Pop—sypte mu hrachu, budete bez strachu!

Nedá sa to brať veľmi vážne, samozrejme, ani erudovane či odborne a­ vlastne ani nijako inak čo len trocha seriózne, ale náramne ma nadchýna a­ baví predstava dejín slovenskej kinematografie ako sumy viac ci menej dôležitých filmov nakrútených medzi Jánošíkmi.

 

1921
Kým sa kdesi nenájde stratená kópia Siciliany, začiatok je jasný, krásny a­ symbolický. Rodáci, Amerikáni, sa vrátia do starej vlasti, aby nakrútili film o­ mužovi-legende. Írečitému bačovi pripomenie sošný turista ľudového hrdinu a poďho rozprávať príbeh! Je tam láska, dobrodružstvo, pandúri – všetko je tam. Aj babica s hrachom. Nech náš prvý celovečerný hraný film, nech náš prvý Jánošík pôsobí dnes akokoľvek, v­ historickom kontexte ide o mimoriadny kus. Jánošík ako personifikovaný národ, ktorému sa podarilo vymaniť spod maďarského jarma. Slovák, hraný Čechom, ale Slovák, v ­akčnom filmovom dobrodružstve, esenciálne divácky film, žánrovka, žiada sa zvolať.


1935
Na štrnásť rokov si môžeme dať pauzu, spod hája vykuklo strídža, aj Plickova zem zaspievala, ale zas tak veľa sa nestalo. Až prišiel Mac Fric a­v ytesal z­ Paľa Bielika druhého Jánošíka. Čechoslováka. Jánošíka, ktorého si už my mainstreamoví diváci pamätáme a­ občas zamieňame práve s ­tým prvým, siakeľovským. Aj Theodor Pištek sa vrátil, je tam i­ Andrej Bagar a­ celé je to super. Veľký národný československý film, svojím spôsobom výkladná skriňa Masarykovho Československa. Prvý Jánošík sa premietal v­ Československu a­ pre rodákov v­ Amerike, tento druhý sa premieta po celej Európe. A­ Bielik pri ňom získava filmové ostrohy. Paľo Bielik, prvý Jánošík hraný Slovákom, náš prv́ režisér, priekopník slovenskej kinematografie. Varúj...! ešte spolurežíruje s­ Fričom, ale potom už ide sám za seba a “dáva“. Od Vlčích dier až ku Kapitánovi Dabačovi slovenský film vstáva, putá si strháva, dejú sa veľké veci.


1962 – 1963
Prvého a­ druhého Jánošíka oddeľuje štrnásť rokov, počas ktorých sa v slovenskom filme veľa neudialo, druhého a­ tretieho delí raz toľko, dvadsaťosem rokov, ale udialo sa všetko a je to dvojnásobná nálož. Jánošík Bielik režíruje Jánošíka Františka Kuchtu vo veľkolepom epickom dvojdielnom filmovom dobrodružstve, ktoré sa dá čítať ako veľká politická agitka. Jánošík protokomunista, v­ jadre proletár, súdruh, majestátny überslováks­ charizmou Miesiželeza v­ príbehu, ktorý́ kanonizuje Jánošíka ako prototyp slovenského diváckeho veľkofilmu. Dnes by sme povedali: blokbaster. Náš, slovenský, ale blokbaster. Sebavedomý hrdina sebavedomého národa. Slovenskú kinematografiu čakajú tie najlepšie časy: ako dôležitá a podstatná súčasť československej novej vlny sa stáva bez irónie či zveličenia súčasťou veľkých dejín svetovej kinematografie.


1975, 1976
Mrcha dni, pomery sa dramaticky zmenili, v ­Československu vrcholí normalizácia, všetko ide od desiatich k ­piatim, v ­jánošíkovskom kontexte je to však trocha iné. Dozreli sme, preč sú komplexy, je načase hrdinu troška zababrať, znormalizovať, hoci to slovo je vzhľadom na dobové okolnosti kontaminované negatívnym významom, vrátiť medzi ľudí, zasmradiť človečinou. Jánošík superhrdina je síce super, ale už sme kdesi inde, na mieste, kde sa už môžeme a­ vieme zasmiať sami nad sebou. Niežeby sme sa nebrali vážne, naopak, avšak toto je už tá zrelá vážnosť, ktorú môže ironický nadhľad len posilniť. Vzniká jánošíkovský pastiš, podľa dobových distribučných materiálov feéria, ktorá síce explicitne nemá s ­Jánošíkom nič spoločné, no implicitne je len a ­iba dôsledkom jánošíkovského mýtu.

S­ filmom Pacho, hybský zbojník konečne neprichádza Jánošík, v­ ktorého sa dá veriť, ale ktorému sa dá veriť. Volá sa síce Pacho, ale je viac našincom, ako sa kedy Jánošíkovi podarilo. Komediálna figúra, ale v­ zásade rovný chlap. Vtipný, náš, Jozefom Kronerom stvárnený tak šarmantne, že ho smelo môžeme postaviť vedľa Bielika a ­Kuchtu a ­vôbec nebude vyzerať menší.

Jánošík, ktorého mám dodnes najradšej a­ kedykoľvek si ho môžem pustiť znova ako vynikajúcu slovenskú divácku komédiu. Jednu z ­mála, ak nie jedinú. Druhý, umelecky ešte ambicióznejší Jánošík vzniká o­ rok neskôr. Takisto sa nevolá Jánošík, ale Zbojník Jurko, významom má však najbližšie azda práve k ­tomu úplne prvému Jánošíkovi. Prvý slovenský celovečerný animovaný film a Viktorovi Kubalovi sa už v ­roku 1976 podarilo čosi, čo sa začalo povedzme v­ disneyovkách tematizovať až o­ dvadsať rokov neskôr. Animovaný film, ktorý dokážu rovnako oceniť deti aj rodičia. Nádherný geniálny majstrovský kus, v­ ktorom je všetko. Aj majestát a ­pátos, aj odľahčenie a ­vtip. Ďalší vynikajúci filmový Jánošík.


2009
Na ďalšieho sme si síce museli počkať tridsaťtri rokov a­ Jánošíka v­ Pravdivej histórii stvárnil znova Čech a ­Slovák mu len prepožičal hlas v postsynchróne, ale zase vznikla nová verzia jánošíkovského mýtu, v ­ktorej sa odrazil nový prístup i­ nové historické okolnosti, a znova je to film, ktorý sa dá mať rád a­ vôbec, Jánošík je super, nech už sa objaví v­ akejkoľvek podobe a­ príde z­ hocijakého smeru.

Jánošík nielen svojím spôsobom definuje slovenskú kinematografiu, ale celkom legitímne ho môžeme považovať aj za azda jediný skutočne pôvodný slovenský popkultúrny fenomén, ľudového hrdinu. Nie preto, že povstal z ­ľudu, ale preto, že ľud ho miluje. Vo filmoch. Česko-slovenské sme si viac-menej pripomenuli, na dva poľské nezostal čas, ani na seriál, animovaný seriál, minimálne dva pôvodné autorské jánošíkovské komiksy, samozrejme básne, prozaické diela, romány vrátane žánrových, divadelné hry, bábkové predstavenia, muzikály, opery, balety; ak sa zamyslíme nad všetkými umeleckými druhmi, vlastne nenájdeme žiadny, kde by sa Jánošík nevyskytol. Akurát videohra zatiaľ chýba, pokiaľ viem, a ­je to škoda. Jánošík by to zniesol. Už ukázal, že znesie všetko, hocičo, čokoľvek. 

Juraj Malíček, teoretik popkultúry, vysokoškolský pedagóg FF UKF Nitre
foto: archív SFÚ/Milan Kordoš, Karol Skoumal