Pas do Hollywoodu
Michel Ciment
(preklad Jiří Dědeček, Antonie Dědečková, Limonádový Joe, 2016, viaz., 328 strán, 15,51 €/330 Kč)

Mená Billy Wilder, John Huston, Joseph L. Mankiewicz, Roman Polanski, Miloš Forman a Wim Wenders sú ikonograficky vpečatené do filmových dejín. Nimi zaštítené tvorivé fluidum sondoval v analyticko-reflexívnych rozhovoroch s režisérmi francúzsky filmový kritik Michel Ciment (*1938). Pôvod týchto majstrov siaha mimo územia USA, štyria z nich sa vybrali zo stredoeurópskych domicilov za oceán, aby sa v mekke filmu uchádzali o naplnenie svojich umeleckých ambícií a možností slobodnejšieho života, ku ktorému sa vytrhli či už z nacistického predpeklia (Wilder), alebo neskôr z ťarchy komunistického dozoru (Polanski, Forman). Pôvodné vydanie je z roku 1986, keď boli zavŕšené iba diela trojice starších aktérov spomínania. Autor neskôr doplnil pokračujúce úseky Formanovej filmárskej trate, zatiaľ čo umelecky výbojné, hoci z Hollywoodu do Európy presmerované cesty Polanského a Wendersa ostali v knihe uťaté a ich stopy prináša len podrobná filmografia, ktorú spracoval – rovnako ako poznámky a register – Miloš Fikejz.

Tři oříšky pro Popelku
Pavel Skopal (ed.)
(Národní filmový archiv, Praha, 2016, brož., 253 strán, 12,70 €/279 Kč)

Edíciu monografických štúdií, ktoré rozkrývajú pozíciu a význam diel aktuálne uvádzaných po zavŕšení ich rekonštrukcie v rámci projektu Digitálne reštaurovanie českého filmového dedičstva, rozšíril pred niekoľkými mesiacmi vydaný titul Staré pověsti české, do ktorého editorka Lucie Česálková pripravila texty o animovanom diele Jiřího Trnku z roku 1952, a nedávno aj zborník ôsmich príspevkov (Skupa, Skopal, Kokeš, Bednařík, Šrajer, Pittermannová, Nemec Steffen Retzlaff, Nórka Sara Brinch) o slávnej filmovej rozprávke, ktorú v roku 1973 nakrútil Václav Vorlíček ako barrandovskú koprodukciu so štúdiom DEFA v NDR a jej ohlas stále pretrváva v podobe kultového vianočného telehitu aj v Nemecku a Nórsku. Čiernobiele fotografie ilustrujú texty o kultúrnych a producentských pomeroch, v ktorých film nedlho po začiatku normalizácie vznikol, o vtedajších mediálnych ohlasoch a zdrojoch jeho medzinárodnej popularity. V dvoch rozhovoroch sú zaznamenané postrehy režiséra, retroprílohy tvoria súvisiace doklady, listy, zápisy a zmluvy.

Čo kamery nevideli...
Rudolf Ferko
(CCW, Bratislava, 2016, viaz., 222 strán)

Knihy s pôvodnými anekdotickými historkami osviežujú aj filmovú literatúru. Ich faktografickej voľnosti a karikatúrnej skratky sa spisovateľsky chopil aj Rudolf Ferko (*1933), svetom scestovaný dlhoročný kameraman množstva reportáží a krátkych dokumentárnych filmov. Jeho ambícia spomenúť dosiaľ nikde nezapísané príhody mužov za kamerou slovenského filmu uviazla na absencii redakčného dohľadu, ktorý by podoprel stavbu textu, a jazykového korektora ako lapača dotieravých preklepov a lexikálnych a pravopisných chýb (tie poznačili už Ferkov predchádzajúci knižný memoárový titul). Jazyková neohrabanosť hatí zjavné rozprávačské vlohy, takže inak celkom súce „rozmarné vyprávanie o tom, ako sa na Slovensku nakrúcal film“ pôsobí háklivo nemotorne. Kto sa od neduhov odpúta, isto si vďačne uchmatne pár úsmevných obrázkov odviateho sveta – spomienky na Paľa Bielika, predčasne zosnulého kameramana a fotografa Jána Cifru, skúsenosti s rôznymi papalášmi, niekedy až obskúrne zážitky z nakrúcania reportáží a zo zahraničných ciest a všeličo ďalšie.

Peter Ulman