Citlivo o prebudenej esencii slobody

Do slovenských kín vstupuje film Hedi tuniského režiséra Mohameda Bena Attiu, ktorý sa premietal už na októbrovom festivale Be2Can. Generálny riaditeľ distribučnej spoločnosti Film Europe Media Company Ivan Hronec vtedy napísal: „Ľudia sa spektakulárne vraždia. Príčinou je vírus ničoty. Postihuje ISIS rovnako ako neonacistov. Geniálne podlo využíva motivačné prázdno sklamaných. Ponúka im ilúziu zmyslu. Našou chybou je, že to nedokážeme. Je neskoro. Bojovať proti následkom sa dá už len silou. Ale bojovať proti príčine je stále možné prostredníctvom empatie a príkladov.“

Ivan Hronec úvodnými slovami nezvyčajne prudko komentuje súčasnú svetovú situáciu a zároveň maximálne výstižne definuje hlavný zámer festivalu Be2Can, konceptu, ktorý v rámci jedného týždňa predstavil v kinách výber toho najlepšieho, čo sa v tomto roku objavilo na festivaloch v Berlíne, Benátkach a Cannes. S vážnymi svetovými problémami môžu filmári bojovať predovšetkým tak, ako to vedia najlepšie – filmami. A distribútor má za úlohu tieto filmy, podfarbené politickým a sociálnym pozadím, sprostredkovať divákom, pretože málokedy bola distribúcia snímok odkrývajúcich cudzie kultúry taká dôležitá ako v čase narastajúceho strachu z neznáma. Hedi dokonale zapadá medzi filmy plné empatie a príkladov. Na tohtoročnom Berlinale snímka získala cenu za najlepší debut a predstaviteľ ústrednej úlohy Majd Mastoura si odniesol cenu za mužský herecký výkon.

Hedi je mladý muž z Tuniska, ktorý smeruje k plnohodnotnému životu v zmysle miestnych kultúrnych tradícií. Len pár dní ho delí od svadby s pôvabnou milujúcou snúbenicou a od vidiny perspektívnejšej práce. Stretnutie s voľnomyšlienkarskou Rym v ňom však prebúdza esenciu slobodného života, ktorá v jeho tradične založenej rodine nemá miesto.

Arabská jar je jedným z najdôležitejších míľnikov arabského sveta za posledné desaťročia. Vlna protestov vo viacerých krajinách nesie príchuť boja proti chudobe a politickému zriadeniu. Na udalosti odštartované koncom roka 2010, no hlavne na život po vlnách protestov reaguje svetová aj miestna kinematografia s miernym časovým odstupom, aby mohla triezvo reflektovať problémy jednotlivca na prahu novej éry. Vnútorná kríza človeka spôsobená chaotickou situáciou v krajine je motívom, ktorý nahrádza explicitné zobrazenie politických či vojnových problémov krajín Blízkeho východu či severnej Afriky.

Vo filme Hedi stoja v základnom kontraste tradícia a sloboda. Konflikt aplikovateľný do ktorejkoľvek kultúrnej spoločnosti nadobúda v tej tuniskej oveľa hlbší, symbolickejší význam. Podľa slov samotného režiséra bolo prvotnou myšlienkou natočiť romantický príbeh. Na ceste pátrania po vlastnej identite sa však príbeh mladého muža ukázal ako paralela k ceste mladej demokracie v Tunisku, s ktorou potom tvorcovia začali vedome pracovať.

Na začiatku filmu spoznávame introvertného mladého muža, ktorý po odchode svojho brata do Európy žije sám s mamou. Jej autoritatívna povaha sa spája s potrebou organizovať synovi život a ten pri svojej uzavretosti nedáva nikomu najavo, či s mamou súhlasí, alebo nie. Aktívna matka mu dohaduje svadbu so ženou z dobre situovanej rodiny. Stereotyp chladného vzťahu dvoch mladých ľudí, ktorým odopreli možnosť slobodného výberu, sa v tomto filme nenapĺňa. Hedi a jeho snúbenica Khedija sa milujú a svadba pre nich znamená istú formu slobody.

Hediho brat, ktorý sa kvôli svadbe vracia domov, vybavil svojmu súrodencovi u jeho budúceho svokra oveľa atraktívnejšiu prácu, než mal predtým. Jej náplňou je predaj automobilov, o ktoré nie je v porevolučnom čase záujem. Na zefektívnenie predaja musí Hedi vycestovať do Mahdie, prímorského turistického mesta na východe Tuniska. Týždeň pred svadbou tak namiesto obradu rieši ponúkanie aút na spôsob podomového predaja a namiesto snúbenice je v jeho blízkosti atraktívna animátorka, ktorá býva v rovnakom hoteli ako Hedi.

Za základným romantickým motívom autor odhaľuje kontrastný svet v krajine, ktorá sa nachádza v zlomovom bode vlastných dejín, na hranici medzi starým a novým, tradičným a moderným. Mohamed Ben Attia náznakmi citlivo zobrazuje porevolučné problémy (zlú ekonomickú situáciu v krajine a s tým súvisiaci náročný predaj automobilov) a na rozdiel od minuloročného Dheepana (r. Jacques Audiard) nezobrazuje tému migrantskej krízy v prvom pláne. V porovnaní s držiteľom Zlatej palmy z minuloročného festivalu v Cannes pristupuje film Hedi k tejto téme citlivejšie a účinnejšie.

Hedi (Inhebbek Hedi, Tunisko/Belgicko/Francúzsko, 2016) _SCENÁR A RÉŽIA: Mohamed Ben Attia _KAMERA: Frédéric Noirhomme _STRIH: Azza Chaabouni _HUDBA: Omar Aloulou _HRAJÚ: Majd Mastoura, Rym Ben Messaoud, Sabah Bouzouita _MINUTÁŽ: 88 min. _HODNOTENIE: • • • • •

Adam Straka ( poslucháč audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU )
FOTO: Film Europe Media Company

Finále nie je len pre fanúšikov futbalu

Po filme 38 prichádza do kín ďalší dokument mapujúci slovenský športový fenomén – po hokeji prichádza na rad futbal. Palo Korec a Dušan Milko prinášajú pohľad nielen na historický moment, keď sa Československo v roku 1976 stalo majstrom Európy vo futbale, ale zároveň ukazujú, v akom stave je súčasný slovenský šport. „Každá doba je pekná, keď si mladý a víťaz,“ tak znie motto filmu Finále. A každá doba nesie so sebou následky.

Posledné roky sa v slovenskej kinematografii spájajú s väčšou žánrovou pestrosťou a so snahou priblížiť sa aj širšiemu publiku, nielen klubovému a festivalovému. Filmy ako Kandidát, Červený kapitán alebo Lóve prilákali do kín aj takých divákov, ktorí sa o slovenské filmy väčšinou nezaujímajú. Také isté tendencie vidieť aj pri dokumentoch, hoci zatiaľ v menšej miere ako pri hraných filmoch. Po divácky úspešných dokumentárnych snímkach 38 či Rytmus: Sídliskový sen sa tento rok dostávajú do kín tituly ako IMT Smile a Lúčnica: Made in Slovakia, Richard Müller: Nespoznaný alebo práve Finále. Každý z trojice aktuálnych filmov síce zahŕňa inú cieľovú skupinu divákov (s malými vzájomnými prienikmi), ale vo svojej podstate majú všetky tri potenciál pokryť oveľa širšiu divácku základňu ako dokumenty typu Zamatoví teroristi, Tak ďaleko, tak blízko či 5 October – tie si na jednej strane získavajú medzinárodné renomé, ale súčasne majú doma problém s návštevnosťou.

O Slovákoch sa nedá celkom povedať, že by patrili k typickým vlastencom. Len veľmi málo udalostí v nás dokáže vlastenectvo vyvolať, paradoxne sme k svojej domovskej krajine skôr kritickí a v niektorých prípadoch nemáme ani problém zatajiť náš pôvod. Športové podujatia patria k tým ojedinelým podnetom, keď sa nielenže hrdo hlásime k slovenskej národnosti, ale dokážeme sa dokonca obklopiť všemožnými národnými symbolmi. Masovej hystérii, aká vznikne vždy, keď sa slovenskí športovci dostávajú do zápolenia o cenné kovy, sa nevyrovná žiadny iný úspech Slovenska na medzinárodnom poli (stačí sa pozrieť na víťazné majstrovstvá sveta v hokeji z roku 2002 alebo na Petra Sagana a jeho cyklistické trofeje posledných rokov).

„Zlatým (hokejovým) chlapcom“ z Göteborgu predchádzali „belehradskí zlatí chlapci“. Pred štyridsiatimi rokmi sa Československo stalo majstrom Európy vo futbale a majstri národnými hrdinami. Ako vyzerajú víťazi z Belehradu dnes? Čo ostalo z ich slávy a ako majstrovský titul ovplyvnil ich smerovanie? Ovplyvnil ich vôbec? Štyridsať rokov sa odrazilo nielen na výzore bývalých majstrov, ale aj na ich životoch. Kedysi oslavovaní hrdinovia, ku ktorým vzhliadala celá republika, sú dnes úplne obyčajní starí páni. V kontraste s nostalgickou spomienkovou líniou bývalých šampiónov sa vo Finále objavujú zábery na súčasných slovenských futbalistov a ich účasť na majstrovstvách Európy vo Francúzsku. Spomínané motto filmu („Každá doba je pekná, keď si mladý a víťaz“) by si pritom žiadalo dôvetok, že je len na človeku, ako si poradí so životnými cestami po tom, čo ho opustí mladosť a pribudnú ťažkosti.

Film je rámcovaný záberom na garáž jedného z belehradských zlatých chlapcov – Karola Dobiáša, ktorý sa v podstate stáva divákovým sprievodcom pri pátraní po osudoch jeho spoluhráčov. Dobiáš si k dôchodku privyrába „obchodovaním s minulosťou“ – exhibičné a spomienkové zápasy po mestečkách a dedinách vždy doplní predajom kníh (samozrejme, s osobným venovaním) so športovou tematikou. Životné príbehy jeho spoluhráčov sú naozaj rozmanité – na jednej strane spektra je úspešný futbalový agent so sídlom v Prahe, ktorý sa môže pýšiť nejdeným zaujímavým hráčom, na strane druhej Marián Masný, ktorý absolvoval azda najväčší osobný pád, úplne sa stiahol z verejného pôsobenia a v istom momente žil na pokraji chudoby ako bezdomovec. Melancholickú náladu filmu, keď starí hráči spomínajú na časy minulé, dokresľuje hudba Petra Aristona.

Palo Korec a Dušan Milko však neostávajú len v minulosti a spomienkach. Vo Finále sa zároveň pýtajú, ako vyzerá futbalový svet dnes. Doba, keď mali skromní mladíci po úspechu v Belehrade väčšiu popularitu ako reálny zárobok, nahradila éra, keď hýbu dôležitými nitkami (nielen) v športe úplne iní ľudia ako hráči – tí sa zmenili na predajný artikel a o ich cene rozhodujú agenti, ktorí sú schopní ísť kvôli čo najlepšiemu kontraktu aj na kraj sveta. Vášeň pre hru samotnú z veľkej časti nahradili peniaze. Súčasní futbalisti dostávajú za jeden zápas také peniaze, aké belehradská jedenástka nezarobila ani dokopy za svoju výhru na ME. A možno práve preto cítiť z celkového prístupu súčasných hráčov akúsi apatiu. V mestách, kde sídlia ich kluby, sú celebritami, neprejdú ulicou bez toho, aby sa s nimi nechcel niekto odfotografovať, v obchodoch so suvenírmi predávajú figúrky s ich podobou... Vo svojich kluboch dávajú cenné góly, veď každé víťazstvo znamená zvýšenie ich „predajnej ceny“. Čo im však ponúka národný reprezentačný dres? Je toto kľúč k tomu, prečo sme vlastne od roku 2002, keď hokejisti vyhrali zlato na MS (a tým sa dostali do podobného klubového kolotoča ako futbalisti), nezískali ako krajina výraznejší úspech v kolektívnom športe? Chýba súčasným hráčom ozajstná motivácia? Alebo je to len o tom, že ich celoročná roztrúsenosť spôsobuje, že nie sú ako tím zohratí? Aj takéto otázky so sebou nesie dokument Finále. Paradoxne, robilo na ňom aj viacero zástupcov klubov či samotných futbalových agentov. Je to aj akýsi ich výkrik a snaha vymaniť sa zo začarovaného kruhu, do ktorého sa slovenský šport dostal?

Formálna stránka snímky je skôr konvenčná, charakterizuje ju civilný prístup s dôrazom na obsah. Archívne zábery dopĺňa materiál kameramana Jána Meliša, ktorý sa stáva v podstate nezávislým pozorovateľom tak bývalých, ako i súčasných hráčov. Vďaka melancholickému humoru, ktorý cítiť napríklad aj z dokumentov Osadné, 66 sezón či Slepé lásky, má Finále šancu osloviť i divákov, ktorí nepatria priamo k futbalovým fanúšikom alebo dokonca úplne ignorujú šport. Filmu však na druhej strane chýba istá miera rovnováhy v tom, aký komu venuje priestor. Z neznámeho dôvodu sa hlavnou hviezdou stáva spomínaný Karol Dobiáš, ku ktorému sa počas filmu viackrát vraciame, kým osudy jeho spoluhráčov sú viac-menej iba naznačené. Životné peripetie Mariána Masného sú rozohrané v niekoľkých scénach, ďalšieho z belehradských zlatých chlapcov vidíme bez väčšieho vysvetlenia cestovať z miesta na miesto... A práve cestovanie patrí k najrušivejším momentom filmu – po istom čase sa totiž opakujúce sa, nič nehovoriace zábery premiestňujúcich sa hráčov stávajú zdĺhavými a zbytočnými.

Samozrejme, Finále je v prvom rade pre futbalových fanúšikov, a to bez ohľadu na ich vek či pohlavie. Za mapovaním osudov niekdajších a súčasných slovenských futbalistov sa však skrýva oveľa viac. Je zaujímavé sledovať zmenu spoločenských a (predovšetkým) ľudských hodnôt na „národných hrdinoch“ v rozmedzí štyridsiatich rokov. Prekvapí nás o ďalších štyridsať rokov dokument o terajších zlatých chlapcoch alebo slovenský šport naozaj položia na lopatky všetky škandály a pravdu bude mať Martin Škrtel, že ich generácia nikdy nezopakuje úspech z roku 1976?

Finále (Slovensko, 2016) _SCENÁR A RÉŽIA: Palo Korec, Dušan Milko _KAMERA: Ján Meliš _STRIH: D. Milko _HUDBA: Peter Aristone _ÚČINKUJÚ: Ivo Viktor, Koloman Gogh, Jozef Čapkovič, Anton Ondruš, Ján Pivarník, Antonín Panenka, Jozef Móder, Karol Dobiáš, Zdenek Nehoda, Ján Švehlík, Marián Masný, Marek Hamšík, Martin Škrtel _MINUTÁŽ: 89 min. _HODNOTENIE: • • • ½

Monika Lošťáková ( absolentka audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU )
FOTO: S PRO ALFA SK

Richard Müller: Nespoznateľný?

Písať o filme, ktorý je označený za „dokumentárny“, založený na „skutočných udalostiach“ alebo skrátka inšpirovaný „realitou“, je vždy o to väčšia výzva, o čo viac sa film zaoberá udalosťami, ktoré sú spoločensky pálčivé, dôležité alebo jednoducho zaujímavé. Depresia Richarda Müllera bude pre istú skupinu ľudí nepochybne pálčivá a dôležitá (dekonštrukcia reprezentácie Müllera ako populárnej ikony, manžela, milenca, otca, no takisto dekonštrukcia reprezentácie depresie ako sociálneho a ešte stále nie úplne odtabuizovaného fenoménu) a pre istú skupinu ľudí bude nepochybne zaujímavá (bulvár a jeho priaznivci).

Pre transformáciu slovenskej filmárskej komunity môže byť pálčivá a dôležitá aj postava samotného režiséra Mira Rema, najmä po kauzách s Pohodou či Cooltúrou – a analogicky môžeme predpokladať, že mnoho nevôle vyvolá i Richard Müller: Nespoznaný. Výzva písať o takýchto filmoch je to teda najmä preto, lebo samotný film z kritiky zvyčajne zmizne – realita za ním preváži a strhne na seba celú pozornosť. Filmová kritika sa tak poľahky zmení na celospoločenský komentár a otázka, čím je film výnimočný, čo prináša, čím rozširuje našu skúsenosť, zostane visieť vo vzduchu.

Samozrejme, naša reprezentácia dokumentárneho filmu ako filmu spätého so skutočnosťou tomu napomáha a v tomto prípade ani samotný Nespoznaný nie je bez viny. Zlovestne znejúci titulok v úvode, ktorý film označuje za „producentskú verziu“, nás vytrháva z diegetického, filmového univerza a upriamuje našu pozornosť na niečo, čo zďaleka presahuje rámec filmového rozprávania a vyvoláva pochybnosti: Bol film cenzurovaný? Je tu niečo v neporiadku? Prichádzame ako diváci o niečo podstatné? Táto rovina (mimo) filmu je rovnako súčasťou diváckeho zážitku a nemožno ju z neho jednoducho odfiltrovať – ak by sme ju však chceli použiť ako perspektívu, ktorou by sme nahliadali na celý film, bolo by to značne ochudobňujúce.

Aby som to vysvetlil, filmy ako Rytmus: Sídliskový sen či 38 o živote a smrti Pavla Demitru čerpajú svoju zaujímavosť zo svojich protagonistov. Patrik Vrbovský i Demitra zastávali významnú rolu v hierarchii istých spoločenstiev a ich aktuálna dôležitosť (alebo symbolický kapitál, ak chceme použiť slovník Pierra Bourdieua) sa preniesla aj na filmy o nich. Realita sa tak stala ozvláštnením filmu – film čerpal z popularity svojich protagonistov – a nie naopak.

Ak by sme o titule Nespoznaný hovorili ako o filme o Richardovi Müllerovi, o cenzúre, o Mirovi Removi, o anestetickom účinku popkultúry, zredukovali by sme ho na prchavý film o súbore historicky a lokálne podmienených fenoménov, ktoré už čochvíľa stratia svoju pálčivosť, dôležitosť i zaujímavosť. Richard Müller: Nespoznaný pritom ašpiruje na niečo iné. Veľmi iné. Kým v prípade filmov Rytmus: Sídliskový sen či 38 bolo cieľom vypovedať životné – skutočné – autentické – reálne príbehy ich protagonistov, Nespoznaný ide za príbeh.

Pretože Richard Müller: Nespoznaný je ako obraz od Lautreca.

Zatiaľ čo o niekoľko parížskych ulíc ďalej maľoval Degas svoje krehké baletky, Henri de ToulouseLautrec zachytával tanečnice v Moulin Rouge a prostitútky. Tieto ženy neboli žiadne popkultúrne hviezdy. Skrátka, na Lautrecových obrazoch nás nezaujíma konkrétna žena, jej príbeh, jej život. Zaujíma nás obraz samotný. Zaujíma nás však preto, lebo dokáže sprostredkovať istú skúsenosť, ktorá sa viaže s figúrou na ňom. Spotené telo prostitútky po milovaní sa s desiatimi neumytými robotníkmi. Vyčerpanosť tanečnice po noci strávenej v kabarete. Koketnosť. Vášeň, spaľujúca, deštruktívna. Hlad. Túžba. Presýtenosť. Odpor. Lautrecove obrazy prostitútok nevystihujú konkrétne ženy. Ony vyzdvihujú rysy, črty. Jeho obrazy nezískavajú silu z príbehov konkrétnych ľudí, ale zo svojej vlastnej matérie a napriek tomu odovzdávajú skúsenosť svojich figúr nám všetkým. Zrazu dokážeme cítiť to, čo cíti prostitútka po sexe s desiatimi upachtenými chlapmi, a nielen to, zrazu jej dokážeme porozumieť a neodsudzovať ju. (Alebo znechutene odvrátime zrak ako dobová francúzska spoločnosť.)

Nespoznaný má rovnakú ambíciu. Ašpiruje na zachytenie istého rysu, ktorý by mohol byť prenosný naprieč kultúrami – naprieč časom. Richard Müller, spevák, otec, milenec, manžel, partner, už viac neexistuje, jeho obraz je dekonštruovaný a vystavaný nanovo. Už viac nezáleží na tom, kto Müller je či nie je, jeho obraz je transformovaný na to, aby sme sa mohli stotožniť s niečím všeobecne ľudským. Nespoznaný ašpiruje na prekonanie lokálnosti tým, že všetko to, čo si myslíme, že o protagonistovi vieme, premieňa v zmäti protichodných obrazov a konštruuje nanovo.

Perspektíva, ktorú film ponúka, je podvratná. Začína sa detailom na krk Heleny Vondráčkovej a ďalej sa prejavuje iba implicitne. Je to perspektíva hodenej rukavice. Kamera sníma z odstupu, pozoruje dianie vo veľkých celkoch. K protagonistovi pristupuje takmer neosobne, pozoruje ho, no nie je v jeho bezprostrednej blízkosti. Nepreniká cez hradbu tiel, ktoré protagonistu chránia. Film nehovorí s protagonistom priamo, komentuje iba extrémne kontrastným strihom. Protagonista pôsobí ako zranené zviera, ktoré je uzavreté a udržiavané v klietke, pretože to vyhovuje celej plejáde ľudí, ktorá je od neho fnančne či citovo závislá. Film však nepreberá perspektívu opatrovateľov a rozhodne necíti k protagonistovi ľútosť. Samotný film, ukrutná juxtapozícia scén, ktorá ukazuje, aký protagonista bol a aký je teraz, ten absolútne zdrvujúci protiklad medzi plnohodnotným životom a pomalým umieraním, akoby mal prebudiť hlboko skrytú emóciu – hnev, nesúhlas, odpor, vlastne čokoľvek, čo by pripomínalo životnú energiu a nie ohryzenú kuraciu kosť.

Dramaturgia filmu nie je postavená na výstavbe klasického príbehu. Štruktúra rozprávania by sa dala charakterizovať ako neustála konfrontácia scén s dvomi základnými témami: vášeň verzus depresia. Nesmierna tvorivá energia verzus človek, o ktorého sa musíme postarať. Autor, ktorého vonkoncom nezaujímame, verzus chlapec, ktorému chýbajú kamaráti. Muž so silou verzus muž, ktorý je zlomený. Film vŕši jednu scénu za druhou v divokom tempe, ich vzájomná juxtapozícia vytvára dojem nesmiernej naliehavosti. V tejto kompozícii sa striedajú pocity bezmocnosti s pocitmi exaltovanej radosti, pocity beznádeje s túžbou žiť.

Nespoznaný nás však pokúša, pretože ľútosť je lákavá. Budeme sklamaní zo straty génia? Budeme ľutovať zraneného človeka? Pripojíme sa ku skupine opatrovateľov a budeme chlácholiť? Uzavrieme to s tým, že kariéra umelca si vyžiadala svoju daň, alebo s nejakým iným ľútostivým klišé?

Nespoznaný nás vrhne do bezprostrednej blízkosti človeka, čo nahradil kokaín obrovským vysmaženým stehnom z kuraťa, ktoré pre kokteil antidepresív nedokáže udržať v trasúcej sa ruke. Lenže Richard Müller: Nespoznaný nám dáva na výber. Môžeme pristúpiť na túto hru a prijať status quo. Môžeme sa uspokojiť so súčasnosťou, môžeme akceptovať to, kto sme – a tým môžeme pokojne spávať ďalej ako doteraz. Alebo sa môžeme konfrontovať s tým, kým sme, dať sa vyburcovať, nakopnúť, znechutene kričať, bežať, bojovať.

Nespoznaný stojí na strane života. Čo môže vyzerať ako neúcta, pretože to nie je pekný film. Ale to nie sú ani Lautrecove obrazy. Chcú viac.

Richard Müller: Nespoznaný (Slovensko/Česko, 2016) _RÉŽIA: Miro Remo _SCENÁR: M. Remo, Marek Kučera _KAMERA: M. Remo _STRIH: Marek Kráľovský _HUDBA: Richard Müller a Fragile _ÚČINKUJÚ: R. Müller, Soňa Müllerová, Iva Bittová, Wanda Wolfová, Ema Müllerová, Adnan Hamzič, Braňo Kostka, Soňa Norisová, Jana Golisová, Helena Krajčiová, Svetlana Rymarenko, Slavo Košecký a iní _MINUTÁŽ: 90 min. _HODNOTENIE: • • • • ½

Marek Urban ( vedecký pracovník Ústavu divadelnej a filmovej vedy SAV )
FOTO: ASFK

Populárna hudba na ľudovú nôtu

Dokument IMT Smile a Lúčnica: Made in Slovakia zaznamenáva úspešné koncertné turné dvoch známych hudobných telies – populárnej skupiny a folklórno-tanečného súboru. Režisér Paľo Janík prináša exkluzívny pohľad do zákulisia veľkého a nákladného javiskového projektu, ktorý vznikal pod taktovkou úspešného muzikálového tvorcu Jána Ďurovčíka.

Umelecký súbor Lúčnica symbolizuje prostredníctvom svojich tanečných, inštrumentálnych a vokálnych prejavov originálnu kultúru Slovenska. Svojím špičkovým umením, jedinečnou krásou, nákazlivo sviežou mladosťou či výbušným temperamentom už desiatky rokov uchvacuje divákov doma aj v zahraničí. Zrod Lúčnice sa datuje do roku 1948 a zo súboru sa časom stal fenomén vo svojej oblasti.

Rocková kapela IMT Smile pochádza z Prešova, v roku 1992 ju založili bratia Ivan a Miroslav Táslerovci, ktorí sú dodnes jej aktívnymi členmi. Debutový album skupiny Klik-klak vyšiel v roku 1997 a doteraz kapela nahrala desať štúdiových albumov.

Nápad spoločného hudobno-tanečného projektu IMT Smile a Lúčnice Made in Slovakia vznikol spontánne. V roku 2014 účinkujúci absolvovali dlhé mesiace príprav a skúšok, ktoré vyústili do decembrového turné. Po obrovskom úspechu zopakovali šnúru predstavení aj vlani. Vystúpenia videlo vo vypredaných koncertných halách dovedna viac ako 110 000 fanúšikov po celom Slovensku a v Prahe. Spolupráca populárnej kapely s etablovaným umeleckým súborom si od kritikov aj divákov vyslúžila superlatívy, tvorcovia projektu vytušili rozsiahlejší potenciál projektu a rozhodli sa o koncertoch natočiť film. Réžie sa zhostil Paľo Janík, ktorý zároveň napísal k filmu scenár (v spolupráci s Ivanom Táslerom, ktorý je i producentom) a postavil sa za kameru.

Tance a spevy Lúčnice boli v minulosti zaznamenané už viackrát. V roku 1983 nakrútil Martin Slivka titul Lúčnica – radostná mladosť, ktorý sa zameriava na oslavy 35. výročia založenia súboru a reflektuje jeho dovtedajšie pôsobenie. Neskôr uzrela svetlo sveta televízna relácia Lúčnica a jej deti (1996), koncipovaná ako tanečno-hudobný program, kam si Lúčnica pozývala hostí, konkrétne bratislavské detské folklórne súbory, ktoré viedli jej bývalí členovia alebo spolupracovníci. Ide zároveň o hold všetkým, ktorí dokázali nadchnúť pre folklór deti z veľkomestských sídlisk. O necelé desaťročie neskôr sa Lúčnica stáva protagonistom TV snímky Lúčnica – Venované Detve (2005), ktorá je záznamom 40. ročníka Folklórnych slávností pod Poľanou v Detve. Zakrátko prichádza Ján Ďurovčík s ďalším retrospektívnym dokumentom Lúčnica – 60 rokov krásy (2008). V jeho úvode sú prezentované úspechy súboru od roku 1948, zatiaľ čo hlavnú časť filmu tvorí pätnásť originálnych folklórnych tancov. Osobnejší pohľad na súbor a najmä na jeho umeleckého šéfa a legendárneho choreografa Štefana Nosáľa zobrazuje snímka z roku 2012 Môj život – Lúčnica. No aj tento televízny projekt prináša len záznam hudobno-tanečného programu, uvedeného pri príležitosti Nosáľovho okrúhleho jubilea. Konečne v novembri 2016, po toľkých rokoch úspešnej činnosti prichádza pre Lúčnicu prvá možnosť zažiariť aj na striebornom plátne. Lenže keď si človek pozrie film IMT Smile a Lúčnica: Made in Slovakia, nevie sa zbaviť pochybností, či aj tento titul nemal ostať na televíznych obrazovkách.

Janíkova snímka sa radí k dokumentom zaznamenávajúcim hudobné vystúpenia, koncerty alebo iné predstavenia, v ktorých sú vo väčšej alebo menšej miere súbežne mapované aj osobné príbehy sledovaných muzikantov a umelcov. Na domácej scéne vzniklo v poslednom čase hneď niekoľko takýchto snímok, spomeňme aspoň tituly z vlaňajšej kinodistribúcie Rytmus: Sídliskový sen (r. Miro Drobný) o raperovi Patrikovi Vrbovskom a Para nad riekou (r. Robert Kirchhoff, Filip Remunda) o renomovaných jazzových muzikantoch, ktorí utiekli z Československa za slobodou. V tejto súvislosti nemožno obísť ani nový dokument Richard Müller: Nespoznaný (r. Miro Remo). Vo svetovej kinematografii sú podobné hudobné dokumenty dávno zabehnuté; napríklad aj pred pár mesiacmi sme v slovenskej distribúcii mohli vidieť snímku amerického režiséra Rona Howarda The Beatles: Eight Days A Week – The Touring Years. Možno nie je úplne fér porovnávať fenomén Beatles s IMT Smile a Lúčnicou, no všetky formácie majú niečo spoločné – schopnosť prilákať na svoje vystúpenia davy oddaných fanúšikov. V čom sa však Janíkov film odlišuje od menovaných titulov? Najväčšou slabinou jeho snímky je jej „nedokumentárnosť“. Skladá sa z dvoch vzájomne sa prelínajúcich častí. Na jednej strane sledujeme záznam tých najlepších tanečno-hudobných vystúpení, ktoré sú prezentované v plnej dĺžke ako kompletné, ucelené čísla, aby sa z vystúpení nevytratila emócia. Čo vedel Ron Howard umne skrátiť, ponecháva Paľo Janík nedotknuté. Plnú dĺžku vy stúpení si však pravdepodobne užijú len skalní prívrženci oboch zoskupení – tí, ktorí už vystúpenie videli a chcú si ho pripomenúť, prípadne tí, ktorí ho nestihli. Ostatných divákov, ktorí nezažili ani jeden z koncertov, sa režisérovi nedarí natoľko osloviť. Viac-menej im je venovaná druhá časť dokumentu – priebežne kombinovaná s tou prvou –, v ktorej môžu sledovať zábery zo zákulisia príprav celého projektu a rozhovory s protagonistami koncertného turné. Kým prvá línia filmu sa formálne prikláňa ku koncertnému dokumentu, pri druhej, ktorá zaberá menej času, môžeme hovoriť o tzv. hudobnom dokumente.

Ďalším zásadným problémom filmu je jeho celková dĺžka. Napriek tomu, že z hudobníkov IMT Smile aj z tanečníkov Lúčnice cítiť radosť zo samotných predstavení i z nakrúcania, sledovanie jednotlivých výstupov začína byť po chvíli nezáživné. Pre diváka, ktorý nemá žiadnu priamu skúsenosť s projektom, sa javí záznam a zostrih množstva koncertov veľmi jednotvárne a navyše sa v ňom postupne stráca. Dokumentu by prospelo skrátenie a zdynamizovanie jednotlivých častí. Janíkov film trvá takmer dve hodiny, veľa vecí sa v ňom opakuje a okrem digresie neprináša nič inovatívne.

Isté pozitíva však snímke predsa len nemožno uprieť. Vďaka výbornej práci zvukárov sa divák neraz cíti ako priamy účastník koncertu. A naopak, neobvyklým rozostavením kamier zasa získava možnosť vidieť aj to, čo fanúšik priamo v koncertnej hale nikdy neuvidí. Medzi neobyčajne podmanivé scény sa dá zaradiť tá, keď speváčky a tanečnice z Lúčnice spievajú jednu z ľudoviek a plynulo prechádzajú do nápevu a textu piesne IMT Smile Kapela. Podobne silno pôsobia aj scény, v ktorých režisér filmu Janík alebo režisér predstavenia Ďurovčík nechávajú doznieť celý text romantických balád, ktorý je adekvátne doplnený pohybom tanečníkov.

Tvorcom filmu IMT Smile a Lúčnica: Made in Slovakia treba uznať profesionálne odvedenú prácu. Paľo Janík umožňuje divákovi exkluzívne nazrieť do kuchyne hudobno-tanečného projektu a do zákulisia počas samotných koncertných vystúpení. Škoda len, že pri tom pozabudol, že nie každý divák je verným a nadšeným fanúšikom IMT Smile či Lúčnice, že dokumentárne filmy vyhľadávajú skôr náročnejší diváci, ktorých cieľom je dozvedieť sa niečo nové, niečo navyše, zoznámiť sa s niečím neopozeraným, so sviežim pohľadom na tému alebo s kritickým postojom režiséra. Možno nabudúce. Medzitým môžete skúsiť nejaký iný hudobný dokument, veď v aktuálnej ponuke kín ich nájdete niekoľko.

IMT Smile a Lúčnica: Made in Slovakia (Slovensko, 2016) _RÉŽIA: Paľo Janík _SCENÁR: Ivan Tásler, P. Janík _KAMERA: P. Janík _STRIH: Peter Pavlík _HUDBA: IMT Smile a Lúčnica _ÚČINKUJÚ: IMT Smile, Lúčnica, Ján Ďurovčík _MINUTÁŽ: 110 min. _HODNOTENIE: • • •

Barbora Gvozdjáková ( absolventka audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU )
FOTO: Continental film