Ak prídeš, (zväčša) zažiješ

Osemnásty ročník Medzinárodného filmového festivalu Bratislava (11. – 17. novembra) sa konal v duchu koncepcie, ktorú mu vlani vpečatil jeho umelecký riaditeľ Pavel Smejkal. Zachovali sa tri súťaže, rozptyl súťažných filmov do iných sekcií (ktorý dosť zneprehľadňuje katalóg) i hľadanie spoločnej témy, ktorou bolo tohto roku mesto.

S faktom, že mesto Bratislava nemá veľké kultúrne centrum, ktoré by mohlo festival prichýliť pod jednou strechou, zrejme veľa nenarobíme, a tak musia diváci prebehovať medzi hracími priestormi (kiná Lumière, Mladosť, Nostalgia a Gorila.sk Urban Space). Tým sa stráca festivalová atmosféra, pretože stretávanie ľudí prebieha väčšinou niekde „na trase“ a na veľké debaty nie je čas. Popracovať by sa však dalo napríklad na slávnostnom otvorení. Na rozdiel od minulosti je otvorené novinárom aj verejnosti, a to v Nostalgii, ktorá je síce trochu od ruky, ale aspoň čerstvo zrekonštruovaná (podobne ako Kino Lumière). Otvorenie sa však napriek svojej „otvorenosti“ uskutočnilo pred poloprázdnou sálou, a tak odovzdanie ceny za umeleckú výnimočnosť vo svetovej kinematografii takej osobnosti, akou je chorvátsky herec Rade Šerbedžija, nepôsobilo veľmi dôstojne. Pomohlo by aj to, keby bola cena v nejakej kazete a nebolo by ju treba držať v ruke ako varechu. A keby sa organizátori rozhodli, či bude ceremoniálom sprevádzať moderátor, alebo stand-up komik, lebo spojiť to zaváňa trápnosťou. A keby nebolo v Nostalgii po celý čas chladno, možno by sme ľahšie prežili, že otváracie Oslobodenie Skopje v réžii Šerbedžiju a jeho syna Danila nebolo práve filmovým klenotom.

„Ak neprídeš, nezažiješ,“ znie slogan festivalu. „Niekedy aj prídeš, a nezažiješ,“ začuli sme viackrát z úst diváckej obce. Na každom festivale sa môže stať, že niektorý film z nejakého dôvodu vypadne. Je však povážlivé, že zlyhali práve Nočné zvieratá, avizované ako jeden z highlightov festivalu, navyše film, ktorý mal vzápätí distribučnú premiéru. Nahradiť vypadnutý film iným (Mučeníkom) môže byť riešením, ale urobiť to na poslednú chvíľu a najmä nezahrať na druhý deň Mučeníka ľuďom, ktorí mali v pláne pozrieť si ho, je nefér. Navyše organizátori nechali divákov prísť aj na druhé avizované predstavenie Nočných zvierat, ktoré sa opäť nehrali. Ak je s nejakým filmom problém, treba to včas priznať a zmeny robiť tak, aby na ne divák stihol zareagovať a najmä nebol zbytočne ochudobnený o ďalšie zážitky. (O tom, že rezervačný systému zvýhodňuje návštevníkov, ktorí si z programu vyberajú len hrozienka, pred tými, ktorí využívajú program naplno, je už škoda aj mlčať.)

K pozitívnym stránkam festivalu patrila účasť zaujímavých zahraničných hostí. Rade Šerbedžija priniesol do Bratislavy nielen glamour medzinárodne úspešného (áno, i hollywoodskeho) herca, ale aj slovanskú srdečnosť. Skvelou voľbou bolo i pozvanie amerického nezávislého režiséra Alexa Rossa Perryho, ešte nie veľmi známeho, ale rozhodne originálneho tvorcu. Na festivale boli uvedené všetky štyri celovečerné filmy, ktoré zatiaľ natočil, len škoda, že dva z nich v dosť nevhodných popoludňajších termínoch. S oboma tvorcami bolo možné stretnúť sa aj na besede či masterclasse (Perry svojou „ukecanosťou“ rozhodne preklenul hendikep nepočetného publika), čo platí aj o mladom českom scenáristovi Štěpánovi Hulíkovi, členovi poroty súťaže hraných filmov, ktorý si získal uznanie predovšetkým ako autor scenára minisérie/celovečerného filmu Hořící keř.

Pozitívnym momentom festivalu je aj spolupráca s Informačnou kanceláriou Európskeho parlamentu na Slovensku, vďaka ktorej festival každoročne prezentuje tri filmy nominované na cenu Lux, udeľovanú práve Európskym parlamentom. Popri distribučnom nemeckom filme Toni Erdmann (r. Maren Ade) to bola ešte pôvabná animovaná snímka Ja ako Tekvička švajčiarskeho režiséra Clauda Barrasa (zaradená aj do súťaže hraných filmov) a film Otvorila som si oči tuniskej režisérky Leyly Bouzid, ktorého zaradenie medzi kandidátov na cenu bolo pre nás vzhľadom na výrazne lokálnu tému dosť prekvapujúce (hoci dve zo štyroch koprodukčných krajín sú európske).

Vyrovnanú súťaž hraných filmov tvorilo 8 debutov. Za najlepší označila porota film Tramontane libanonského režiséra Vatcheho Boulghourjiana, príbeh nevidomého mladíka, ktorý pátra po svojom pôvode – zahmlievanie, s ktorým sa stretáva, i pravda, ktorú odhalí, vypovedajú veľa o politickej situácii v krajine a o jej nedávnej histórii. Cenu pre najlepšieho režiséra získal Talian Marco Danieli za film Svetácke dievča o nerovnom vzťahu medzi mladou príslušníčkou Svedkov Jehovových a robotníkom z továrne, v ktorej mladá žena pracuje. Michele Riondino si za presvedčivé stvárnenie „zlého chlapca“ odniesol Cenu za najlepší mužský herecký výkon; obdobnú cenu v ženskej kategórii získala Mia Petričević za postavu Marijany v chorvátsko-dánskej dráme Nezízaj mi do taniera o sociálne slabej a nefunkčnej rodine, spod ktorej vplyvu sa mladá hlavná hrdinka snaží vymaniť. Porota FIPRESCI ocenila „emocionálne verné zobrazenie sveta opustených detí“ v spomínanom filme Ja ako Tekvička a študentská porota zasa „úspornosť dialógov a dôraz na vizuálny spôsob narácie“ v lotyšskom filme Som tu! režiséra Renārsa Vimbu. Z ostatných súťažných filmov spomeňme aspoň Lastovičku, ktorej režisér Mano Khalil kedysi študoval na bratislavskej VŠMU a niekoľko rokov pracoval v Československej, resp. Slovenskej televízii.

Najlepšou snímkou súťaže dokumentárnych filmov, obsadenej takisto 8 titulmi, sa stalo poľské Prijímanie režisérky Anny Zameckej, ktorej sa „podarilo vytvoriť takú nežnú intimitu s ľuďmi pred kamerou, ktorá divákov bezprostredne vtiahne do sŕdc a myšlienok rodiny v ustavičnej kríze“. V súťaži krátkych filmov zvíťazila takisto poľská Adaptácia z dielne Bartosza Kruhlika, ktorá „má všetky prvky skvelého filmárstva, ktoré balansuje na jemnej hrane umenia a pritom originálne vytvára svoj vlastný žáner“.

Slovensko v súťažiach zastúpené nebolo. V sekcii Made in Slovakia sa popri koprodukčných Smrteľných historkách (r. Jan Bubeníček) ocitli dva celovečerné dokumenty: režijný debut Juraja Mravca ml. Mir vam, dokumentárna road-movie z východnej Ukrajiny, a v premiére uvedená Profesionálna cudzinka Anny Gruskovej, portrét spisovateľky Ireny Brežnej. Stredometrážnu tvorbu zastupovala Parlika Sahray Karimi, krátkometrážnu snímky Lucie Nimcovej (Bajka), Kristíny Leidenfrostovej (Hniezdo) a Pauly Ďurinovej (Rozhovory) a školské filmy z VŠMU v Bratislave a AU v Banskej Bystrici. Držiteľom pamätnej dlaždice na Filmovom chodníku slávy sa stal tento rok herec Martin Huba.

Jaroslav Hochel ( filmový publicista )     
FOTO: Víťazný film Tramontane. Zdroj: MFF Bratislava

Na Slovensku sa vyvíjali európske seriály

Dramatický seriál o neobyčajných udalostiach a obyčajných ľuďoch, ktorí sú svedkami zásadných zmien v roku 1989, a dobrodružné príbehy Kysučanov, ktorí sa chcú na konci 19. storočia dostať do Ameriky. To sú dva seriálové projekty slovenských tvorcov, ktorí sa spolu s ďalšími scenáristami a producentmi z Európy zišli začiatkom novembra na medzinárodnom workshope MIDPOINT v obci Hodruša-Hámre.

Týždeň zatvorení v hoteli uprostred kopcov, od raňajok až do neskorého večera okupujú filmári každú stoličku a sedačku. Keď neťukajú do notebookov, tak zanietene diskutujú. Tak to vyzeralo na tréningovom programe MIDPOINT TV Launch. „Je to program zameraný na vývoj seriálov, ktoré majú mať vysokú kvalitu či umeleckejší presah. Je cielený na strednú a východnú Európu, Balkán a baltické krajiny,“ hovorí projektová manažérka Katarína Tomková. V Hodruši-Hámroch sa stretli účastníci druhého, posledného workshopu ročníka 2016 i prvého workshopu z ročníka 2017. Kým v predchádzajúcom ročníku boli workshopy dva a viac-menej samostatné, nový ročník poňali organizátori ako cyklus. Na aktuálnom prvom workshope MIDPOINT TV Launch 2017 sa tímy producentov a scenáristov venovali písaniu prvého scenára a koncepcii celej série. Teraz, po jeho skončení, majú tvorcovia niekoľko mesiacov na samostatnejšiu prácu s projektmi, pri ktorej môžu využiť on-line konzultácie s lektormi. Druhé stretnutie sa uskutoční v apríli 2017 na festivale Finále Plzeň – tam by už mali účastníci prísť s prvou alebo druhou verziou pilotného dielu a začať pracovať na tzv. series bible. „Je to základný balík materiálov, v ktorom sú okrem scenára aj opisy postáv, vizuality, koncept celého seriálu. Niekedy sa k tomu pridávajú aj základné rozpočty. Po druhom workshope sa účastníci opäť vrátia do reality, dostanú pripomienky lektorov a na tretí workshop by mali prísť s celkom použiteľným balíkom týchto materiálov. Potom dostanú tréning v prezentácii a na záver predstavia svoje projekty pozvaným profesionálom – potenciálnym koproducentom, zástupcom televízií a ďalších TV platforiem,“ približuje Tomková. Celý cyklus sa zavŕši v auguste 2017 počas FF Sarajevo.

Na záverečnom workshope sa udelí aj Cena HBO Europe vo výške 4 000 dolárov na ďalší vývoj projektu. V ročníku 2016 ju získal nemecko-bulharský Hausen (Till Kleinert, Anna Stoeva). „Hausen vyčnieva vďaka svojmu silnému a koherentnému konceptu pokračujúcej série. Ide o veľmi nápadité využitie žánru, reflektujúce reálne a aktuálne sociálne problémy, odopieranie občianskych práv a odcudzenie v dnešnej Európe cez metaforu moderných mestských hororových bájok. Prináša vysokokvalitné písanie, poháňané veľmi osobitou víziou,“ zdôvodnili ocenenie Hausena zástupcovia HBO Europe. Popri ňom sa na programe zúčastnili aj projekty For the Love of Prague a 1989, ktorý je slovensko-poľskou koprodukciou. „Vlani sme s poľskou producentkou Joannou Szymanskou absolvovali producentský workshop EAVE, kde bola inšpiratívna prezentácia súčasnej seriálovej tvorby v Škandinávii. Boli sme tým fascinované. Obe pochádzame z oblasti hraného filmu, no chceli sme objavovať svet seriálovej tvorby. Prišli sme na to, že naše dve krajiny majú spoločné veľmi dôležité historické udalosti a je najvyšší čas o nich rozprávať,“ opisuje producentka Katarína Krnáčová politicko-historický projekt 1989, ktorý si vyžadoval rozsiahle rešerše. „Dlhý čas sme strávili pátraním a skúmaním doby, čo presne ten rok znamenal pre život vo vtedajšom Československu, Poľsku Rumunsku či Nemecku. Na tento workshop sme mali prísť s pilotom a odchádzať budeme so scénosledom pilotného dielu, s charakteristikou a so základnými príbehovými líniami ôsmich hlavných postáv.“ Krnáčová dodáva, že ich zámerom je prezentovať projekt vysielateľom. „Televízia má oveľa väčší divácky potenciál ako film. A zároveň je pre mňa zaujímavé, že televízie sú veľmi aktívne v spolupráci, napríklad aj pri vývoji projektu.“

V ročníku 2017 zastupuje Slovensko projekt American dream Zuzany Dzurindovej, Petra Nagya a Petra Badača. „Príbehy, ktoré tu čítame, sú veľmi odlišné, no majú veľmi dobrú kvalitu. American dream je o ľuďoch, ktorí utekajú zo svojej krajiny do Ameriky, a je to projekt zaujímavý aj v detailoch. Je dobrodružný a bláznivý, nájdete v ňom napríklad scénu, keď ich chcú priekupníci uniesť z Bruselu do Číny,“ hovorí dánsky scenárista a režisér Rumle Hammerich, jeden zo školiteľov, ktorí v Hodruši-Hámroch viedli masterclassy, skupinové aj individuálne konzultácie. Okrem neho projekty konzultovali producentka Yvonne Grace (Veľká Británia), lektor Ben Harris z tréningového programu Serial Eyes (Nemecko), autor a producent Michael Sardo (USA), producent Steve Matthews (Veľká Británia) a hlavný lektor Alan Kingsberg (USA). „Lektorov vyberáme jednak podľa zamerania toho-ktorého workshopu – na začiatku sú to skôr scenáristi a dramaturgovia, neskôr producenti a zástupcovia televízií –, jednak na základe teritórií. Snažíme sa účastníkom poskytnúť európskych aj amerických lektorov, pretože obe televízne prostredia majú svoje špecifiká. Americký systém je viac zameraný na pilotný diel série, keďže ten ju predáva. Pri európskom prístupe sa zase viac pracuje s oblúkom celej série,“ ozrejmuje Katarína Tomková, ktorá zároveň pripomína, že pre účastníkov je dôležité pochopiť aj to, čo budú so svojimi projektmi robiť ďalej. „Snažíme sa ich preto od začiatku uviesť do profesionálneho televízneho prostredia. Na každom workshope máme pozorovateľov – televíznych profesionálov, ktorí sa prídu zoznámiť s projektmi a zároveň môžu predstaviť svoju organizáciu a aktivity. Na prvom workshope sme mali zástupcov RTVS, maďarskej RTL, HBO Europe, francúzskeho festivalu a koprodukčného trhu Series Mania, tréningového programu Serial Eyes a televízneho trhu FF Sarajevo CineLink Drama,“ hovorí Tomková. Podľa nej je budúcnosť televíznych seriálov v prepájaní krajín, pretože ide o nákladné projekty. Tým sa nielen zlepšia finančné podmienky, ale súčasne sa otvoria dvere do ďalších distribúcií.

MIDPOINT plánuje v programe TV Launch pokračovať aspoň najbližšie dva roky aj vďake podpore z programu Kreatívna Európa – MEDIA. O záujem účastníkov sa báť nemusia. „Ide o veľký seriálový trend vo svete, vezmite si napríklad, že aj filmový festival v Toronte má sekciu TV seriálov, na festivale v Benátkach zase uviedli seriál Mladý pápež. A zároveň cítiť obrovský dopyt zo strany tvorcov z východnej Európy, za ten jeden rok sa nám neuveriteľne rozrástla základňa prihlásených,“ uzatvára Katarína Tomková.

Zuzana Sotáková
FOTO: MIDPOINT
 

MFDF Ji.hlava dokázal svoju vyzretosť

Dvadsiaty ročník Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Ji.hlava (25. – 30. 10.) ponúkol program, z ktorého si bolo ťažké vybrať. Ničoho nebolo málo, naopak, v jubilujúcom festivale sa zračil obrovský pokrok, ktorým počas dvoch dekád prešiel.

Kedysi festival zakladali ešte gymnazisti na čele s jeho súčasným riaditeľom Marekom Hovorkom, ktorý aktuálny ročník zhodnotil slovami: „Dvadsiata Ji.hlava sa skončila s veľkým diváckym záujmom, vážim si to, že je náš festival miestom, ktoré prepája filmárov s divákmi, že dôvod, pre ktorý sme ho pred dvadsiatimi rokmi založili, sa stále napĺňa.“ Festival sa však zároveň symbolicky pýtal: Bude dokumentárny film o 20 rokov stále existovať?

Slovenská troška vysokej kvality
Slovenský autorský dokument zastupovalo na festivale niekoľko vydarených titulov. Nový film Zuzany Piussi Český Alláh však vznikol v českej produkcii pre formát ČT Český žurnál a mapuje tamojšiu občiansku spoločnosť, ktorú rozdeľuje otázka migrantskej krízy. Fakt, že Piussi je pôvodom slovenská autorka, zohral úlohu pri súťažných nomináciách – jej Český Alláh nemohol byť zaradený do sekcie Česká radosť a ako český film sa zase nemohol ocitnúť v medzinárodnej súťaži. Takže ho uviedli v rámci Work in Progress, hoci je už hotový.

Robert Kirchhoff predstavil vo svetovej premiére svoju trinásť rokov vyvíjanú dokumentárnu esej o rómskom holokauste Diera v hlave. Jej názov doslovne odkazuje na beštialitu nacistov, ale funguje aj v prenesenom význame – ako diera v kolektívnej historickej pamäti Európanov. Kirchhoff rozohráva s divákom mnohovýznamovú obrazovo-zvukovú hru a pozýva ho participovať na premietanom. „Európa sa zjednotila, ale vnútorne sa, paradoxne, rozdelila. V poslednom období sledujeme takmer neuveriteľné prejavy xenofóbie, rasizmu a neznášanlivosti v Európe, ktorá proklamuje, že stojí na princípoch humanizmu a tolerancie,“ hovorí Kirchhoff v súvislosti s Dierou v hlave, ktorú čaká v marci budúceho roka slovenská distribučná premiéra.

Observačný stredometrážny dokument Bajka slovenskej fotografky žijúcej v Bruseli Lucie Babjakovej Nimcovej bol spolu s Dierou v hlave v súťažnej sekcii Medzi morami. Nimcová zaznamenala realitu súčasného ukrajinského západu a „prispôsobila“ ju pôsobivej montáži.

Cenu Silver Eye získal v Jihlave slovenský dokumentárny debut kameramana a fotografa Martina Kollara 5 October. Nominovaná bola aj Cooltúra (2016) v réžii Mira Rema.

Na tému Filmová identita krajín strednej Európy diskutovala medzinárodná zostava novinárov, v ktorej Slovensko zastupoval Miloš Krekovič. „Výsledok diskusie nasvedčuje, že tak ako neexistuje hmatateľná identita strednej Európy, nie je prítomná ani vo filmovej reči stredoeurópskych krajín. Porovnávali sme situáciu v jednotlivých národných kinematografiách, chválili sme Čechov za ich politicky odvážne dokumentárne snímky, aké sa na Slovensku, v Poľsku či Maďarsku nevytvárajú v takej miere. No český dokument necieli len na epicentrum verejného diskurzu, je rozmanitejší. A Česi majú aj pomerne rôznorodú hranú tvorbu,“ povedal pre Film.sk Krekovič.

Dokument v centre Vysočiny a európskej kinematografie
„Taká je už kinematografia, že je vždy dokumentárna,“ citovali propagačné materiály festivalu Alaina Resnaisa. Vo februári vyhral Zlatého medveďa na Berlinale dokumentárny film Taliana Gianfranca Rosiho Oheň na mori, ktorý dáva Resnaisovi za pravdu. Hranica medzi hraným a dokumentárnym filmom sa dlhodobo stiera a sféra kreatívneho dokumentu je toho dôkazom. V Jihlave sa okrem projekcie Rosiho filmu uskutočnil aj masterclass s jeho strihačom Jacopom Quadrim.

Za najlepšie české dokumenty boli vyhlásené snímky FC Roma (r. Rozálie Kohoutová, Tomáš Bojar) o tíme rómskych futbalistov, s ktorými nikto nechce hrať, a Normální autistický film (r. Miroslav Janek), ktorý autenticky portrétuje piatich autistov. Najlepším svetovým dokumentom bol podľa medzinárodnej poroty francúzsko-grécky titul Fantasmata planiountai pano apo tin Evropi (Strašidlá dorážajú na Európu), minimalistickým spôsobom zachytená vzbura utečencov v Grécku po uzavretí detenčného tábora.

Spomedzi významných premiér vytŕčal nový film priekopníka dokumentaristickej Generácie Jihlava Filipa Remundu Český žurnál: Krtek a Lao-c’. Pre Remundu bola impulzom na nakrúcanie historicky prvá návšteva čínskeho prezidenta v Česku. Podstatnú časť dokumentu tvorí záznam konfrontácie pro- a protičínskych demonštrantov, v rámci ktorej Remunda typicky autorsky priznáva filmový štáb a sám vstupuje do mnohých konfliktných situácií.

Najviac ma nadchla súťažná sekcia Fascinácia, ktorá ponúkla skoro tri desiatky experimentálnych snímok. „Ponorná rieka kinematografie“, ako tento filmový rod nazval český teoretik Martin Čihák, ukázala v Jihlave formálne aj obsahovo rozmanité filmy. Niektoré boli viac, iné menej komunikatívne. Podstatné zastúpenie mal v tejto tvorbe najslobodnejší zo žánrov – filmová esej. Išlo prevažne o mladých autorov, študentov filmových škôl.

Centrum kraja Vysočina už po dvadsiaty raz „osquattovala“ poriadne veľká skupina fanúšikov dokumentárneho filmu a Jihlava počas tejto návštevy priam pulzovala. Koncert Laca Décziho pri príležitosti krstu DVD Para nad riekou patril k tomu najlepšiemu, čo sprevádzalo hlavný program.

MFDF Ji.hlava tento rok navštívilo 4 456 divákov vrátane 1 068 filmových profesionálov a festival uviedol 310 filmov (45 vo svetovej premiére) zo 62 krajín.

Matej Sotník (poslucháč audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU)
FOTO: Diera v hlave, zdroj: FB filmu

Režim mal moc, no bál sa Bratislavskej lýry

„Moja predstava o angažovanej politickej piesni je taká, že by mala liezť do ucha a nie do riti,“ reprodukuje Karel Gott slová jedného z divákov Bratislavskej lýry v čase, keď už cenzúra bývalého režimu naplno zasiahla do kultúrneho života. Od septembra do polovice novembra vysielala verejnoprávna televízia 10-dielny dokumentárny cyklus Petra Hledíka a Roberta Valoviča Zlatá lýra. Zmapovali v ňom 30 rokov legendárneho hudobného festivalu, ktorý ovplyvnil celé generácie muzikantov.

Zlatá lýra, na ktorej sa koprodukčne podieľal aj Slovenský filmový ústav, je doslova nabitá faktmi a informáciami. V celkovom trvaní zhruba desiatich hodín približuje festival chronologicky od jeho vzniku až po zánik, ponúka archívne materiály z jednotlivých ročníkov, dobové záznamy Bratislavy aj aktuálne rozhovory s organizátormi festivalu, hudobnými hviezdami, ďalšími známymi osobnosťami a odborníkmi. Zároveň by však projekt mohol poslúžiť aj na hodinách dejepisu. História Bratislavskej lýry bola totiž úzko prepojená s politickou situáciou v socialistickom Československu. A keď napríklad v auguste 1968 vstúpili do krajiny spojenecká vojská, bol to signál, že nasledujúce ročníky festivalu už nebudú také ako predtým. „Skladba, ktorú sme napísali a venovali pamiatke pána Jana Palacha a ktorá sa volá Den štěstí,“ takto ohlásil svoju pieseň Petr Novák na generálke 4. ročníka festivalu a vyslúžil si tým mimoriadnu pozornosť vedúcej strany. V tom istom roku vystúpil aj Karel Kryl so svojou skladbou Bratříčku, zavírej vrátka. „A to teda onemela celá sála. Ešte dnes mám husiu kožu,“ okomentovala to speváčka Hana Ulrychová, ktorá vyhrala Zlatú lýru v roku 1971.

Veľa sa toho zaspievalo aj povedalo počas 4. ročníka festivalu a mnohí za to zaplatili. Ešte viac sa toho následne nesmelo hrať, čo platilo aj o pesničke Karla Gotta Hej, páni konšelé, ocenenej Bronzovou lýrou. Karel Černoch, ktorý so skladbou Píseň o mé zemi vyhral Zlatú lýru, nielenže dostal zákaz vystupovať, ale jeho nahrávky boli aj vymazané z archívov rádia. Nakoniec musel ocenenie vrátiť. „Hneď sa šprtali v textoch a zisťovali, prečo je tam ,budem spievať, lebo musím kráčať ďalej‘ a dokonca ‚chcem si zachovať ľudskú tvár‘. No keď sa spomenula ľudská tvár v tom čase, už to bolo vyslovene protirežimové,“ komentuje Anton Kret, bývalý vedúci sekcie umenia Povereníctva kultúry. „Jedným z hesiel pražskej jari bol socializmus s ľudskou tvárou. To komunistov rozčúlilo,“ dopĺňa hudobný kritik Jiří Černý k peripetiám okolo Černochovej skladby.

No nebolo to všetko iba o ťaživej konfrontácii s režimom, ale aj o veľkej zábave a príležitosti stať sa zo dňa na deň oslavovaným hudobníkom. Karol Duchoň, Miroslav Žbirka, Helena Vondráčková, Václav Neckář patrili k tým, čo sa zapísali do povedomia aj vďaka Bratislavskej lýre. Dokument tak šikovne vykresľuje nielen históriu festivalu, ale aj jeho atmosféru, jeho osobnosti a ich postoje k dobe, opisuje bývalý režim v politických súvislostiach i z hľadiska bežného života. A predovšetkým ukazuje húževnatosť ľudského ducha, ktorý sa nezlomil pod ťarchou režimu a prežíval vďaka vzájomnej spolupráci ľudí prepojených hudbou. Nie nadarmo si na tieto časy spomína Jiří Černý s úsmevom, keď hovorí, že strana mala v rukách všetku moc, ale bála sa Bratislavskej lýry. A dokumentárny cyklus Zlatá lýra si zaslúži pozornosť, pretože zachytil nielen dejiny najväčšieho hudobného festivalu v bývalom Československu, ale aj ducha doby, v ktorej sa toto podujatie odohrávalo.

Rastislav Graňák ( poslucháč audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU )
FOTO: facebook Zlatá lýra