Juhokórejský film Parazit na svojom víťaznom ťažení najvýznamnejšími svetovými destináciami – pripomínam ako Zlatú palmu z MFF Cannes, tak hneď niekoľko Oscarov – nenechal nikoho na pochybách, že ide o dielo výnimočné a originálne, reflektujúce množstvo tematických rovín, z ktorých je pre mňa najzaujímavejšia forma sociálnej vendety. Rodina Kima Ki-taeka žije v chudobných pomeroch, ale jej členom nechýba, povedzme, „organizačná tvorivosť“. Keď sa naskytne príležitosť, začnú konať s profesionalitou na úrovni zohratého kriminálneho gangu a skosia všetkých, čo sa im postavia do cesty. Do tohto likvidačného víru zasahuje z pozadia zlovestné koleso osudu a obracia zdanlivé triumfy na prach. 

Asi by bolo zaujímavé hodnotiť tento film optikou triedneho pohľadu „zľava“ i „sprava“, ale Parazit ponúka okrem rozsiahleho interpretačného priestoru i čosi navyše. Je nositeľom signálu, ktorý sa chtiac-nechtiac musíme učiť spracovávať. Ide o postupujúcu vlnu globalizácie, vytváranie „nekartografického“ priestoru s absentujúcim časom, vzdialenosťou a hlavne hranicami. Do rámca tohto javu sa obvykle odkazovali masívne koprodukcie, namiešané nielen z financií zo všetkých svetových strán, ale i tvorcami a interpretmi s vejárom pasov. Tento druh „medzinárodných“ filmových produktov valcuje čosi, čo stráca pestrú kultúrnu chuť a tlačí na jednoznačné a príznačné lokality. To čosi dostalo názov „glocal“, teda lokálne, ktoré dokáže byť globálne. A vôbec nejde o nejaké obohrané príbehové stereotypy à la lovestory alebo rozprávkové odkazy na boj dobra so zlom. Zjednocujúci sa svet rozširuje svoju kapacitu porozumenia a kultivuje ju neuveriteľnou rýchlosťou najmä vo filme. Príbehové recepty sú stále menej univerzálne, ak, samozrejme, ide o prvú ligu. Tie ostatné starostlivo sliedia, čo práve frčí. Východoeurópska viktimológia, orloj biednych gastarbeitrov, zákerných, skorumpovaných oligarchov alebo obetí obchodu s bielym mäsom sú zaujímavé už asi len ako geografický doplnok festivalových programov. Originalita, schopnosť vytvoriť viacúrovňový príbeh s jasným kultúrnym profilom, prístupný miliónom ľudí po celom svete, nie je jedinou podmienkou úspechu. Výkonný musí byť celý systém produkcie, obsadený profesionálmi. Inak sa zázrak nekoná. Ale to nie je žiadna novinka.

Filmový svet pozná problémy s určením „národnosti“ tak filmov, ako ich tvorcov už dávno. Slobodou pohybu sa otázka pôvodu skomplikovala a jej význam sa postupne znižuje. Americká filmová akadémia sa k tomuto trendu opätovne hlási pripustením juhokórejského filmu do celého registra nominácií. To, aká bude budúcnosť kategórie zahraničných filmov, je nejasné. Nemusí to však byť len gesto otvorenosti. Zápas o ovládnutie najväčších filmových trhov s dynamickou Čínou je i politickým zápasom a pri ňom sú vždy dôležití spojenci. Americký triumf Bonga Joon-hoa Kóreu nadchol a symbolicky pripojil k filmovému impériu. Význam ocenenia akadémie nemá Čína čím tak rýchlo kompenzovať. Najvýznamnejšia cena za čínskojazyčný film Zlatý kôň sa odovzdáva na Taiwane a Ázijsko-pacifická filmová cena (Asian Pacific Screen Award) má organizačné centrum v Austrálii. 

Otázkou, na ktorú je odpoveď, jemne povedané, zložitá, je identifikácia kultúrnych preferencií v globálnom meradle. Kedy je to Južná Kórea a kedy napríklad Argentína alebo Irán? Určujú ju politické alebo turistické záujmy? Je to nepredvídateľná lotéria alebo šikovná práca diplomatických lobistov? Orientácia v nových súradniciach, kde, mimochodom, stráca niekdajšiu dôležitosť i geometria centra a periférie, je výzvou. Oslovuje len pripravených.

Viera Langerová, filmová publicistka