Priestor umelca, ktorému chýba úsmev

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Tentoraz predstavujeme krátky film Jaroslava Pograna Bazovský (1964), venovaný výtvarníkovi, ktorý maľoval dušu.

„Nebolo by lepšie, keby ste vy hovorili a nie ja?“ pýta sa šesťdesiatpäťročný klasik moderného slovenského maliarstva tridsaťpäťročného filmára. Otáznik ostane visieť vo vzduchu, Miloš Alexander Bazovský však časom slovami poodhalí čo-to zo svojich myšlienok a emócií. Napokon, Jaroslav Pogran, skôr ako absolvoval réžiu na pražskej FAMU, vyštudoval grafiku, takže svet výtvarného umenia mu bol blízky. Mámenie pohyblivých obrázkov však bolo silnejšie. A hoci sa venoval aj hranej tvorbe a animovanému filmu, upísal sa dokumentu. 

„Pogranov čas nastal na začiatku šesťdesiatych rokov, keď sa slovenskí dokumentaristi (a nielen oni) prihlásili k myšlienke vydať otvorené svedectvo o dobe, preniknúť do ľudských osudov a snažiť sa ich pochopiť, po rokoch schematizmu vrátiť na plátno nekašírovaný, nedeformovaný obraz života,“ napísal filmový publicista, dramaturg a režisér Rudolf Urc pre Film.sk pri príležitosti 90. narodenín režiséra.

Jaroslav Pogran reflektoval realitu sociálnokritickou optikou. Zaostril na blamáž kolektivizácie v JRD Santovka (12 rozhnevaných predsedov 12 neúrodných rokov, 1963), obraz potemkinovskej dediny pripomínalo slávnostné otvorenie nedokončenej fabriky (Predčasná reportáž, 1963), zaujímal ho vplyv rodičovských rozchodov na emocionálny svet potomkov (Deti a rozvody, 1965). Kritický pohľad filmára ideológom nevoňal. „Znova a znova naráža na odpor dotknutých inštitúcií aj na neustále dobiedzajúcu cenzúru. Vtedy sa s úľavou vracia k svojim ,srdcovým témamʻ,“ spomenul Urc. A tými srdcovkami boli filmové portréty maliarov, Ľudovíta Fullu (Majster farby, 1958) či Martina Benku (Návšteva u Martina Benku, 1968) –a medzitým vstúpil do ateliéru Miloša Alexandra Bazovského (Bazovský, 1964).

Bazovský bol jedným z mála umelcov, ktorí nevedeli prísť na chuť socialistickému realizmu. A nielen preto, že študoval v Budapešti, v Prahe, vo Viedni a do Paríža sa chodieval nadýchať umeleckej slobody. Solitér slovenskej výtvarnej scény si našiel vlastný štýl maliarskeho rozprávania. Sugestívny, odvážny, baladický. „Hlavné je nedať sa ovplyvniť nikým, nájsť svoj štýl. Treba tvoriť svojsky a úprimne, lebo čo sa netvorí spontánne a s radosťou, podľa toho aj vyzerá to umenie,“ hovorí Bazovský v Pogranovom filme.

Slovám vyhradil režisér v dvanásťminútovej snímke iba skromný priestor, podstatný je filmový obraz. Veľké okná umelcovho ateliéru, prázdny maliarsky stojan, steny husto zaplnené obrazmi. Statická kamera sa rozhýbe, aby ich zachytila čo najviac. Police s knihami, džbán plný štetcov, medzi obrázkami zastrčená paleta. Sporák, na ňom čajník, hrniec a šálka. Kreslo, stolík.

Vizuál predstavuje tvorivý aj privátny priestor umelca, ktorému chýba na tvári úsmev. „Ja som veru nikdy nikomu neublížil, a predsa zanevreli na mňa. Taký som mal pocit – smutný,“spomína s pohnutím v hlase na neprajnosť doby. Viac ako slová o ňom prezrádzajú jeho obrazy. Fascinovali ho siluety dedinských kostolíkov, zvonice, opustené usadlosti a zabudnuté senníky. Pohrával sa s motívmi vrchov aj s rytmom dolín či stromov vypínajúcich sa k nebu. Do obrazu človeka zatavil smútok, bolesť, nostalgiu i samotu – emócie, ktoré sám dôverne poznal. „Viete, čistota farieb na obraze je ako čistota srdca,“ znie Bazovského odkaz. Vizuálne nápaditý filmový portrét umelca vznikol v dobe, ktorá na jeho veľkosť zámerne zabúdala. O to vzácnejšie je „osobné“ stretnutie s mužom, ktorý už polstoročie nie je medzi nami.

A režisér? „Nástup normalizácie hlboko zasiahne aj do Pogranovho osudu. Dostáva ultimátum: nakrútiť iný film – alebo sa navždy rozlúčiť s filmárskou profesiou. Pokorí sa, ako mnohí okolo neho,“ dodal Urc vo svojom texte. Jaroslav Pogran zavesil filmárčinu na klinec koncom 80. rokov. Mal deväťdesiat, keď 22. marca 2019 odišiel navždy.

Jena Opoldusová, publicistka
foto: archív SFÚ