Pokračovanie obsahu:

Vymykala sa priemeru, vyvolávala diskusiu

V rubrike TV tip predstavujeme archívne slovenské filmy zaradené do aktuálneho televízneho vysielania. Tentoraz priblížime film Stanislava Párnického Kára plná bolesti (1985), ktorý v apríli uvedie Dvojka RTVS.

Celovečerný filmový debut Kára plná bolesti režiséra Stanislava Párnického prišiel do kín v októbri 1985. Dovtedy sa Párnický venoval najmä televíznej tvorbe. Literárnou predlohou filmu bola rovnomenná poviedka spisovateľa Jána Pappa, ktorá je takisto jeho prvotinou. Párnický a scenáristka Zuzana Križková však niektoré motivácie knižných postáv prepracovali.

Dramatická snímka z obdobia slovenského štátu vykresľuje slovenskú dedinu v čase blížiaceho sa frontu, keď sa už značne oslabená dedinská pospolitosť morálne rozkladá. Príbeh sleduje dvoch chudobných mládencov – Jakuba a Maja, ktorí snívajú sen o krajine plnej tepla, pokoja a hojnosti, v ktorej by neexistovala vojna ani utrpenie. Žijú však na okraji spoločnosti, odkázaní jeden na druhého, a v čase, keď sa zápas o prežitie stáva najťažšou skúškou charakteru.

Na filmovom vyznení lyrického príbehu sa svojím talentom podieľal aj uznávaný architekt Viliam Ján Gruska, ktorý v rovnakom čase pracoval aj na snímkach Perinbaba (1985) a Kráľ Drozdia brada (1984). Exteriéry Káry plnej bolesti sa natáčali v malebných lokalitách Kšinnej, Lubiny a Stupavy. Kostýmy navrhol Zdeněk Šánsky a mimoriadne pôsobivú hudbu skomponoval Svetozár Štúr. V hlavných úlohách excelujú Marián Geišberg a Marián Zednikovič. Okrem nich sa v snímke objavili vo výborne zahraných hereckých kreáciách aj Zdena Studenková a Eva Vejmělková.

V dobovom texte v časopise Televízia sa píše, že Káru plnú bolesti označil kolektív učtárne stavebného závodu v Prešove ako „príspevok k novému prúdu“. Film porovnávajú so snímkou Pásla kone na betóne (1982) režiséra Štefana Uhra, z ktorej si divák podľa nich môže odniesť len „zmes primitívnej nahoty sexuálnych scén bez hlbšieho citu, všetko doplnené nezaobalenými vulgárnymi výrazmi“. Televízia cituje i pána Polačeka z Humenného, ktorý filmom vyčíta negatívny vplyv na mládež. Divákovi prekážali aj scény, ktoré nemajú nič spoločné so socialistickou morálkou. 

Naopak, Martin Šmatlák v dobovej recenzii Neľahká kára plná bolesti v Pravde približuje previazanie filmu s literárnou predlohou z roku 1969. Pappovu prvotinu považuje za vhodný kompromis, v ktorom sa spisovateľ snaží prerozprávať spoločenský problém formou lyricko-reflexívnej balady. Avšak táto metóda je podľa Šmatláka dvojsečná. „Poetizujúci štýl predlohy nahradilo mozaikovité filmové rozprávanie a efektná, vizuálne nápaditá, no miestami málo funkčná obrazová symbolika... Rovnako ako sa Jakubova kára, ohlodaná zubom času i kamenistými cestami, postupne rozpadne pod neustálym náporom ťažkého nákladu, aj myšlienková báza filmu miestami neunesie záplavu vizuálnej nápaditosti a symboliky.“[1] Recenzentka Katarína Hrabovská v dvojtýždenníku Film a divadlo pozitívne hodnotí prekvapivý rast úrovne réžie v slovenskom filme. Hovorí o zástupe výborných profesionálov, pripravených realizovať aj najnáročnejšie úlohy, a považuje za mimoriadne dôležité, aby sa nároky aj ambície zvyšovali.

Recenzent Jan Jaroš v periodiku Scéna hodnotí Káru plnú bolesti ako ambicióznu snímku, ktorá sa vymyká sivému priemeru vtedajšej produkcie. Film podľa neho potvrdzuje istotu režisérskeho vedenia a Párnického zmysel pre moderný rytmus rozprávania. „Snímka je možno nevyrovnaná, scenáristicky nedotiahnutá, ale nedá sa prehliadnuť. Má význam už tým, že vzbudzuje diskusiu a núti premýšľať“[2], uzatvára Jaroš.

Kára plná bolesti (r. Stanislav Párnický, 1985) 
Dvojka RTVS, 10. 4. 2020

Barbora Gvozdjáková, filmová publicistka
foto: archív SFÚ