VZHĽADOM NA SITUÁCIU SÚVISIACU SO ŠÍRENÍM KORONAVÍRUSU BUDE KINO LUMIÉRE PREDBEŽNE ZATVORENÉ DO KONCA MARCA, O AKTUÁLNOM VÝVOJI SITUÁCIE BUDEME INFORMOVAŤ (uzávierka čísla bola koncom februára)

Satanské tango alebo hra bez opakovania 

Béla Tarr patrí medzi tých elitných režisérov, ktorí si dokázali vytvoriť vlastný režisérsky rukopis, individuálny štýl. Navyše sa ani nedá napodobniť. Každý, kto by sa o to pokúsil, by skončil ako plagiátor. Tarrov rukopis sa zrodil s jeho prvým filmom a s posledným filmom z tohto sveta aj odíde. Jeho odchod nemusíme oplakávať, pretože svoje poslanie splnil do poslednej bodky a je na nás, aby sme ho náležite interpretovali a zhodnotili.

Tarr kontinuálne potvrdzoval svoj režisérsky rukopis, v každom diele opakoval svoje postupy a zároveň ich citlivo inovoval, vďaka čomu je jeho tvorba vzácne vyrovnaná. Ak poviem, že pre mňa je vrcholom Tarrovej tvorby monumentálne dielo Satanské tango, toto tvrdenie má výsostne osobný rozmer. Jeho monumentalita sa prejavuje vo viacerých rovinách. Prvá je kvantitatívna: tento film totiž trvá vyše 450 minút, čo si vyžaduje vynaloženie naozaj veľkej dávky recepčnej námahy, za ktorú získa divák ako odmenu veľký zážitok. 

Druhou rovinou je príbeh. Kto čaká akčné scény a dynamické postavy, plejádu duchaplných dialógov, čaká márne. Vo svete majera kdesi pánubohu za chrbtom sa nikto nikam neponáhľa, nevyvíja aktivitu, aby svojím konaním zmenil svoj život, ale pasívne čaká. Obyvatelia podivnej osady nežijú, ale živoria a čakajú na príchod mesiáša. Keď nie je nablízku biblický Mesiáš, postačí aj miestny menom Irimiáš so svojím adlátusom Petrinom. On je tou očakávanou persónou, ktorá ich má vyviesť z odumierajúceho sveta, v ktorom sa všetci pomaly zabárajú do močiara ničoty. Mesiáš myslí, cíti a koná za nich, čo iba zvyšuje ich pasivitu, každý prežitý deň sa odlišuje od predchádzajúceho dňa ako vajce od vajca. Keď Irimiáš konečne príde, exodus sa začne, lenže na jeho konci ich nečaká zasľúbená krajina, ale veľké sklamanie. Ešte šťastie, že ich zmysly a rozum sú natoľko otupené, že to ani bolestne nepociťujú a nerozmýšľajú nad tým. 

Treťou rovinou je diskurz. Opäť, kto čaká dynamické akcie a rýchly, klipový strih, čaká márne. Pred zrakom diváka sa totiž pomaly, miestami až lenivo odvíjajú dlhé zábery s minimálnou akciou, ktoré svojím tempom navodzujú sugesciu, že tento svet a jeho obyvatelia upadajú do spánku. 

Štvrtou rovinou monumentality je zmysel filmu. Ukazuje apokalypsu jedného malého sveta. Je to obraz apokalypsy, o ktorej nevieme, poprípade nechceme vedieť; v konečnom dôsledku je to jedno, pretože tým strácame šancu stať sa lepšími.  

Satanské tango, 28. 3. o 11. h Kino Lumière 

odporúča Peter Michalovič, filozof a estetik
foto: Luxbox