MFF Rotterdam 2020: Neohraničená transformácia

Najväčšou kultúrnou udalosťou v Holandsku je Medzinárodný filmový festival Rotterdam (IFFR), ktorý sa už dlhodobo zaraďuje medzi progresívne filmové festivaly. Aj napriek svojej veľkosti nemá monolitickú, ale v podstate decentralizovanú, dynamickú, a predsa organicky prepojenú štruktúru. 

Festival charakterizuje od roku 2015 pod vedením umeleckého riaditeľa Bera Beyera pohotová adaptabilnosť. Beyer nastúpil s ambíciou transformovať festival okrem iného vzhľadom na nové okolnosti a zmeny vo výrobe, v obchode a distribúcii nezávislého filmu. 

Aj 49. ročník festivalu (22. 1. – 2. 2. 2020), posledný pod Beyerovým vedením, poznamenalo niekoľko zmien, napríklad transformácia sekcie Bright Future na súťažnú, zvýšenie počtu titulov v hlavnej súťaži Tiger Competition, výber ústrednej témy festivalu, prechádzajúcej naprieč všetkými sekciami (tento rok to bola sila kolektívov a to, či je kolektívnosť alternatívou k vízii jedného autora). 

Tento ročník festivalu sa stal „závetom“ Beyerovho vedenia a umeleckej vízie pred budúcoročnou polstoročnicou, keď festival plánuje vstúpiť do novej éry už pod vedením umeleckej riaditeľky Vanje Kaludjercic (ôsmej od založenia festivalu). 

Dlhodobým poslaním festivalu je vyhľadávanie a podpora talentovaných tvorcov z celého sveta. Medzi pravidelné scoutingové regióny rotterdamských dramaturgov patrí aj Slovensko. Režisérka Mira Fornay patrí k trojici víťazov z roku 2013 a stále je s festivalom v kontakte. V roku 2016 natočila do špeciálnej festivalovej sekcie This Is Where the Reconstruction Starts s témou povojnovej rekonštrukcie krátky film Záhradníci. Preto nebolo prekvapením, že jej dlho očakávaný film Žaby bez jazyka (domáca premiéra je stanovená na 9. apríla), natočený v česko-slovenskej koprodukcii, sa objavil práve v Rotterdame (a simultánne aj na švédskom festivale v Göteborgu) v sekcii Voices, ktorou festival prezentuje „budúcu klasiku umeleckého filmu“.

Žaby bez jazyka patria do kategórie tzv. rotterdamského filmu predovšetkým jedinečnou autorskou víziou, neortodoxnými formálno-štylistickými zložkami a v neposlednom rade aj témou, keďže dramaturgia festivalu nesie vždy politický odkaz. Fornay sa vo svojom najnovšom počine venuje domácemu násiliu z pohľadu páchateľa, protagonistu Jaroslava K. (Jaroslav Plesl) a jeho idiosynkratická forma kombinuje poetiku absurdnej drámy s prvkami antického divadla, ale aj s videohernými princípmi, so štruktúrou tzv. puzzle (skladačkových) filmov a s časovou slučkou. Vystupovanie postáv navyše charakterizuje ireálne správanie, ovládané podvedomými silami. Film sa tak cez symboliku podvedomia a sna približuje psychoanalytickej bájke. Žaby bez jazyka sú veľmi ambicióznym, na domáce pomery provokatívnym a progresívnym filmom a doposiaľ najlepším počinom režisérky Miry Fornay.

Slovenská stopa v tohtoročnom programe pokračovala v podsekcii Regained, kde sa predstavujú experimentálne diela alebo filmy o režiséroch. Do druhej kategórie patrí česko-slovenský koprodukčný film Alchymická pec, dokumentárny portrét Jana Švankmajera. Natočil ho slovenský kameraman a režisér Adam Oľha spolu s Janom Daňhelom. Podarilo sa im natočiť úprimný pohľad na pracovný, súkromný a umelecký život najvýznamnejšieho žijúceho a celosvetovo uznávaného českého tvorcu v období pred ukončením jeho aktívnej kariéry ako režiséra dlhometrážnych projektov a po ňom. Film mu nestavia pomník ani nevytvára kult jeho osobnosti; Švankmajer je až prekvapivo otvorený a úprimný dokonca aj vtedy, keď rozpráva o témach, ku ktorým sa doteraz verejne nevyjadroval. 

Zatiaľ čo Alchymická pec je film o českom velikánovi, v špeciálnej sekcii The Tyger Burns, venovanej veteránom filmového média (ktorí boli aktívni už v roku vzniku festivalu – 1972), uviedli v medzinárodnej premiére film Komunizmus a sieť alebo Koniec zastupiteľskej demokracie od posledného aktívneho režiséra českej novej vlny Karla Vachka. Koprodukoval ho Robert Kirchhoff a ide o audiovizuálny labyrint, cineesej a filmový traktát v jednom. Predstavuje Vachkovu osobnú a osobitú reflexiu ponovembrovej spoločnosti v kontexte pražskej jari. Fragmentarizované dielo obsahuje režisérovo prierezové komentovanie politiky, filozofie, náboženstva, umenia a nových technológií v koláži záznamov z diskusií, performancií, happeningov, vernisáží aj archívnych dokumentov. 

Transformácia, reinvencia, experimentovanie a v konečnom dôsledku aj ideová provokácia tak nie sú len doménou vychádzajúcich talentov a novej kinematografie, ale aj filmárskych matadorov – okrem Karla Vachka napríklad aj Artura Ripsteina, bývalého spolupracovníka Luisa Buñuela, alebo Roya Anderssona, ktorý predstavil najnovší príspevok do svojho melancholicko-existencialistického cyklu About Endlessness. 

Martin Kudláč, filmový publicista

Guy Borlée: Ak čakáte príliš dlho, filmy zmiznú

Bohatú činnosť jedného z najvýznamnejších filmových archívov Európy Cineteca di Bologna predstavil v bratislavskom Kine Lumière jeho kurátor Guy Borlée. Projekcie filmov, ktoré digitálne zreštaurovali v laboratóriách LʼImmagine Ritrovata, mali upriamiť pozornosť na dôležitosť reštaurovania, digitalizácie a sprístupňovania klasických diel.

Podujatie s názvom Znovuobjavené filmové klenoty (27. 1. – 10. 2.) zorganizovali Slovenský filmový ústav, Taliansky kultúrny inštitút v Bratislave a Cineteca di Bologna. Okrem filmov Rím (1972) Federica Felliniho a Nezvyčajné vyšetrovanie (1970) Elia Petriho sa premietala kolekcia nemých snímok v digitálne reštaurovanej podobe. Zostavil a uviedol ju práve Guy Borlée. Išlo o ukážku z rozličných sekcií rozsiahleho projektu zameraného na nemý film. Taliansky titul Satanská rapsódia (r. Nino Oxilia, 1915 – 1917) je významným filmom svojej doby s hudbou Pietra Mascagniho. Ako prvý taliansky skladateľ skomponoval hudbu k filmu a zosynchronizoval ju s jednotlivými scénami. Digitálnu verziu filmu vyrobili z farebnej, tónovanej a ručne maľovanej kópie. „Satanská rapsódia je môj obľúbený film; aj keď je veľa krásnych nemých filmov, tento je výnimočný. Je to ako ísť do opery – veľký tok emócií, ktorý podporuje aj hudba Pietra Mascagniho, vytvára silný estetický zážitok,“ozrejmuje Borlée. Ďalšie filmy boli ukážkami iných techník kolorovania. „Všetci hovoria, že nemé filmy sú vždy čiernobiele, ale nie je to pravda.“

Britský film Brodenie cez rieku (r. George Albert Smith, 1910) reštaurovali z originálnych nitrátových pozitívnych kópií Kinemacolor. Pri francúzskej snímke Účesy a klobúky Holandska (r. Alfred Machin, 1910) sa využilo farebné tónovanie čiernobieleho filmu procesom Pathécolor. Premietal sa aj taliansky dokument Impozantná Bologna (1912). Technologické parametre filmov odkazujú na dobu ich vzniku rovnako ako filmový jazyk, ktorý sa pri nich používal. Všetky nedokonalosti obrazu (niekedy aj zvuku) zároveň odkazujú na médium – nosič: majú odcudzujúci efekt, ktorý vyruší, ale zároveň je aj zdrojom informácií a estetického zážitku.

Kým v minulosti išlo skôr o ochranu filmov, dnes sú aj možnosti zasahovať do obrazu, ale tu treba byť podľa Borléeho slov veľmi opatrný. „Každé okienko sa skenuje zvlášť vo veľmi vysokom rozlíšení. Potom sa odstraňuje špina, škrabance a riešia sa ďalšie problémy, nasleduje farbenie a korekcie, čo je náročný proces, pretože pri filmoch sa používali rôzne techniky, niektoré boli maľované ručne, a je dôležité zachovať pôvodné farby. Reštauruje sa aj hudba – nahráva sa a synchronizuje s obrazom,“opisuje Borlée. „Filmy, ktoré sme napríklad pred dvadsiatimi rokmi reštaurovali fotochemickým procesom, existovali len v jednej kópii, takže bolo veľmi málo príležitostí ich vidieť. Dnes ich reštaurujeme znovu a digitalizujeme do formátov, ktoré využívajú všetci a všade, takže sa môžu premietať kdekoľvek na svete.“

To je možno jeden z dôvodov, prečo klasický film prežíva renesanciu. Aj festival venovaný filmovej histórii Il Cinema Ritrovato, ktorý Cineteca di Bologna organizuje už tridsaťštyri rokov a Borlée je jeho koordinátorom, víta podľa jeho slov stále viac filmových fanúšikov. „Na festivale môžete objaviť niečo, čo sa naposledy premietalo pred sto a viac rokmi, alebo znovu uvidieť klasiku, ktorú máte radi. Napríklad Felliniho Amarcord, ale v novej, reštaurovanej verzii a pravdepodobne lepšej ako pred dvadsiatimi alebo štyridsiatimi rokmi,“ opisuje Borlée. Upozorňuje aj na klasické projekcie. „Digitálna projekcia je síce dokonalá, všetko je ostré, veľa detailov, nič sa nehýbe a tak ďalej, ale ľudia nie vždy chcú takúto dokonalosť,“ vysvetľuje. „Zvlášť pri klasických projekciách sú podmienky ešte dôležitejšie – správna rýchlosť premietania, správny výber hudby a správne nastavenie farieb.“Festival, ktorý trvá týždeň, má aj putovnú časť. Zároveň je aj distribútorom klasických filmov v Taliansku. Hosťami festivalu boli v minulosti osobnosti ako Francis Ford Coppola, Jane Campion, Nicolas Winding Refn a mnohí ďalší.

Cineteca di Bologna prevádzkuje aj kino s rovnakým názvom ako Slovenský filmový ústav – Lumière. Je možné, že ústav a Cineteca di Bologna budú v blízkej budúcnosti spolupracovať pri reštaurovaní a digitalizovaní viacerých filmov. Napríklad na Jánošíkovi Jaroslava Siakeľa z roku 1921. „V Satanskej rapsódii obraz takmer mizne, ale to je čas... Ak príliš dlho čakáte, vaše filmy zmiznú. Ak nič nespravíte dnes, v Taliansku, na Slovensku alebo kdekoľvek, filmy zmiznú. Ak budete sedieť a čakať, stratíte ich. Ak však zareagujete rýchlo a správne, máte šancu ich nejakým spôsobom zachrániť,“ uzatvára Guy Borlée.

Jaroslava Jelchová