JÚLIUS VAŠEK

Bol dlhoročným členom Novej scény v Bratislave a stvárnil desiatky úloh vo filmoch aj v televíznych inscenáciách. Často síce neboli hlavné, ale Július Vašek ich vedel dať vyniknúť. V decembri by sa dožil deväťdesiatich rokov.

Ani úloha Prašivca v populárnom filme Martina Hollého Orlie pierko nie je hlavná – najväčšia pozornosť sa točí okolo dvojice kamarátov na život a na smrť v podaní Ivana Mistríka a Ivana Rajniaka –, je však mimoriadne dôležitá. Vaškov podpichovačný, impulzívny i detsky naivný Prašivec do partie nepatrí (hoci by chcel) a namiesto rešpektu dostáva posmešné frčky do nosa. Z diváckeho pohľadu je to najmä zdroj zábavy, keď po každom záškodníckom výpade prichádza odveta, no postupne sa do popredia dostáva smútok a bezradnosť osamelého outsidera Prašivca. Cez Vaškovu postavu sa tak dolaďujú aj charaktery ústredných hrdinov filmu, a keď napokon dôjde k ich vzájomnému zmiereniu, patrí to k silným okamihom Orlieho pierka.

Hollého film vznikol na začiatku 70. rokov a krátko nato dostal Vašek podľa vlastných slov tichý dištanc na Slovensku, oslovili ho však českí režiséri. Tak si zahral aj vo Vláčilovej snímke Pověst o stříbrné jedli, kde stvárnil vetrom ošľahaného horala, ktorý neplytvá slovami, no napriek odvahe a chlapáctvu to nie je hrubý človek. Naopak, postupne si celkom prirodzene získava dôveru dospievajúceho chlapca, ktorý ho spočiatku považuje len za podozrivého votrelca. Vašek úlohu suverénne zvládol v češtine a počas kariéry spolupracoval aj s barrandovskými filmármi Otakarom Vávrom, Karlom Steklým, Dušanom Kleinom, Jaromilom Jirešom či Pavlom Blumenfeldom. Zo slovenských režisérov to bol často Andrej Lettrich, práve jeho filmy Bratia a Červené víno si herec obzvlášť vážil. Lettrich mu navyše ponúkol aj prvú filmovú príležitosť – v Drevenej dedine z roku 1954.

Július Vašek sa narodil 29. decembra 1926 v Nových Zámkoch a pochádzal z chudobných pomerov. Bol predurčený na dráhu remeselníka, jeho však zaujalo umenie, ku ktorému sa priblížil v Zlatých Moravciach počas štúdia na gymnáziu, kde sa skamarátil s budúcim kolegom Ivanom Krivosudským. Spolu hrávali bábkové predstavenia pre deti aj recitovali a sledovali tamojších ochotníkov. Vaška zároveň bavilo kreslenie a maľovanie, dokonca natoľko, že chcel ísť študovať maľbu do Prahy, ale rodičia mu odmietli dať peniaze na vlak. Napokon začal navštevovať právnickú fakultu v Bratislave, ktorú čoskoro vymenil za konzervatórium a divadelné dosky. (Mimochodom, v študentských rokoch bol aj talentovaným bežcom na 400 a 800 metrov.)

Pri maľovaní zaujímali Vaška najmä ľudské tváre a sám bol hercom výraznej tváre s ostrými črtami, takže sa neraz ocitol v záporných postavách. „Ale ja som ich hral rád,“ cituje herca týždenník Čas z roku 2001. „Lebo za komunistov boli kladné postavy príliš červené. Príliš neľudské. Vytiahnuté z komunistického panoptika. Vždy som mal pocit, že človek môže byť kladný v niektorých situáciách, ale úplne kladný človek, to je netvor!Práve záporný hrdina nesie stigmy človeka.“

Po revolúcii Vaška prepustili z Novej scény, kde pôsobil päťdesiat rokov, a hoci ešte nakrúcal – najmä pre televíziu –, postupne poľavoval aj v tom. Nútený odchod z divadla niesol ťažko, pridávali sa aj zdravotné problémy a herec sa utiahol do ústrania. Zomrel 1. mája 2009.  

Daniel Bernát
FOTO: J. Vašek vo filme Bratia. Zdroj: archív SFÚ/A. Podstraský