VZHĽADOM NA SITUÁCIU SÚVISIACU SO ŠÍRENÍM KORONAVÍRUSU JE DISTRIBÚCIA FILMU PRESUNUTÁ NA NOVEMBER 2020 (uzávierka čísla bola koncom februára)

Strachu nie je nič sväté

Po svetovej premiére na MFF v Berlíne prichádza v marci do slovenských kín novinka Ivana Ostrochovského Služobníci. Film zasadený do prostredia kňazského seminára v období normalizácie reflektuje praktiky totalitného režimu a zároveň prináša univerzálne príbehy o odvahe a strachu, morálnych ideáloch aj pragmatickej snahe prežiť.

Hlavnými hrdinami filmu sú študenti kňazského seminára v totalitnom Československu na začiatku 80. rokov – Michal a Juraj, ktorí dúfajú, že za múrmi kláštora uniknú pred morálne zdevastovanou spoločnosťou. Normalizačné praktiky však prenikli aj sem. Vedenie bohosloveckej fakulty má strach zo zatvorenia školy, a tak sa snaží formovať svojich študentov do podoby vyhovujúcej vládnemu režimu. Študenti majú na výber – ľahšiu cestu kolaborácie, alebo cestu svedomia a život pod drobnohľadom cirkevného odboru Štátnej bezpečnosti.

Na Slovensku (aj v Česku) vzniklo už niekoľko filmov, ktorých príbehy sa odohrávajú v období normalizácie, nevenovali sa však téme kolaborácie katolíckej cirkvi s komunistickým režimom. „Príbeh sme sa rozhodli umiestniť do bohosloveckého seminára v prvom rade preto, že morálny konflikt dvoch hlavných postáv je medzi mladými seminaristami omnoho intenzívnejší, keďže etickosť správania je hlavnou témou kresťanstva,“ vysvetľuje režisér Ivan Ostrochovský. „Pokušenie po stáročia menilo svoju podobu a obsah. V dobe, v ktorej sa príbeh odohráva, vzalo na seba podobu normalizácie. Diabol však pracuje stále rovnako bez ohľadu na to, aký spoločenský systém práve vládne,“ dodáva Ostrochovský.

„Téma vedomej alebo nevedomej spolupráce s mocou, ktorá zvádza, vydiera a korumpuje, je aktuálna aj dnes. Snažili sme sa v príbehu vytvoriť tlak na postavy, ktorý bude neustále narastať, a ony sa v spoločenstve, kde vládne nedôvera a strach, musia neustále rozhodovať, pričom sú preverované hodnoty, ktorým veria. Otázka je, či sú ochotní za ne bojovať, alebo ohnú kvôli výhodám alebo iným cieľom chrbát,“ ozrejmuje pre Film.sk jeden zo scenáristov Marek Leščák, ktorý je aj autorom námetu. Spomína, že už dlhšie chceli s Ostrochovským rozprávať o období socializmu inak, ako je na Slovensku alebo v Česku zvykom. „Spomenul som si, ako mi raz Vlado Zboroň, ktorý vo filme aj hrá, rozprával, ako v osemdesiatych rokoch študoval v bohosloveckom seminári. Hovoril mi o svojej naivite a ideáloch, ktoré narazili na situáciu na škole, ktorá bola prerastená strachom a donášačmi. Aj o tom, ako ho vyhodili a Štátna bezpečnosť mu ponúkla za spoluprácu možnosť návratu, ktorú odmietol. Hovoril som o tom Ivanovi a zacítili sme tému,“ spomína Leščák.

Pri zbere materiálu objavili aj informácie o vzbure študentov seminára a následnej hladovke, zorganizovanej ako výraz odporu proti organizácii katolíckeho duchovenstva Pacem in terris, ktorá spolupracovala s režimom. „Počas práce sme vyspovedali množstvo bývalých seminaristov, rozprávali sme sa o ich pocitoch, motiváciách a dobových súvislostiach. Niekoľko dní sme strávili aj v seminároch v Bratislave a v Badíne,“ približuje Leščák. Okrem neho a Ostrochovského spolupracovala na scenári i medzinárodne uznávaná britská scenáristka Rebecca Lenkiewicz, ktorá vytvorila spolu s režisérom Pawłom Pawlikowským aj scenár k oscarovému filmu Ida. Je podpísaná i pod scenárom k filmu Neposlušnosť (spolu s režisérom Sebastiánom Leliom) a bola jednou zo scenáristiek filmu Colette: Príbeh vášne Washa Westmorelanda.

„Rebecca sa k nám pripojila, keď sme mali postavený námet a základný scénosled filmu. Páčil sa jej náš predchádzajúci film a nám sa páčili filmy, na ktorých robila. Téma a príbeh Služobníkov ju zaujali. Spolu sme potom hľadali ideálny tvar filmu. Pomáhala nám akcentovať veci, ktoré sú zaujímavé a zrozumiteľné aj pre diváka na západ od našich hraníc,“ ozrejmuje pre Film.sk Leščák.

Jednu z hlavných postáv filmu stvárnil rumunský herec európskeho formátu Vlad Ivanov, ktorý získal Cenu americkej filmovej kritiky za úlohu v dráme 4 mesiace, 3 týždne a 2 dni (r. Cristian Mungiu), ocenenej hlavnou cenou v Cannes. Ivanov vytvoril úlohy aj vo filmoch La Gomera (r. Corneliu Porumboiu), Toni Erdmann (r. Maren Ade) a Snowpiercer (r. Džun-ho Pon). Dvojicu mladých bohoslovcov si zahrali slovenskí neherci Samuel Skyva a Samuel Polakovič, pre ktorých sú Služobnícifilmovým debutom. Film je zaujímavý aj tým, že sa v ňom objaví niekoľko slovenských filmových režisérov v hereckých úlohách – Martin Šulík ako lekár, menšie úlohy dostali aj dokumentaristi Marek Kuboš, Robert Kirchhoff, Pavol Pekarčík a Juraj Johanides. Jednu z hlavných úloh si zahral divadelný režisér Vladimír Strnisko. Vo filme sa objavia ešte Milan Mikulčík, Tomáš Turek, Vladimír Obšil a Zvonko Lakčević.

Tvorcovia kládli popri téme dôraz aj na formálnu stránku diela. Film svojou čiernobielou poetikou a formátom 4 : 3 odkazuje na staré československé filmy. O jeho vizuálne vyznenie sa postaral kameraman Juraj Chlpík. Strihali ho Jan Daňhel, Martin Malo a Maroš Šlapeta. Podieľali sa na ňom aj zvukár Tobiáš Potočný a skladatelia hudby Miroslav Tóth a Cristian Lolea.

Služobníci vznikli v koprodukcii štyroch krajín (Slovenska, Rumunska, Česka a Írska). Hlavným producentom je slovenská spoločnosť Punkchart films režiséra Ivana Ostrochovského. Za slovenskú stranu sa na filme podieľali aj RTVS a Sentimentalfilm.

Služobníci (r. Ivan Ostrochovský, Slovensko/Rumunsko/Česko/Írsko, 2020)
CELKOVÝ ROZPOČET: cca 1 600 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 624 000 eur, podpora z RTVS: 180 151 eur, podpora z Bratislavského samosprávneho kraja: 7 000 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: dcp. mp4

Jaroslava Jelchová
foto: Punkchart films/Juraj Chlpík

VZHĽADOM NA SITUÁCIU SÚVISIACU SO ŠÍRENÍM KORONAVÍRUSU SA DISTRIBÚCIA FILMU PRESÚVA, O NOVOM TERMÍNE BUDEME INFORMOVAŤ (uzávierka čísla bola koncom februára)

O duši, ktorá hľadá domov

Sleduje a dokumentuje osudy ľudí, na ktorých svet akosi zabudol. Je stále na cestách a hľadá domov, ako oni. Novinár a fotograf Andrej Bán prináša čitateľom príbehy o živote, túžbe, sile, krutosti i pravde. Aký je však príbeh jeho života? Dokumentarista a jeho blízky priateľ Jaro Vojtek o ňom natočil film Raj na zemi. Svetovú premiéru mal na Medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov Jihlava a v marci príde do slovenských kín. 

Zápas so samotou a s psychickými problémami či snaha nadviazať funkčný vzťah sa prelínajú s komplikovanými príbehmi súčasného sveta vo vojnových a v krízových oblastiach i v utečeneckých táboroch. Portrét Raj na zemi je topografiou tragických zápasov človeka a sveta, kontinuálnou terapiou bez konca. Film je dialógom Vojteka s Bánom, ale aj dialógom medzi Bánovým vnútorným svetom a svetom, ktorý ho obklopuje. 

„Tento film vznikol tak trochu ako vedľajší produkt mojich dialógov s kamarátom a režisérom Jarom Vojtekom, ku ktorému som chodil v rokoch 2013 až 2015, v časoch svojich depresií, prespávať. Veľmi mi pomáhalo, že sme sa spolu rozprávali, to je to hlavné, o čom aj hovorím v závere filmu. Jaro ma vtedy v jednom okamihu začal natáčať. Potom bola pauza a k téme sa vrátil v roku 2015, keď mi už bolo lepšie,“ približuje Andrej Bán. Spolu začali cestovať na miesta konfliktných zón, ktoré navštívil v minulosti. „Film tak má dve roviny, ktoré sa, myslím, prelínajú – prácu reportéra v ťažkých podmienkach Kosova, Iraku či Gruzínska a jeho osobné prežívanie, dôsledky takejto záťaže na jeho súkromie, vzťahy, duševný stav,“ hovorí Andrej Bán a priznáva, že film, ktorý je veľmi osobný a úprimný, bol pre neho zároveň ťažký. Jedným dychom však dodáva, že verí, že pomôže iným, ktorých trápia podobné psychické problémy, a inšpiruje ich k úvahám. „S Andrejom sa poznám už dlhé roky a spolupracovali sme na viacerých filmoch. Pozná ma ako tvorcu a vie, ako pristupujem k hrdinom svojich filmov, takže mal autentickú skúsenosť. Vie, že mi nejde o bulvarizáciu postáv, ale o odhaľovanie ich vnútorného stavu, názorov na život, úprimných radostí a túžob,“ hovorí pre Film.sk Jaro Vojtek.

Myšlienka nakrútiť film vznikala podľa neho pomaly a nenápadne. Najprv si Andreja nakrúcal len sám pre seba, a keď mu kamera nerobila problém, dohodli sa, že budú pokračovať profesionálnym projektom. Blízke puto autora a protagonistu umožnilo vkročiť do intímnych sfér, no aj podčiarklo krehkosť dôvery. „Je nesmierne ťažké a komplikované nakrúcať blízku osobu. Ako autor ju poznáte veľmi detailne a vo vašom vnútri pracuje akási prirodzená poistka, čo ešte môžete nakrútiť, aby ste postave neublížili. To, samozrejme, platí aj pri postavách, s ktorými nemáte blízky vzťah, ale v prípade rodiny alebo kamaráta trpím oveľa viac. Je to omnoho ťažšie,“ zamýšľa sa Vojtek a pokračuje: „Pri iných postavách som rád, keď sa mi podarí nahliadnuť do komplikovaných zákutí duše, ale v tomto prípade sa u mňa násobí pocit ,hyenizmuʻ. Zrazu nastane situácia, keď sa zamýšľate nad tým, či sa s postavou stretávate kvôli filmu alebo z priateľstva. Je to zneužívanie vzťahu? Vždy sa snažím nahovoriť si, že je to v záujme filmu, jeho odkazu, hodnôt, ktoré kamarát nosí.“ V záujme udržania toho krehkého balansu spolu veľmi citlivo preberali intímne odhaľovanie jeho života a Andrej Bán videl každú novú verziu filmu. „Chápal, čo je dôležité a čo nie. Veľakrát som mu bol nablízku, keď ma potreboval, a ani by mi nenapadlo nakrúcať. To som si užíval,“ dodáva s úsmevom Jaro Vojtek. 

Blízkosť a autenticita, ktorá presakuje z plátna, je aj dôsledkom toho, že Vojtek nakrúcal film sám. „Bola to jedna z Andrejových podmienok. Nevedel by sa otvoriť, keby boli okolo neho ďalší členovia štábu, ako zvukár, kameraman atď. Tým, že sme cestovali sami, sa kamarátstvo a dôvera medzi nami ešte viac prehĺbili. Andrej bol prístupnejší, otvorenejší a vtedy sa mi ho podarilo nakrútiť v prirodzených situáciách. Asi pomohlo, že sa roky poznáme a on vedel, že keď sa mi podarí natočiť niečo, čo by ho ranilo, nepoužijem to. Tak som nakrútil veľa materiálu, z ktorého som potom mohol vyberať situácie dôležité pre film.“ 

Raj na zemi vznikal približne štyri roky. Počas nich sa dvojica vydala do Turecka, Sýrie, Iraku, Gruzínska či na Balkán. „Dokumentaristom som sa stal hlavne preto, že chcem cez film a počas jeho nakrúcania spoznať a pochopiť veci, ktoré sa dejú okolo mňa a nevidím ich príčinu. Chcem ju odhaliť. Tak je to aj v prípade tohto filmu, kde som si kládol otázky: Kto sú ľudia, ktorí k nám prichádzajú? Prečo utekajú zo svojich domovov? Je utečenecká kríza naozaj taký strašiak, ako nám vtĺkajú do hláv politici? Mal som pocit, že cez Andrejovu prácu si dokážem na tieto otázky odpovedať. O to viac, že Andrej je neustále na cestách ako sami utečenci a viem, akú veľkú hodnotu má preňho domov,“ približuje Jaro Vojtek, ktorý si cez Bánov príbeh dokázal sám nájsť odpoveď na otázku, čo preňho znamená domov. „Nie je to len život medzi múrmi bytu či domu, ale je to o vzťahoch, aké v tom priestore existujú. Akú majú kvalitu, či sú plné pochopenia, pokoja, radosti... Je to aj o vzťahoch, ktorými žijem i mimo domu alebo bytu. Ide o dobrý pocit zo života. Že vás niekto neodkopne, keď sa prejavia démoni, ktorých má v sebe každý z nás. Ale je dôležité, aby ste domov vytvárali aj vy sami. Človek môže niekedy zlyhať, ale ide o to, či je ten základný kameň jeho morálnych, ľudských hodnôt v poriadku. Vtedy je dôležité prijať človeka takého, aký je. Nič nie je ideálne a dokonalé šťastie neexistuje. Existuje však empatia a pochopenie.“

Raj na zemi (r. Jaro Vojtek, Slovensko, 2019) 
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 140 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 64 000 eur, podpora z RTVS: 20 000 eur - bez DPH) 
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, mp4

Zuzana Sotáková
foto: MPhilms

VZHĽADOM NA SITUÁCIU SÚVISIACU SO ŠÍRENÍM KORONAVÍRUSU SA DISTRIBÚCIA FILMU PRESÚVA, O NOVOM TERMÍNE BUDEME INFORMOVAŤ (uzávierka čísla bola koncom februára)

Šarlatán alebo liečiteľ?

Denne prijal vo svojej ordinácii dvesto ľudí a pred jeho vilou sa tiahli dlhé rady pacientov – od obyčajných ľudí až po prominentov. Vzostup i pád liečiteľa Jana Mikoláška je inšpiráciou nového filmu Agnieszky Holland Šarlatán. Životopisná dráma zasadená do 50. rokov minulého storočia je aj slovenskou koprodukciou a po premiére v Berlíne prichádza v marci na Febiofest a do slovenských kín. 

Niekoľko desaťročí sa na neho obracali s prosbou o pomoc ľudia z celej republiky i spoza hraníc. Nemal síce lekárske vzdelanie, ale oplýval nevšedným a nevysvetliteľným nadaním diagnostikovať a pomocou byliniek liečiť choroby, s ktorými si nevedeli rady ani v nemocnici. Jeho mimoriadne schopnosti však kráčali ruka v ruke s veľkým egom. Liečbu neodmietol nikomu, no neuvedomil si, že pomoc potrebuje aj on sám. „Šarlatán rozpráva príbeh Mikoláškovho vzostupu a pádu, príbeh o jeho morálnom páde a neustálom boji s temnotou, ktorá v ňom prebývala. Je to príbeh tajomstva človeka, tajomstva jeho osobitého daru, ceny, ktorú bol zaň ochotný zaplatiť. Je to príbeh paradoxu sily a slabosti, lásky a nenávisti,“povedala pre časopis Variety režisérka. Agnieszka Holland číta všetky české scenáre, ktoré dostane. Tento od Mareka Epsteina ju zaujal slobodou, no i precíznosťou, s akými bol napísaný. „Historická presnosť nie je pre mňa v tomto príbehu až taká dôležitá. Dôležitá je vnútorná pravda postavy. Čiastočne je to príbeh konformistu, pretože on bol aj ním. Jeho vášeň pre liečenie a udržanie jeho sily boli také veľké, že im obetoval svoje politické názory. Vedel, že musí hrať túto hru, aby prežil, a darilo sa mu to dosť dlho. Dokázal prežiť, je to klasická česká postava. Prežil nielen pre seba, ale aj pre ostatných. To, čo sa mu stalo, otvára veľa otázok aj pre súčasný svet,“ vysvetlila Agnieszka Holland. 

„Ľudový liečiteľ Jan Mikolášek mal v liečbe výborné výsledky, a preto bol o neho veľký záujem. Fakt, že niektorí ľudia majú takýto dar, je dokázateľný, i keď je pochopiteľné, že niečo, čo sa nedá racionálne a vedecky dokázať, vzbudzuje pochybnosti a nedôveru. Alternatívna medicína nie je v súčasnosti tabu a mnoho ľudí takúto liečbu vyhľadáva. Film ukazuje človeka, ktorého životným poslaním bolo liečiť a pomáhať ľuďom, avšak bojoval so svojou komplikovanou povahou a s nástrahami doby, v ktorej žil. Film odkazuje na zložitosť a paradoxy ľudského života, na to, ako je človek manipulovaný systémom, aké sú dôležité rozhodnutia, ktoré v živote robíme, a aké môžu byť následky týchto rozhodnutí,“ priblížila pre Film.sk Lívia Filusová z producentskej spoločnosti Furia Films, ktorá je koproducentom Šarlatána. Okrem zaujímavého a filmársky atraktívneho osudu tejto osobnosti ju zaujalo to, v akom historickom období sa film odohráva. „Príbeh je zasadený do 50. rokov, keď sa hlavný hrdina dostáva za uzdravovanie pacientov do nemilosti režimu a jeho konanie voči jeho najbližším naberá nečakaný rozmer. Večný boj dobra a zla v jedincovi je silným hnacím motorom príbehu.“

Do hlavnej úlohy obsadila renomovaná poľská režisérka Ivana Trojana, ktorý musel „zabojovať“ s Mikoláškovými vnútornými démonmi. „Je to súboj dobra so zlom, odohrávajúci sa predovšetkým v duši hlavného hrdinu. A to má, myslím, veľkú silu hlavne vďaka Ivanovi Trojanovi,“ dodala Holland. Liečiteľa v mladšom veku si zahral Trojanov syn Josef. Úlohy liečiteľovho asistenta sa zhostil Juraj Loj, no nie je to jediný slovenský herec, ktorý si v snímke zahral. Okrem neho diváci uvidia Janu Oľhovú a Janu Kvantíkovú. Slovenské zastúpenie je aj v kreatívnych pozíciách – za kamerou stál Martin Štrba a kostýmy navrhla výtvarníčka Katarína Štrbová-Bieliková. Na výrobe sa podieľal aj slovenský štáb.

Šarlatán (r. Agnieszka Holland, Česko/Írsko/Poľsko/Slovensko, 2020) 
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 2 947 414 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 110 000 eur, podpora z RTVS: 150 000 eur,) 
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

Zuzana Sotáková
foto: Furia Film

VZHĽADOM NA SITUÁCIU SÚVISIACU SO ŠÍRENÍM KORONAVÍRUSU SA DISTRIBÚCIA FILMU PRESÚVA, O NOVOM TERMÍNE BUDEME INFORMOVAŤ (uzávierka čísla bola koncom februára)

Audiovizuálne rekviem za ľudský druh

Dokumentárna esej alebo experimentálny film s názvom FREM, v ktorom režisérka Viera Čákanyová uvažuje nad limitmi ľudského druhu v kontexte rozvoja technológií, umelej inteligencie a klimatickej krízy, vznikol v česko-slovenskej koprodukcii. Po premiére na festivale v Jihlave a uvedení na MFF v Berlíne príde v marci aj do slovenských kín.

„Už dlhšie ma zaujímal technologický vývoj v oblasti umelej inteligencie a ďalších nástrojov, pomocou ktorých sa snažíme prekročiť evolučné biologické limity nášho živočíšneho druhu. Vývoj umelej inteligencie môže byť veľmi nepredvídateľný, čo je dobrý stimul na akúkoľvek umeleckú imagináciu,“priblížila režisérka svoju inšpiráciu pre prezentačný bulletin SFÚ Whatʼs Slovak in Berlin?. FREM je jej celovečerný debut, ktorý sa vymyká druhovým aj žánrovým deleniam filmu.

V autorskej explikácii pre Audiovizuálny fond Čákanyová vysvetľuje, že ju baví využívať bohatosť filmového jazyka bez ohľadu na formálne kategórie, keď sa filmy delia na hrané, dokumentárne a animované, čo dokazuje aj jej doterajšia krátko- a stredometrážna tvorba. „Na začiatku je vždy téma a k nej hľadám najvhodnejšiu formu vyjadrenia – stáva sa, že téma si vyžiada dokumentárnu formu rozprávania, ale postavy sú fiktívne alebo je nutné z objektívnych dôvodov využiť rekonštrukciu, inokedy je to hra s mystifikačnými postupmi alebo dokonca animácia.“

Vo filme FREM sa Čákanyová pokúša reflektovať krízu spôsobenú uvedomovaním si nedôležitosti a pominuteľnosti ľudskej identity. Natáčanie prebiehalo šesť týždňov v Antarktíde. Navodzuje totiž predstavu sveta, kde človek už nie je hlavným aktérom, ale len jednou zo súčastí ekosystému, ktorý sa mení. Antarktída pripomína aj svet pred miliónmi rokov, keď ešte človek neexistoval. Hlavným hrdinom filmu je neľudská entita alebo umelá inteligencia, ktorej pohľad na svet sa film snaží sprostredkovať. Takáto zmena perspektívy je podľa Čákanyovej dôležitá aj v súvislosti s témou klimatickej krízy.

„Myslím si, že nastáva doba, keď sa potrebujeme pozrieť na seba z odstupu, z nadhľadu, nie egocentricky, ako sme to doteraz mali v obľube. Možno je to aj otázka nášho prežitia na tejto planéte, ktorú zatiaľ úspešne a cieľavedome ničíme,“ poznamenala autorka. Za najväčšiu výzvu považuje snahu o sprostredkovanie pohľadu entity – umelej inteligencie takým spôsobom, aby sa na ňu divák dokázal napojiť, aby sa ocitol v jej „hlave“.

„Máme prirodzenú potrebu antropomorfizovať, čo je v tomto konkrétnom/špecifickom prípade zároveň výhodou (uľahčuje to divákom stotožniť sa s postavou), ale aj úskalím. Ako sa dá myslieť niečo principiálne neľudské? Musela by som vystúpiť z vlastného (ľudského) mozgu, použiť nejaký metamozog, ktorý by mi túto úvahu vôbec umožnil. Takže pre mňa aj všetkých spolupracovníkov bola tvorba tohto filmu neustálym atakovaním hraníc vlastnej imaginácie,“ vysvetlila pred berlínskou medzinárodnou premiérou Čákanyová.

Čákanyová sa na filme okrem námetu, scenára a réžie podieľala aj ako kameramanka (spolu s Tomášom Kleinom) a na strihu spolupracovala s Marekom Šulíkom. V Antarktíde nahrávala aj ruchy a zvuky, ktoré boli vo filme použité a upravené tak, aby dotvárali vnútorný svet a vnímanie priestoru entitou – umelou inteligenciou. „Pri vytváraní hudby a práci so zvukom sme stáli pred úlohou zrodu vnímania entity – umelej inteligencie. Tá postupne objavuje nové priestranstvá, objekty, zvieratá a nakoniec človeka. Najprv sme si zadefinovali jej akýsi vnútorný ,biosʻ (šumovú situáciu/ticho), potom interakcie na zmenu pohybu, ďalej tvorenie rôznych príbehových zvukových situácií a ako posledné sme vytvorili jej osobité spracovanie vnímania vnútorných aj vonkajších zvukov,“ vysvetlil jeden zo zvukových dizajnérov Miroslav Tóth. „Z toho dôvodu to, čo počujeme vo filme, je špecifické vnímanie sveta umelou inteligenciou.“

Slovenským koproducentom filmu je Ivan Ostrochovský z Punkchart films a distribuovať ho bude platforma Film Expanded, ktorá plánuje okrem klasickej kinodistribúcie aj projekcie spojené s diskusiami.

FREM (r. Viera Čákanyová, Česko/Slovensko, 2019)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: cca 215 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 38 000 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, mp4

Jaroslava Jelchová
foto: Punkchart films

VZHĽADOM NA SITUÁCIU SÚVISIACU SO ŠÍRENÍM KORONAVÍRUSU SA DISTRIBÚCIA FILMU PRAVDEPODOBNE PRESÚVA, O NOVOM TERMÍNE BUDEME INFORMOVAŤ (uzávierka čísla bola koncom februára)

Alchýmia tvorby Jana Švankmajera

Česko-slovenský dokumentárny film Jana Daňhela a Adama Oľhu Alchymická pec o režisérovi, animátorovi a výtvarníkovi Janovi Švankmajerovi mal premiéru na tohtoročnom MFF v Rotterdame. Do slovenských kín prichádza v marci, aby divákov zaviedol do zákulisia Švankmajerovej tvorby a spoločnosti Athanor, kde od 90. rokov vznikajú všetky jeho filmy.

Námet na film Alchymická pec vznikol na podnet producenta Jaromíra Kallistu počas natáčania Švankmajerovho ostatného celovečerného filmu Hmyz, ktorý bude podľa Švankmajerových slov jeho posledným. Slovenský režisér Adam Oľha na ňom spolupracoval ako druhý kameraman dokumentárnych záberov filmu o filme, ktoré sa Švankmajer rozhodol začleniť aj do filmu samotného. 

„Vznikol materiál, na ktorom zachytávame každodenné dianie na natáčaní a v zákulisí, pozorujeme Jana Švankmajera a jeho spolupracovníkov pri práci, štýlotvorne zasahujeme do  filmu aj do imaginatívneho sveta autora a napomáhame tak tematizovať proces tvorby proti artefaktu, čo je Švankmajerova celoživotná ústredná téma, vychádzajúca zo surrealistického myslenia,“ vysvetľuje jeden z režisérov Adam Oľha. „Náš film a následné natáčanie rozvíja tento materiál ďalej a má byť dokumentom o tvorbe Jana Švankmajera v širších súvislostiach.“

Oľha sa na Alchymickej peci podieľal aj ako kameraman. Spolurežisér Jan Daňhel film strihal. Spoločne napísali scenár, ktorý sa opiera o Desatoro Jana Švankmajera z jeho knihy Síla imaginace. Ide o manifest východísk a prístupov k filmu a tvorbe. Autori dokumentu sprístupňujú a predstavujú Švankmajerovo uvažovanie o filme a tvorivom procese aj zvoleným spôsobom rozprávania. „Nechceme z toho vytvoriť portrét legendy, ale priblížiť ľuďom proces tvorby originálneho tvorcu, ako aj celý mechanizmus, ktorý okolo seba s producentom Jaromírom Kallistom vytvorili. Je to u nás ojedinelá záležitosť, keď svetovo uznávané filmy vznikajú prakticky na kolene, a to nepretržite tridsať rokov, keď nepočítam ďalších tridsať, ktoré boli predtým,“ vysvetľuje Oľha.

Názov filmu odkazuje na spoločnosť Athanor, kde od roku 1992 v spolupráci s producentom Jaromírom Kallistom vznikajú Švankmajerove filmy. „Athanor je názov renesančnej alchymickej pece, v ktorej sa oddeľujú nečistoty od ‚zlata času‘. Realizuje sa tu oná tajomná premena, ktorá je v podstate veľmi jednoduchá. Solve et coagula. Rozpusť a (znovu múdro a nadmieru starostlivo a autenticky) spoj – ‚na kolene‘, bez veľkého filmárskeho aparátu a v rodinnej atmosfére. Takto vznikali jeho filmy, ktoré sa stali svetovou kinematografiou a on svetovým režisérom,“ ozrejmuje Oľha.

Film ukazuje okrem samotného Švankmajera aj jeho spolupracovníkov a dôležité vzťahy – s Kallistom, s manželkou Evou, ktorá je už pätnásť rokov zosnulá, ale stále dôležitá v kontexte jeho života a tvorby. Priestor dostala aj Švankmajerova druhá rodina – Skupina českých a slovenských surrealistov, ktorej je Švankmajer členom. Do nej už vyše dvadsať rokov patrí aj jeden z režisérov Jan Daňhel, čo bolo podľa Oľhu, pre film takisto dôležité.

Oľha sa počas natáčania Hmyzu postupne stával súčasťou najužšieho tvorivého tímu Jana Švankmajera, ktorý v minulosti akúkoľvek sebaprezentáciu odmietal, a spolu s Daňhelom sa im podarilo prekonať aj Švankmajerovu povestnú uzavretosť. „Jan Švankmajer nám nechal voľnú ruku rovnako ako producent Jaromír Kallista, čo si veľmi vážime,“ ozrejmuje pre Film.sk Oľha a pochvaľuje si aj režisérsku prácu vo dvojici. „S Honzom spolupracujeme už na treťom filme v režime ja režisér, Honza strihač, ale teraz prvýkrát ako dvaja režiséri zároveň. Samozrejme, nebolo to jednoduché, ale šli sme do toho s vedomím, že sme dvaja kohúti na jednom smetisku a zrejme sa nezhodneme na všetkom. Nakoniec z toho bola pre mňa neoceniteľná skúsenosť.“

Film produkovala spoločnosť Athanor (Jaromír Kallista) a za slovenskú stranu sa na ňom podieľala slovenská spoločnosť PubRes (Zuzana Mistríková a Ľubica Orechovská). Slovenskú distribúciu zabezpečí Asociácia slovenských filmových klubov.

Alchymická pec (r. Jan Daňhel, Adam Oľha, Česko/Slovensko, 2020)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 132 632 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 29 000 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, mp4

Jaroslava Jelchová
foto: PubRes

VZHĽADOM NA SITUÁCIU SÚVISIACU SO ŠÍRENÍM KORONAVÍRUSU SA ZMENA PROGRAMU KÍN MÔŽE TÝKAŤ AJ TOHTO FILMU (uzávierka čísla bola koncom februára)

Z lovcov lovení

Nový dokumentárny film Víta Klusáka a Barbory Chalupovej V sieti odhaľuje šokujúcu mieru sexuálneho predátorstva na internete a vyvracia zaužívaný omyl, že „nás sa to netýka“. Aj preto, že ide o živú spoločenskú tému, sa do kín dostáva nielen originálna, ale aj upravená verzia pre deti od 12 rokov. 

Tri herečky, tri v ateliéri vytvorené detské izby, desať dní za počítačom a 2 458 sexuálnych predátorov. Filmový experiment, aký nemá obdobu v českom, ale ani slovenskom dokumente, stavia diváka zoči-voči fenoménu, o ktorom sme možno niečo tušili, ale nepoznali sme jeho rozmer. Dospelé herečky s detskými črtami prostredníctvom falošných profilov na sociálnych sieťach predstierajú, že majú len 12 rokov. Četujú a skajpujú s mužmi všetkých vekových kategórií a z rôznych prostredí, s každým, kto si ich vytypuje a osloví ich. Čelia nejednému sexuálnemu útoku a vydieraniu. Z druhej strany ich sleduje filmový štáb a nakrúca. Cieľom je uloviť samotných predátorov.

„Stála pred nami výzva zaznamenať fenomén, ktorý sa odohráva za zavretými dverami detskej izby. Chceli sme čo najpresnejšie ukázať všetky triky a manipulácie, ktoré predátori v komunikácii s deťmi používajú. Uvedomovali sme si etickú krehkosť tohto experimentu,“ hovorí v presskite Barbora Chalupová. Aj preto od začiatku spolupracovali s odborníkmi z oblasti psychológie, sexuológie a práva, ako aj s políciou. Aj keď boli všetci dobre pripravení, zaskočila ich rýchlosť, s akou predátori oslovovali ich herečky. Vôbec nestíhali odpisovať, nieto ešte vybavovať všetkých mužov žiadajúcich video hovor,“ spomína spolurežisérka. 

Skôr než sa zatvorili do štúdia, herečky zbierali podnety z prostredia detí na prahu puberty a odsledovávali spôsob ich komunikácie na internete. Detailom sa venovali aj filmári, ktorí museli myslieť napríklad na vhodné líčenie, pôvod IP adries, z ktorých sa dievčatá pripájali na internet, či simuláciu počasia za oknami izieb. „Veľkú pozornosť sme museli venovať hereckej autenticite dievčat, aby skutočne pôsobili ako 12-ročné. Vo filme si nevšimnete, že sú nalíčené, a pritom líčenie každej z nich trvalo najmenej hodinu. V štúdiu sa nám vystriedal zástup expertov. Sexuologička nás krátko po spustení nakrúcania upozornila, že dievčatá sa správajú príliš naivne, že 12-ročné dievča pozná slová typu orgazmus. Tak sme ju počúvli a dievčatá jemne pridali na pubertálnom výraze,“ priblížil pre Film.sk Vít Klusák. 

Celkovo tvorcovia natočili 390 hodín materiálu. Po nakrúcaní prišla ďalšia náročná fáza – práca v strižni. „Myslím si, že sme sa celkom dobre vyhli nástrahe spracovať tému zneužívania detí na internete šokujúco a citovo vydieračsky. To je aj dôvod, prečo sme sa nebránili humoru,“ vysvetľuje v presskite Vít Klusák a pokračuje: „Časť divákov a hlavne diváčok sa bojí, že im z nášho filmu bude zle a nebudú ho schopné dopozerať. Ale našťastie sa to nepotvrdzuje. Predátori sú totiž pri love na dievčatá často smiešni a niekedy to ide až na hranu paródie. Sú to momenty, pri ktorých sa publikum s úľavou zasmeje, také emocionálne ventily, vďaka ktorým môžete film dopozerať a dovnímať aj v jeho ťaživých pasážach,“ zhodnotil po predpremiérach filmu.

„V sieti je veľmi odvážny projekt, zaujímavý nielen aktuálnou témou, ale aj perfektným spracovaním a dokonalou dramaturgiou. Pre mňa je to dokonalá kombinácia aktivistického prístupu s filmovou profesionalitou,“ povedal pre Film.sk slovenský koproducent filmu Peter Kerekes, ktorý očakáva, že aj na Slovensku vznikne okolo neho spoločenská diskusia. „Spolupracujeme okrem iného aj so združením Ipčko, ktoré prostredníctvom projektu www.stalosato.sk poskytuje pomoc obetiam a zároveň je zamerané na prevenciu. IPčko spolu s odborníkmi pripravuje aj metodický manuál pre pedagógov, keďže máme aj 12+ verziu filmu, určenú na premietanie pre školy,“ dodal Kerekes. 

V sieti (r. Vít Klusák, Barbora Chalupová, Česko/Slovensko, 2020) CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 365 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 30 000 eur, podpora z RTVS: 25 000 eur) DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

Zuzana Sotáková
foto: Filmtopia