreativita a talent by nemali byt hodnotené na základe rodu“. Rovnako častá je snaha takéto tendencie odsunúť na okraj záujmu výskumu aj praxe, tam, kde sa už ocitlo pár ľudí s názormi, ktoré sa v jadre diskusie zdajú byt príliš idealistické (alebo prekáža, že narúšajú krehký status quo). Myslím si, že naša spoločnosť je na takéto kvóty pripravená.

Predtým, než začneme premýšľať nad modifikáciou podmienok, je potrebné nielen v malých bublinách chápať, prečo je (audiovizuálne) prostredie, v ktorom existuje vyváženosť pohľadov, prospešnejším a obohacujúcejším prostredím pre nás všetky*kých. Muselo by nám záležať na tom, aby filmy, ktoré u nás vznikajú (a sú vo veľkej miere podporované z verejných financií), nereflektovali iba osudy významných a zaujímavých mužov očami iných mužov, a museli by sme sa aktívne snažiť systémovú nerovnosť v reprezentácii žien a queer ľudí vyvážiť sprostredkovávaním ich videnia sveta, ich prežívania a životných skúseností. Takáto rôznorodosť by tak i prostredníctvom filmovej reči prispela k väčšej diverzite pohľadov na svet a využila ich potenciál vidieť ho inými očami.