Marek Šulík

 

dokumentarista 

 

Niektoré filmy, ktoré sú pre mňa „zásadné“, ani nepatria k akémusi zlatému fondu svetovej kinematografie. Ostávajú mi v mysli ako fragmenty záberov, dialógov, hudobných motívov, ale predovšetkým pocitov. Silným iniciačným životným zážitkom pre mňa nebol film videný v kine, ale samotné nakrúcanie filmu. V dokumentárnom portréte Kniha a husle režiséra Jána Šudu som ako štrnásťročný chlapec hral v niekoľkých štylizovaných záberoch. Nešiel som do školy, mohol som byť s filmovým štábom a motať sa v kníhviazačskej dielni Jána Vrtílka. Nebol to veľkolepý či euforický zážitok, skôr tiché pozorovanie systematickej práce všetkých zúčastnených. Páčila sa mi atmosféra prostredia: staré knihy v kožených väzbách, razidlá, ručný papier, knižné lisy, orezávače a rôzne výtvarné artefakty utápajúce sa v šere na stenách. Starý pán Vrtílek v bielom plášti vytváral v tichu útulnej dielne krásne knižné väzby. To všetko na pozadí nastavovania záberov kameramanom Karlom Slachom, opakovania klapiek, rôznych zvláštnych pokynov, technických postupov. Dôsledky? O vyše tridsať rokov neskôr sa venujem dokumentárnemu filmu a popritom obsedantne vydávam knihy priateľom. Neviem, či to je také priamočiare, možno sa to nedá zjednodušiť, veď život človeka je komplikovaný strojček...

 

Mnohé filmy, na ktorých pracujem, sú v momente tvorby zásadné. Dostanem sa do čudného emocionálneho stavu napojenosti na tému a hrdinov filmov. To je dobré, dôležité, inak ma to nebaví. Je na to potrebný čas aj samota, izolovaný kontakt s materiálom, vrstvenie informácií, ich skúmanie, pozorovanie, tvorivý proces... Niekedy sa smejem, ale častejšie mám hrču v krku. V oboch prípadoch ma film zasahuje osobne. Tie príbehy sa stávajú mojou súčasťou. Vtedy veľmi chcem, aby taký komplexný zážitok prežili aj diváci.

 

Možno práve preto chcem napísať aj o filmoch, ktoré urobili študenti VŠMU (mimochodom, Kniha a husle bol Šudov absolventský film) a dotkli sa ma. Škola je výborný priestor na skúšanie nového, nechceného, drzého... Napríklad film Petra Kerekesa Človek o knihe, kniha o človeku. Urobil ho v košickej televízii, keď ho vyhodili z druhého ročníka. Mimochodom, zase film a kniha. Nadchla ma vizualita jednej scény – pozeral som sa na sekvenciu, v ktorej Kerekes za tónov hudby Arva Pärta číta myšlienky indiánskych náčelníkov, v obraze boli nastrihané geometricky komponované zábery z krajiny, v ktorej sa pohyboval maličký človek (kamera Martin Kollar). Bolo to nečakane pôsobivé, úplne iný, nový pocit: neuchopiteľný, iracionálny – a to ma priťahovalo. Hovoril som si: Ako to dokázali? V tomto zmysle boli pre mňa zásadné aj filmy ďalších spolužiakov či neskôr študentov: film Roba Mela Klement a Mária, Maťovi ukradli bicykel Michaely Karabovej, De Luxe Márie Pinčíkovej, Svet plotov Eda Cichu alebo Ahoj Láska Leny Kušnierikovej (isto i ďalšie). Sú to pre mňa isté pocitové, asociačné body, ku ktorým sa vraciam. Iným spôsobom mi prospel aj film Mareka M. Urbana Film ako dokument, ktorý atakoval moju mentálnu škrupinu a ukázal mi, že bolesť spôsobená kognitívnou disonanciou je pozoruhodná udalosť, za ktorú mám byť vďačný.