Tomáš Ulej

aforista a novinár

Odjakživa som miloval slovenské filmy bez ohľadu na žáner a chodiť na ne do kina som si považoval za povinnosť. Bola to bezbrehá láska, ale niekedy aj komplikovaná –  tak ako celá naša kinematografia za posledných tridsiať rokov. Ak by som mal povedať iba jeden film, ktorý ma zasiahol, tak všetky ostatné prevyšuje Šulíkova Záhrada!

Prvýkrát som ju videl ešte počas vysokej školy a zapadla presne, kam mala: po detstve strávenom na dedine som bol zrazu ako čerstvo dospelý človek druhý rok v Bratislave. Lúky nahradili kaviarne, zvieratá pripomínal jedine pohľad na lamy v zoologickej záhrade, ktorý som mal z izby internátu v Mlynskej doline. Pri pozeraní Záhrady sa vo mne čosi potlačené zrazu rozvibrovalo tak, že na konci filmu mi tiekli slzy.

Odvtedy som ten film videl hádam desaťkrát. Neviem si vybrať, čo mám na ňom najradšej: krásny idylický príbeh, skvelé herecké výkony Labudu a Luknára, Štrbovu kameru alebo Godárovu geniálnu hudbu? Asi všetko spolu – Záhrada  pre mňa predstavuje spojenie s prírodou, večnú otázku, aké je naše miesto na tejto zemi. A popri vážnej a silnej téme je hravá, mystická, oku lahodiaca, a keď Labuda v poslednej scéne povie: „Všetko je tak, ako má byť,“ vždy mám presne rovnaký pocit. Je vôbec v dejinách nášho filmu niečo, k čomu by sa Záhrada dala prirovnať?