Kino Lumière v decembri:

Meranie kvality a Monty Python

Vybrať nejaké dobré, zaujímavé alebo podnetné tipy z decembrového programu Kina Lumière by nebolo nič ťažké pre nikoho, kto sa filmom aspoň trochu zaoberá. Je to totiž kino, ktoré vyberá často z takzvaného zlatého fondu kinematografie. Keď niekto nejaký z tých filmov nevidel, tak si návštevou kina „dopĺňa vzdelanie“, pokiaľ ho videl, vždy si ho môže zopakovať, pretože pripomínať si klasiku je vhodné, často dokonca vhodnejšie než „strácať čas“ s nejakým menej hodnotným titulom. Kánony vo mne vždy budili podozrenie, zvlášť ak sa o nich hovorí ako o zaručenej kvalite. Skutočne je to tak, že sú kvalitnejšie než ostatná filmová produkcia? A ak áno, tak na základe čoho? Teoretik Johannes Mahlknecht, ktorý sa zaoberá filmovými kánonmi v americkom prostredí, dokonca hovorí skôr o inštitúciách, ako sú archívy, rôzne zverejňované rebríčky naj filmov alebo filmové ceny. Jednou z týchto inštitúcií sú napokon aj kiná, ktoré opakovane uvádzajú staršie filmy a tým ich vracajú do obehu a prikladajú im určitú hodnotu.

Skôr mám pocit, že je to s nimi a s kvalitou podobne ako v slávnom Wittgensteinovom postrehu z Filozofických skúmaní: „O jednej veci platí, že sa o nej nedá vyhlásiť, ani že je 1 m dlhá, ani že nie je 1 m dlhá, a tou je vzorový meter v Paríži.“ Kánonické filmy sú ako vzorové metre. Nie sú to diela, ktoré najlepšie prešli pri porovnávaní kvalít rôznych filmov. Naopak, ony samy fungujú ako meradlá, ktorými meriame kvality iných filmov. Všetci ich poznajú a všetci sa na nich viac-menej zhodnú, takže je ľahké prikladať ich k iným filmom ako meradlá.

Otázka, ktorý klasický film si (znovu) pozrieť, sa tak môže rovnať otázke, ktorý meter vytiahnuť zo skrine a oprášiť. Možno práve vzhľadom na to, akú úlohu „klasiky“ v našom hodnotení hrajú, je môj osobný tip čo najviac plebejský a anarchistický. Filmy od montypythonovcov môžu byť až otravné v tom, ako ich niektorí ľudia omieľajú a ako sa vracajú v rôznych vianočných či silvestrovských programoch artových kín. Skúste sa však na Monty Python: Zmysel života pozrieť ako na filmovú klasiku. Skúste ho porovnať s inými meradlami – s Godardom, s Kenom Loachom, s Viscontim, s trezorovanými filmami. Jednoduchšie ako takéto porovnávanie je premýšľať, pre ktoré ďalšie novšie filmy je najdeziluzívnejší a najpodvratnejší montypythonovský film meradlom. Klasika je typická tým, že okolo seba zhlukuje viac či menej úspešných nasledovníkov, voči ktorým však vždy stojí trochu bokom – že sa stáva pravidlom vďaka svojej výnimočnosti. Nie je osvedčená vďaka svojim kvalitám, ale hovorí nám, čo kvality sú.

odporúča filmový publicista Antonín Tesař
FOTO: archív SFÚ