VZHĽADOM NA SITUÁCIU SÚVISIACU SO ŠÍRENÍM KORONAVÍRUSU JE DISTRIBÚCIA FILMU SLUŽOBNÍCI PRESUNUTÁ NA NOVEMBER 2020 (uzávierka čísla bola koncom februára)

Koprodukcie sú pre mňa lakmusový papierik kvality 

Filmovú kariéru Ivana Ostrochovského naštartoval krátkometrážny dokumentárny film o hudobnom skladateľovi Iljovi Zeljenkovi Ilja (2009), pôsobivý okrem iného aj vďaka skvelo namiešanému pomeru medzi vecnosťou a citlivosťou. Aj ďalšie jeho filmy majú v sebe podobné napätie – či už medzi humorom a vážnosťou ako v Zamatových teroristoch (2013), medzi nekomunikatívnosťou a výpovednosťou ako v Kozovi (2015) alebo medzi strachom a odvahou v najnovšom filme, v uhrančivo krásnych Služobníkoch.

K filmu si sa dostal cez filmovú vedu, dokonca z nej máš aj doktorský titul. Ako sa z teba vlastne stal filmový režisér?
To, že sa zo mňa stal režisér, je dodnes čudné aj mne samému. Prihlásiť sa na filmovú školu mi poradil môj opitý kamarát s prezývkou Komín, ktorému som sa za to, ako si tak uvedomujem, vlastne nikdy nepoďakoval. Takže mu touto cestou ďakujem.

Keď si začal nakrúcať prvé filmy, na Slovensku chýbali stabilné produkčné spoločnosti aj systematická podpora nezávislej audiovízie. Mnohí filmári nakrúcali filmy vo vlastnej produkcii. Aj ty si si hneď založil vlastnú firmu a začal si nakrúcať dokumentárne cykly pre televíziu. Ako sa pozeráš na svoje produkčné začiatky? Aký význam pri tom mal Audiovizuálny fond a stabilizácia podpory audiovízie po roku 2009?
Byť producentom je jediná možnosť nakrúcať filmy tak, ako chcem. Je to v podstate nevyhnutnosť. Nemyslím si, že by sa našiel producent so zdravým rozumom, ktorý by mi schválil spôsob, akým nakrúcam. Najskôr totiž natočím celý film akoby „nanečisto“ a potom ho celý natočím ešte raz. 

Filmy produkujem od roku 2004. Audiovizuálny fond funguje od roku 2009. Myslím, že vznik fondu zmenil na Slovensku všetko. Za desať rokov jeho fungovania zaznamenala slovenská kinematografia obrovský vzostup, a to tak kvalitatívny, ako aj kvantitatívny. Medzinárodné úspechy Petra Kerekesa, Juraja Lehotského, Marka Škopa, Miry Fornay, Zuzany Liovej, Ivety Grófovej a ďalších sú toho jasným dôkazom. Samozrejme, dôležité je aj to, že vznikli filmy, ktoré dokázali osloviť slovenského diváka a obnoviť záujem o našu kinematografiu aj doma.

Svoj prvý celovečerný projekt pre kiná Zamatoví teroristi si nakrútil v autorskej trojici s Petrom Kerekesom a Pavlom Pekarčíkom. Tvoj celovečerný debut Koza zase vznikal v intenzívnej spolupráci so scenáristom Marekom Leščákom a s výrazným vkladom kameramana Martina Kollara. Viem o tebe, že strihovú skladbu svojich filmov konzultuješ s viacerými strihačmi naraz. Si teda tímový hráč. Ako tvoj tvorivý tím funguje? A ako vyzerá tvoja spolupráca s režisérmi, ak si výlučne v úlohe producenta?
Začnem od konca. Keď produkujem film inému režisérovi, väčšinou spolupracujem s kamarátmi, takže sa im snažím vytvoriť čo najlepšie podmienky na prácu. Mám pravidlo nechodiť na natáčanie ani do strižne, ak ma o to vyslovene nepožiadajú. Zo skúsenosti totiž viem, že sa to môže vyvinúť iba dvojako: buď sa budem hnevať, že film nie je dosť dobrý, alebo budem ako režisér žiarliť, že je až pridobrý. Preto vlastne nie som rád v pozícii producenta a ani sa ním v podstate necítim. Vykonávam činnosti, ktoré obvykle robia producenti, a nesiem za projekt hlavnú zodpovednosť, no ani tak sa necítim ako producent. Rovnako sa necítim ako upratovačka, keď sem-tam vo firme povysávam alebo umyjem riad. Robím skrátka to, čo je práve nutné v „diere“, ako svoje pracovisko nazývame, urobiť, a, bohužiaľ, niekedy to je aj práca producenta.

Počet strihačov, s ktorými filmy strihám, súvisí s tým, ako filmy nakrúcam... teda dlho. Zrealizovať projekt celovečerného filmu mi trvá štyri až päť rokov. Udržať si entuziazmus a energiu taký dlhý čas je ťažké aj pre mňa. Samozrejme, tí, čo na filme participujú, sa nie vždy môžu viazať na jeden projekt tak dlho. Preto sa občas stáva, že film napokon strihám s troma, štyrmi a v jednom prípade tuším až piatimi strihačmi. Myslím, že to vo výsledku pomáha. Viac hláv – viac rozumu. Celkovo mám rád, keď sa na filme tvorivo podieľa čo najviac ľudí z môjho okolia. Teší ma napríklad, keď mám na nakrúcaní alebo v strižni iných režisérov, čo dnes nie je až tak v móde. 

Mnoho tvojich projektov vzniká v medzinárodných koprodukciách. Ako fungujú tvoje vzťahy so zahraničnými produkčnými spoločnosťami? 
Otázka znie komplikovane, ale realita je veľmi jednoduchá. Snažím sa spolupracovať s produkciami, čo vyrábajú filmy, ktoré ma v nejakom smere oslovujú a páčia sa mi.

Aký význam majú podľa teba minoritné či majoritné koprodukcie pre fungovanie domáceho audiovizuálneho prostredia? 
Z môjho pohľadu to má dve roviny. Keď oslovujem zahraničných partnerov, v podstate testujem životaschopnosť námetu, ale aj to, či je projekt celkovo dobre nastavený. Keby ma odmietali, musel by som si položiť otázku, či niekde nerobím chybu. Je to pre mňa taký lakmusový papierik kvality projektov. Zároveň si myslím, že keď slovenský producent nedokáže priniesť do projektu iné ako lokálne peniaze, asi nerobí svoju prácu celkom dobre. Pretože čím menej „odjete“ z nášho domáceho koláča, tým väčšia je šanca, že vznikne viac slovenských filmov.

Koza bol prvý slovenský film uvedený v súťaži debutov na Berlinale. Festivalovo ide o mimoriadne úspešný film, ktorý mal výborný kritický ohlas doma aj v zahraničí. Prispela k jeho úspechu komunikačná alebo distribučná stratégia?
Keďže príprave distribučnej ani komunikačnej kampane nerozumiem, neviem na to odpovedať. Všetko, čo sa týka života filmov na festivaloch, má u nás na starosti Katarína Tomková. Vie lepšie po anglicky a na rozdiel odo mňa sa rada rozpráva s cudzími ľuďmi. Napriek tomu si myslím, že vytvárať pocit, akoby film nemohol bez dobrého marketingu uspieť, je zavádzajúce. Veľa energie a času potom zaberú rôzne špekulácie, ktoré neraz ovplyvnia aj výslednú podobu filmu. Treba skrátka urobiť film, ktorému veríte, a niekedy ho čaká dobrá „kariéra“, inokedy nie. Nikdy by som nechcel robiť filmy len preto, aby sa dostali na festivaly. Festivaly mám rád, pretože sa okolo nich motajú vnímaví diváci. To je všetko.

Aj tvoj druhý, čerstvo dokončený hraný film Služobníci mal premiéru na Berlinale, tentoraz v novej súťažnej sekcii Encounters. Ide o pomerne výpravný film so silne medzinárodným vkladom. Zároveň je výrazne odlišný od tvojich predošlých projektov: je veľmi artistný, uvážený, kontrolovaný a takmer snovo prízračný. Spoluautorkou scenára je britská scenáristka Rebecca Lenkiewicz, dostali ste naň podporu z Eurimages a koprodukčne doň vstúpili okrem Čechov aj Íri a Rumuni. Ako vyzerala genéza tohto filmu z produkčného hľadiska?
Jednoducho. Marek Leščák vymyslel námet. Rebecca Lenkiewicz, ktorá videla film Koza a páčil sa jej, s nami napísala scenár. Vlad Ivanov, ktorého obdivujem od čias, keď som videl film 4 mesiace, 3 týždne a 2 dni, mi odovzdával cenu na filmovom festivale vo Vilniuse, a tak som sa ho spýtal, či si nechce zahrať. Chcel. Potom našla Kata Tomková rumunských koproducentov Tudora a Oanu Giurgiovcov a oslovila aj Mika Downeyho, ktorý je aktuálnym prezidentom Európskej filmovej akadémie, aby produkčne pokryl Rebeccu. 

Tú u nás poznáme asi najmä ako scenáristku oscarového filmu Ida, ktorého efektná čiernobiela kamera akoby našla ozvenu aj v Služobníkoch. Zároveň sa tento tvoj film dá vnímať ako pocta nielen československej, ale i poľskej kameramanskej škole. Je posun v poetike a narácii filmu výsledkom scenáristickej spolupráce s Rebeccou a v obraze zase výsledkom spolupráce s Jurajom Chlpíkom, ktorý stál za kamerou?
Samozrejme, Rebecca bude vždy odkazovať na Idu. Mne sa Ida, pochopiteľne, páčila, ale moja voľba formátu a farebnosti bola motivovaná skôr láskou k starým československým filmom a najmä k premysleným kompozíciám v Organe Štefana Uhra a k atmosfére filmu Intimní osvětlení Ivana Passera, ktorý je pre mňa asi filmom číslo jeden.

Ako ste so scenáristami a potom s kameramanom hľadali výslednú podobu filmu? Pýtam sa najmä s ohľadom na to, čo si hovoril o tempe vzniku svojich filmov.
Najskôr sme sa s Marekom obávali, ako Rebecca, ktorá nie je zvyknutá na takú dlhú prípravu, zareaguje, ale nakoniec si na naše pomalé tempo zvykla. Očakávali sme, že do písania vnesie precíznosť „západnej“ dramaturgie a zároveň bude akýmsi korektorom, zabezpečujúcim, že to, o čom film rozpráva, bude dostatočne zrozumiteľné aj pre zahraničného diváka, ktorý nezažil komunistickú ideológiu. Myslím, že sa to podarilo. 

Ďura Chlpíka som si vybral na základe krátkeho filmu Matúša Liboviča, a to hlavne preto, že ten film bol čiernobiely. S Ďurom sme si však realizáciu dosť skomplikovali, lebo sme nespolupracovali s architektom, ale všetky lokácie sme dôsledne vystavali sami s ohľadom na kompozície budúcich záberov. V Uhrovom Organe vnímam podobnú kompozičnú dôslednosť, takmer až rigidnosť filmových obrazov. 

V Služobníkoch sa objavuje veľmi veľa neopozeraných tvárí, ale aj doslova novovlnových žmurknutí na diváka znalého domáceho filmárskeho prostredia – napríklad v scéne tajnej bytovej vysviacky kňaza sa objavia slovenskí filmári Marek Kuboš, Robert Kirchhoff a Juraj Johanides, lekára hrá Martin Šulík a v jednej scéne sa v policajnej uniforme objaví Pavol Pekarčík. Zároveň si do jednej z kľúčových úloh obsadil rumunského herca Vlada Ivanova a do druhej zase divadelného režiséra Vladimíra Strniska. Zahrali si aj viacerí slovenskí profesionálni herci. Ako si robil kasting? Podľa čoho si si vyberal tváre svojho filmu?
Kasting som robil s Paľom Pekarčíkom. Môj základný kľúč je obsadzovať typy. To znamená, že pre mňa nie je až také dôležité, či ide o herca, alebo neherca. Samozrejme, je výborné, keď typovo obsadený herec je súčasne herec s veľkým H – to je prípad Vlada Ivanova a Milana Mikulčíka, ktorí mi doslova ukázali nové možnosti pri tvorbe filmu. Režisér Vlado Strnisko, ktorý hral vo filme prvýkrát, mi zase poskytol množstvo rád pri úprave dialógov. Juraj Johanides a Martin Šulík so mnou presedeli v strižni nekonečné hodiny. A rady k strihovým verziám mi poskytlo množstvo kamarátov a kamarátok – mimochodom, aj ty.

Veľa pracuješ s ľudskou tvárou a rôznorodou fyziognómiou, ktorá v sebe nesie sociologické aj metaforické presahy. Čo ťa na človeku ako živej soche tak fascinuje? 
Vždy predpokladám, že hereckému prejavu možno pomôcť aj inými prostriedkami. Precízne zvolenými prostrediami aj ľudskými typmi je totiž možné vytvoriť emocionálny stav postáv bez toho, aby som sa musel spoliehať len na herecký výkon. Využíval som to už v Kozovi. V Služobníkoch je táto sošnosť typov navyše spojená s cirkevnou témou. Sakrálne výtvarné motívy sme úmyselne potlačili a strnulosť či „sošnosť“ cirkevného prostredia sme vytvárali ľudskými „sochami“. 

V poslednej fáze strihu mal k filmu čo povedať aj Cristian Mungiu. Kde najviac cítiť jeho vklad?
Cristian nám dal viacero dobrých rád k finálnej verzii filmu. Pomáhal nám aj s prezentáciou filmu v rámci projektu Les films de Cannes à Bucarest. Mimochodom, aj preto sa v úvode Služobníkov objavuje titulok „Pred 143 dňami“. Sú to presne 4 mesiace, 3 týždne a 2 dni.

Služobníkov formálne charakterizuje okázalosť a zároveň tlmenosť. Všetky zložky filmu akoby riadila vnútorná disciplína. Forma v tomto prípade skvelo korešponduje s témou, ktorou je fungovanie rímskokatolíckej cirkvi v časoch totality. Zároveň ide o individuálne príbehy odvahy a strachu, morálnej súdržnosti i pragmatickosti prežitia. Ako si sa k takejto téme dostal? Čo v nej ťa oslovuje? A čo nám hovorí o dnešnom svete?
Od začiatku sme s Marekom chceli robiť film o socialistickom období v Československu, s presahom do súčasnosti. Herec Vlado Zboroň nám raz povedal svoj príbeh. Za komunistov študoval na bohosloveckej fakulte, ale zo školy ho vyhodili. Následne za ním prišli agenti Štátnej bezpečnosti s ponukou, že ak s nimi bude spolupracovať, bude sa môcť na školu vrátiť. Zboroň sa nevrátil a my sme mali peknú tému.

Príbeh dospievania a konfrontácie s realitou, keď si človek musí vybrať, na ktorú stranu sa postaví, je univerzálny a vždy aktuálny. Názov Služobníci však odkazuje aj na to, že vždy sme pod vplyvom nejakých vyšších síl, ktoré nás vedome alebo nevedome ovládajú a občas nenápadne menia naše skutky i postoje. Potom sa ľahko môže stať, že sa človek ocitne v pasci a slúži niečomu, čo vôbec nekorešponduje s jeho hodnotami.

Mária Ferenčuhová
foto: Miro Nôta

Pamäť a svedomie patria k sebe

Anna Grusková sa vo svojich filmoch vracia do minulosti, ale súčasne hovorí o prítomnosti a smerom k budúcnosti. 

Naposledy sme mohli vidieť v kine a následne aj v programe Slovenskej televízie (aktuálne je možnosť pozrieť si film v archíve RTVS) tvoj dokument Život za divadlo. Spojila si v ňom dve sféry svojho záujmu – divadlo a pamäť. Opäť si sa venovala konkrétnym osudom na pozadí veľkých dejín, tentoraz osudom divadelníkov. Naprieč desiatimi dekádami divadla sledujeme, ako politika vstupuje aj do sféry umenia. Je to pre teba frustrujúce?
Pre mňa je politika samozrejmou súčasťou života. Vyrastala som v čase normalizácie ako dieťa „nepriateľa“ socialistického režimu, ktorý verejne nesúhlasil s okupáciou v roku 1968. Mal tridsaťsedem rokov, keď ho vyhodili z milovanej práce pilota a poslali opravovať nákladiaky. Žili sme v čase, keď sa už ľudia nevraždili priamo, ale potláčaním ich talentov a tvorivosti. Pamätám sa na zafajčené krčmy a zúfalstvo mnohých nadaných ľudí utápané v alkohole. Až v roku 1989 som pocítila pozitívnu silu politickej vízie. Tá sila ma drží doteraz, lebo si dopriavam najväčší luxus: väčšinou sa stretávam a spolupracujem s ľuďmi, ktorí mi pomáhajú udržiavať nádej. So živými a prostredníctvom umenia aj s tými, čo sa už pobrali na večnosť. 

Pýtam sa na to aj v súvislosti s filmom Návrat do horiaceho domu z roku 2014, kde si prepojila minulosť so súčasnosťou. Prešlo šesť rokov a...?
V čase premiéry filmu Návrat do horiaceho domu (2014) Kotleba ešte nebol v parlamente, dostal sa tam až v roku 2016. Ale bol čerstvým županom Banskobystrického kraja a predstavitelia podobných populistických a neonacistických strán z iných krajín vtedy už sedeli v európskom parlamente. Od minulého roku tam takú stranu máme aj my. Skrývajú sa za heslo Za Boha, za národ, veľmi populárne počas klérofašistickej Slovenskej republiky. Iniciály hnutia, ktoré nápadne pripomínajú iniciály gardistickej strany HSĽS, ochotne spolupracujúcej s nacistami aj na vraždení, pripomínajú aj iniciály HZDS – kotlebovci aj takto symbolicky nadväzujú na to najhoršie v dejinách slovenskej spoločnosti. Spomínam si, ako chceli v Banskobystrickom kraji nahradiť naplánované besedy o rasizme na stredných školách súťažami o kráľovné krásy. Ich vzývanie totalitných systémov a infantilná koketéria s nacistickými symbolmi priťahujú nezodpovedných a nezrelých ľudí. Demokratický systém im, žiaľ, poskytuje priestor a finančné prostriedky nato, aby ho rozleptávali.

Téma obete nie je v žiadnom z tvojich filmov podaná pateticky, iba skrz emócie, ale súčasne ani nie odťažito a čisto vecne, faktograficky...
Keď som sa na seminári na festivale v Jihlave stretla so známym americkým psychológom Philipom Zimbardom, uvedomila som si, že svoje filmy robím presne podľa jeho vízie, hoci som ju dovtedy nepoznala. Mohla som s ním o tom aj podebatovať. Vo svojom projekte nazvanom Heroic Imagination Project kladie veľký dôraz na každodenné hrdinstvo. Pre zdravý vývoj spoločnosti je mimoriadne dôležité, aby ľudia, a špeciálne tí mladí a najmladší, verili, že môžu niečo ovplyvniť. Pri nakrúcaní filmu Smutné jazyky nám výtvarník Helmut Bistika rozprával o svojich projektoch s mladými Rómami. Napríklad s nimi opravil a natrel autobusovú zastávku. Prestali ju ničiť. Alebo z odpadu spoločne vytvorili kostýmy na módnu prehliadku. Od Ireny Brežnej, o ktorej som nakrútila film Profesionálna cudzinka, som sa naučila, že mentalita obete je veľmi nebezpečná a nikomu nepomôže. Všetci moji hrdinovia a hrdinky sú ľudia, ktorí aktívne konajú a majú nádej. Tú havlovskú nádej, že veci, ktoré robia, majú zmysel bez ohľadu na to, ako to dopadne. Verím, že napriek ťažkým témam neodíde publikum mojich filmov zdeptané, ale posilnené a inšpirované.

Vladislava Fekete v najnovšom filme hovorí, že vďaka archívom nemôžeme oklamať históriu. Ty v nich tráviš veľa času (najdlhšie asi pri Rabínke). Ako je to teda s vytváraním pamäti a pravdou často ukrytou v nenápadných detailoch? 
Už ako dieťa som sa v archívoch, knižniciach a kláštoroch cítila ako doma. Vyštudovala som strednú knihovnícku školu v Brne a v Prahe a neskôr divadelnú a filmovú vedu v Prahe. Keď som učila na VŠMU dejiny divadla, svojim študentom som rada citovala výrok českého režiséra Jiřího Frejku: „Divadlo má vyjadrovať svedomie doby a jej fantáziu.“ Platí to aj pre film. Pamäť a svedomie patria k sebe. Ale netreba zabúdať ani na fantáziu, ktorú si predstavujem ako loď na ceste za publikom. Ťažké témy udržiava na hladine. Na začiatku filmovej práce som sa v súlade so svojím pôvodne vedeckým zameraním viac sústredila na náklad tej lode, teraz sa usilujem spraviť čo najviac, aby bola aj stabilná a krásna. Stále sa učím.

Bavia ťa na tejto „archeológii“ práve tieto nenápadné maličkosti, z ktorých zasvieti reálny človek?
Doteraz si presne pamätám ten pocit, že sa takmer dotýkam duše, keď som držala v rukách papierik s odkazom jedného zo synov Magdy Husákovej Lokvencovej: Mami, do školy potrebujem to a to... Na rube bol husto popísaný jej režijnými poznámkami. Doteraz si pamätám aj slávnostný pocit, keď sme s profesorom Nižňanským v Slovenskom národnom archíve otvárali obálky a vyberali z nich úplne neznáme fotografie Gisi Fleischmannovej, ktorých sa desaťročia nikto nedotkol. Alebo keď som pozerala staré video Ireny Brežnej, prepísané z VHS-ky, kde sa ako vojnová spravodajkyňa uprostred bojov v bielej blúzke na lúke plnej vlčích makov vyznáva z lásky k Čečensku. 

Tvojim filmom dominujú ženské hrdinky. Obyčajné, a predsa výnimočné. A niekedy úplne neznáme, ako napríklad v Smutných jazykoch. Veľmi sa mi páči aj aspekt ženstva postavený vedľa tradičných rolí – matka, manželka, milenka...
Vyrástla som v pomerne tradičnom prostredí, ale v 90. rokoch som sa vďaka spoločenstvu okolo feministickej vzdelávacej a publikačnej organizácie Aspekt pustila do dodnes trvajúceho dobrodružstva hľadania ženskosti. Po toľkých rokoch osvety mi pripadá mimoriadne trápne, keď ešte dnes počujem, že feministky sú tie, čo nemajú rady mužov. Fraška okolo Istanbulského dohovoru a sústavné pokusy o kontrolu reprodukčných práv žien mi potvrdzujú, že tí, ktorí vyhlasujú, že dnes už feminizmus netreba, nevedia, o čom hovoria. Totalitné tendencie a obmedzovanie ženských práv vždy idú ruka v ruke. Som rada, že v poslednom čase pribudlo niekoľko zaujímavých političiek, ktoré nerobia iba „křoví“. Sú dôležitými vzormi pre mnohé ďalšie ženy.

Vzhľadom na tvoje témy je veľmi prirodzené, že ideš cestou crossmedia projektov...
To je fakt. Takmer každý môj film je súčasťou širšej kampane. S každým aj pomerne dosť cestujem a s publikom veľa diskutujeme o témach, ktoré prináša. O Gisi Fleischmannovej som okrem filmu robila výstavu, divadelnú hru, webovú stránku a už dlho mám rozpísanú aj novelu. Podobne sa napríklad film o Chavive Reickovej stal súčasťou širšieho projektu Návrat Chavivy Reickovej do Európy, popri filme vznikol aj komiks a konala sa konferencia v Múzeu SNP. Môj zatiaľ posledný filmový projektŽena novej doby o Alžbete Gwerkovej Göllnerovej sa vlani začal výstavou v Banskej Štiavnici.

Mariana Jaremková
foto: archív Anny Gruskovej