Petra Hilbert,

ilustrátorka, spisovateľka

Vyrastala som v 80. rokoch a mojím prvým stretnutím s „filmom“ boli socialistické seriály. Dodnes si pamätám Majku z Gurunu, ktorá spadla z oblakov priamo do Čaboviec, a rovnako netrpezlivo som v televízii čakala na Návštevníkov alebo Arabelu. No prvýkrát ma naozaj oslovil až film Tisícročná včela podľa Petra Jaroša. Očarila ma kombinácia sugestívnej hudby Petra Hapku a surrealistickej výtvarnosti Juraja Jakubiska. Zrejme už vtedy som sa na svet pozerala očami umelca. Dychtivo som sledovala každý obraz, kostým, každú postavu. Bola pre mňa česť môcť neskôr študovať kostýmovú tvorbu na VŠMU u pána profesora Milana Čorbu, ktorý vytvoril kostýmy k tomuto aj ďalším výnimočným slovenským filmom, ako sú napríklad Tri gaštanové kone či Balada o siedmich obesených. Práve na vysokej škole som sa dostala ku kinematografii 60. rokov. Zasiahla ma sila výpovede i poetika novej vlny slovenských autorov Hanáka, Havettu, no asi najviac ma zaujal čiernobiely film Štefana Uhra Slnko v sieti, plný silných výtvarných obrazov. Obdobie po revolúcii je už na dobré filmy skúpejšie. Mňa oslovili hlavne dokumenty, medzi nimi napríklad Slepé lásky režiséra Juraja Lehotského. Dúfam, že v budúcnosti vznikne viac dobrých slovenských filmov. Už teraz sa teším na Piatu loď, ktorá sa nakrúca podľa knihy Moniky Kompaníkovej.