Pokračovanie obsahu:

Málo známa krajina môže ľahšie prekvapiť

Jej práca pripomína zložitú stavebnicu s mnohými dielmi, pričom do hry s nimi sa zapája veľa hráčov. Stále sme v oblasti filmu a audiovízie, len sa trochu nešikovne snažíme naznačiť povahu práce riaditeľky Národného kinematografického centra Slovenského filmového ústavu. Oveľa lepšie o tom porozpráva Alexandra Strelková, ktorá v tejto pozícii pôsobí od roku 2005. Museli sme jej však položiť aj otázku, prečo sa rozhodla pre zmenu.

Než sa dostaneme podrobnejšie k tvojej práci v SFÚ, je na mieste otázka, prečo si sa pre ňu rozhodla.
– Mám pocit, že to skôr ona sa rozhodla pre mňa. Ale celkom rýchlo sme sa skamarátili. Namiesto odborného CV chcem skôr povedať, že za všetko môžu Barbora Struss a Ľubica Orechovská, a teda im aj veľmi pekne ďakujem... tak naozaj, úprimne. S Barborou sme boli spolužiačky na gymnáziu a po maturite ma zavolala do „guestu“ na vtedajší filmový festival Forum, kde som robila aj neskôr počas štúdií. Asi som sa osvedčila, lebo potom mi ponúkla svoju prácu na MFF Karlove Vary. Medzitým som spoznala Ľubicu, na MFF Bratislava sme spoločne pripravili niekoľko projektov a v čase, keď som začala uvažovať, či ostanem v tejto čudesnej brandži, alebo sa začnem venovať tomu, čo som vyštudovala, prišla Ľubka s otázkou, či za ňu počas materskej dovolenky nevezmem NKC. A hoci som nevedela presne, do čoho idem, rozhodnutie to už bolo vedomé. Študovala som jazyky a medzinárodné vzťahy, kultúra a s ňou aj film ma vždy zaujímali a odjakživa som bola „organizátor“. A tak som to „eNKáCé“ zobrala.

S akými ambíciami a predstavami o svojej práci si vstupovala na pozíciu riaditeľky NKC SFÚ a ako sa to všetko upravovalo, keď si sa podrobnejšie zoznámila s prostredím a so situáciou v problematike?
– Prvá ambícia určite bola pochopiť, čo sa odo mňa a od NKC, ktoré bolo vtedy ako samostatné filmové centrum v SFÚ novinkou, očakáva. Čiastočne som činnosť filmových centier poznala z Karlových Varov, kde som bola spojkou festivalu s European Film Promotion pri projekte Variety Critics’ Choice. Začala som teda tým, že som si členov EFP poriadne naštudovala a povedala si, že aj NKC by medzi nich hádam malo patriť. Nastúpila som do rozbehnutých príprav druhého ročníka nášho pavilónu na filmovom trhu v Cannes. Zaimprovizovala som, ako sa dalo, ale hlavne boli okolo mňa ľudia, čo už mali s pavilónom akú-takú skúsenosť, a tak to dopadlo dobre. V Cannes som sa potom najprv zdesene pozerala okolo seba a v pude sebazáchovy schytila čerstvé ústavné vizitky, pustila sa obehávať okolité pavilóny, zbierať katalógy, letáky, ukoristila som dokonca niekoľko VHS s filmami (napríklad výmenou za VHS Slnka v sieti alebo kolekciu filmových pohľadníc SFÚ), veľa som sa vypytovala a počúvala, chodila na každú párty, na ktorú sa mi podarilo dostať, všetko si fotila... Okrem iného som si zistila, ako by sme sa mohli stať členmi EFP. Potom sme na tom začali v praxi pracovať a v Berlíne v roku 2006 nás naozaj za člena aj prijali, spoločne s vtedy novým  Poľským filmovým inštitútom.

Druhou ambíciou, či skôr obrovskou výzvou, bolo zoznámiť sa poriadne a „tak inak“, pracovne, s tou slovenskou kinematografiou, ktorú som mala propagovať. S aktuálnou, čo sa začala prebúdzať, aj s jej zlatým fondom, o ktorý sa stará Národný filmový archív SFÚ. Tak som začala pozerať a čítať, ale ešte stále sa tu mám čo učiť. Uvedomila som si aj dôležitý rozdiel medzi naším NKC, ktoré je zároveň aj „zahraničným oddelením“ filmového archívu, a ostatnými centrami, ktoré sa v drvivej väčšine venujú hlavne aktuálnej tvorbe. V SFÚ som prebrala aj funkciu jeho zástupcu vo vzťahu k federácii filmových archívov FIAF, čo bola takisto zásadná, rozsiahla a veľmi zaujímavá agenda. V roku 2013 ju prevzal kolega z NFA Richard Šteinhübel a teraz spolupracujeme, kde sa dá.

Po prvom Cannes a Karlových Varoch, keď som sa základne zorientovala, som si začala robiť postupné plány na dvoch frontoch – ako držať krok s partnermi v EFP a ako rozširovať prezentáciu archívnych filmov. A pochopila som, že to bude všetko trvať dlhšie, ako som si v počiatočnom nadšení myslela.

Bolo nevyhnutné akútne vyriešiť nejaké základné otázky, aby si vytvorila stabilné zázemie pre nadstavbové kroky a veľké projekty?
– Počas prípravy „svojho“ prvého Cannes som musela relatívne rýchlo preniknúť – aspoň orientačne – aj do zloženia a fungovania vtedajšieho slovenského audiovizuálneho prostredia a zorientovať sa v SFÚ ako inštitúcii. Pochopila som, že filmové centrum ako také sa musí etablovať nielen navonok, ale musí si nájsť svoje miesto aj vnútri tejto organizácie, pretože dovtedy tam taká komplexná medzinárodná zložka nefungovala. Ľubica Orechovská pripravila pre NKC kvalitnú koncepciu a štruktúru, zaujímavé a fungujúce partnerstvá, Peter Dubecký dal filmovému centru priestor a podporu, hlavná ekonómka Marta Šuleková ho nastavila finančne, no praktickú skúsenosť s jeho fungovaním sme nemali – ani ja, ani moji kolegovia. Vznik NKC znamenal veľký nárast práce, ale pracovný tím sa nerozšíril, takže bolo treba hľadať nejaký systém a postupne to fungovanie nastaviť. To vyžaduje čas a intenzívnu komunikáciu a spoluprácu viacerých ľudí. A aj financie, ktoré umožnia kontinuálnu prácu. Zo strany MK SR sa podarilo rozpočet mierne navýšiť a počas ďalších rokov sa hľadali cesty, ako zafinancovať všetky dôležité projekty, napríklad práve pavilón v Cannes, stánok na trhu v Berlíne a podobne. Tieto cesty sa v podstate hľadajú dodnes, na celú genézu tu nie je priestor, ale aj vďaka špeciálnemu prioritnému projektu, ktorý podporuje MK SR, je aktuálne základné financovanie relatívne zabezpečené a spoľahlivé, hoci nie ideálne. A musela som aj spoznať veľmi veľa ľudí, zorientovať sa, čo kto robí, s kým čo riešiť a ako. Mala som festivalovú skúsenosť a veľa kontaktov, hlavne v zahraničí, no v slovenskom filmovom prostredí som bola úplne nová, takmer nikto ma nepoznal, nikto z našich filmových profesionálov ma neučil ani nebol môj spolužiak, „žúrovala“ som na iných internátoch... No táto časť „vytvárania stabilného zázemia“ prebehla relatívne príjemne a rýchlo! A som veľmi vďačná všetkým, čo ma ako nováčika prijali a pomohli mi.

Dôležitý je aj tím spolupracovníkov. Ako si si formovala okruh tých najbližších? A bol dostatočný vzhľadom na všetky úlohy, ktoré pod NKC spadajú?
– Okruh spolupracovníkov bol v princípe daný a nemala som naň dosah. Prišla som do zabehaného tímu ľudí ako nový človek, s novou agendou, a tak sme systém a čiastočne aj obsah práce vytvárali v mnohom spoločne. Či už s najbližším kolegami, ktorí sa zrazu „ocitli“ v organizačnej zložke NKC, alebo s ostatnými oddeleniami. Mnohé činnosti pribudli, ale tie dovtedajšie nezmizli, takže nás naozaj bolo veľmi málo, hlavne na aktívnu propagáciu a festivalovú politiku, cestovanie, prezentáciu v zahraničí. Treba povedať, a to so všetkým rešpektom a úctou, že to festivalové a trhové fungovanie, extrémy medzi šichtami v kancelárii a v teréne, nie je organizačne, časovo ani fyzicky či psychicky jednoduché a nie je vhodné ani prijateľné pre každého. Prvé ročníky prezentácie v Cannes a Berlíne sme absolvovali s Ivankou Petríkovou ako externou posilou, popri svojej ďalšej práci mi veľmi pomohol Mirko Ulman. A potom pribudla do interného tímu Katka Tomková, čo ma zásadne posunulo vpred, pretože sme spoločne zvládali väčší objem práce, rovnomerne sa delili o prácu, o tú odbornú aj o balenie „banánoviek“, nápady, kontakty. Chcem pripomenúť, že obsahom našej práce neboli „len“ nové a pripravované filmy, ale aj tie archívne, ktorých je čoraz viac reštaurovaných a aktuálne aj digitalizovaných, čo možnosti prezentácie v mnohom uľahčuje, no objem práce tým priebežne a dosť značne rastie. Po viacerých rokoch úsilia sa podarilo oficiálne získať ďalšie interné miesto v Audiovizuálnom informačnom centre a dnes tvorí najužší tím NKC, ktorý sa venuje prezentácii, festivalovej a trhovej agende, päť ľudí: Kristína Aschenbrennerová a Imelda Selková ako oddelenie filmových podujatí, Soňa Balážová, nezastupiteľný „štatistik“ Miro Ulman a riaditeľ(ka) NKC. A sme jednoducho dream team. Pri prezentácii filmov s copyrightom SFÚ považujem za pozitívny vývoj, že od júna tohto roku má riaditeľa aj Národný filmový archív (Marián Hausner) a do SFÚ pribudla kolegyňa Vanda Vacvalová ako sales agent pre naše archívne filmy. Takže postupne sa darí prácu koordinovať aktívnejšie na viacerých frontoch. Ideálny stav to síce nie je, no v danej chvíli som určite vďačná za to, ako to teraz máme. Zmena by mohla nastať, keby aspoň o niečo klesol objem byrokracie, ktorú musíme riešiť, alebo na to proste niekoho najať, a zároveň si myslím, že postupom času musí aj NKC prejsť podrobnejšou revíziou, aby mohlo svoje poslanie plniť naozaj efektívne a naplno. Nový človek na mojom mieste iste príde aj s novými nápadmi, čo môže byť prvý krok týmto smerom.

Narážala si v počiatočnej fáze na komplikácie, ktoré bolo treba prácne prekonávať, či už vnútri SFÚ, alebo pri spolupráci s externým prostredím?
– Túto otázku som už viac-menej zodpovedala, hlavne čo sa môjho domovského ústavu týka. Pri externom prostredí sa dá hovoriť o viacerých aspektoch, z ktorých sú niektoré stále aktuálne, hoci nastal aj veľký pokrok. Jedným určite je, že pre slovenských filmárov bolo postupné otváranie sa svetu rovnako nové, takisto sa museli naučiť v ňom orientovať – zvyknúť si viac cestovať, nadväzovať kontakty, učiť sa jazyky, myslieť na to, že s filmom treba začať medzinárodne pracovať skôr ako po slovenskej premiére, rátať s tým, že propagácia niečo stojí a zaslúži si odbornú pozornosť. V tom sme sa usilovali a dodnes usilujeme čo najviac pomáhať. Začalo sa aj viac koprodukovať, viacero projektov sa vyvíja medzinárodne, prezentujú sa už v omnoho skorších fázach, o viaceré filmy sa starajú ich agenti a tak ďalej. Zároveň sa na Slovensku postupne vytváralo a stále sa formuje a štandardizuje prostredie ako také, hľadal sa vhodný model financovania filmov, zdroje peňazí, vznikali a vznikajú profesijné združenia, asociácie, hľadajú medzi sebou spôsob komunikácie a spolupráce, niektoré sa aj viac otvárajú medzinárodnému prostrediu. Žiaľ, filmové festivaly, ktoré považujem za dôležitú súčasť filmového prostredia aj v medzinárodnom kontexte, na Slovensku podľa môjho názoru nerastú. Nepodarilo sa vytvoriť podujatie, ktoré by v medzinárodnom svete pútalo väčšiu pozornosť, stále nemáme stabilnú platformu pre dokumentárne filmy, oblasť animovaného filmu je určite v tejto oblasti najpokrokovejšia. No verím, že sa postupne aj toto nejako utrasie.

Keď spomíname externé prostredie, s kým si prichádzala najčastejšie do pracovného kontaktu a ako sa táto spolupráca vyvíjala?
– Spolupracujeme s každým, s kým potrebujeme, a s tými, čo s nami spolupracovať chcú, a to vždy v rámci možností projektov, ktoré realizujeme: s producentmi individuálne aj cez združenia producentov, napríklad so Slovenskou asociáciou producentov v audiovízii sa realizovali viaceré ročníky prezentácie v Cannes aj Berlíne, s VŠMU hlavne pri prezentácii študentských filmov, ale aj pri niektorých podujatiach, s festivalmi pri ich prezentácii či formou sprievodných podujatí. Intenzívna je spolupráca s ministerstvom zahraničných vecí a početnými zastupiteľskými úradmi, s ministerstvom kultúry a takisto s organizátormi iných podujatí doma i v zahraničí, napríklad pri workshopoch, ktoré realizujú na Slovensku.

Tej práce bolo veľa a bolo ju treba robiť v podmienkach, ktoré mali viacero trhlín. Ako si sa v tom relatívnom chaose snažila vytvárať poriadok, aby bolo NKC vo svojom pôsobení efektívne a profitovala z toho aj slovenská kinematografia?
– Úprimne? Improvizáciou, systémom pokus – omyl, otázkami a odpoveďami, vyhodnocovaním realizovaných projektov, inšpiráciou u kolegov v zahraničí, partnerstvami, kde je to logické a realizovateľné, nekonečnými rozhovormi, niekedy i hádkami... Je dôležité rozprávať sa o veciach priamo s tými, ktorých sa týkajú. Na našu prácu nedostávame často spätnú väzbu, o to viac si ju však vážime a pravdou je, že nie vždy máme sami čas pýtať si ju.

SFÚ mal a má prezentačný pavilón na najvýznamnejších filmových festivaloch v Cannes a Berlíne, čo je dôležité, ale pre reálne uplatnenie slovenských filmov majú väčší význam iné festivaly a podujatia. Na ktoré z nich sa oplatilo cielenejšie zameriavať a v ktorých regiónoch sa podľa teba podarilo vytvoriť pre slovenský film dobrú pozíciu, či už v súvislosti s jeho prezentáciou, alebo s predajom, prípadne s koprodukčným potenciálom?
– Prezentácia v Cannes a Berlíne je len jednou dôležitou súčasťou prezentácie kinematografie. Pre naše filmy sú určite rovnako dôležité menšie, regionálne fóra, je veľa akcií zameraných na kinematografiu strednej a východnej Európy, treba sa však zapájať aj do tých s väčším záberom. Hotové filmy sa usilujeme prezentovať všade, kde sa dá, vždy poteší fokus na Slovensko v krajinách, v ktorých možno ani nevedia, kde Slovensko je, pre filmové projekty je podľa mňa všeobecne cestou prirodzená spolupráca – témou, tvorivým tímom – nezávisle od regiónu. Nedávno som čítala projekt grécko-slovenskej koprodukcie, ktorý bol pre mňa zaujímavejší a z hľadiska spolupráce logickejší ako niektoré „koprodukčné“ príbehy z obdobia spoločného Československa. Ale s financovaním takýchto projektov je to určite ťažšie.

Slovensko je malá a mladá krajina – plynú z toho pri prezentácii jeho kinematografie v zahraničí aj nejaké výhody? Na druhej strane, Slovensko bolo dlho súčasťou Československa – dá sa z toho ťažiť? A sú vzťahy s českým audiovizuálnym prostredím stále nadštandardné?
– Môžeme – a musíme – z toho robiť výhodu. Keď vás až tak veľmi nepoznajú, ľahšie prekvapíte i zaujmete. Spoločná česko-slovenská história je určite niečo, k čomu sa hlásime. Rada prekvapujem kolegov tým, že prvým filmom československej novej vlny bolo slovenské Slnko v sieti, no a vzápätí vysvetľujeme, prečo je Obchod na korze český film... V Cannes a Berlíne sa s Českom prezentujeme pod jednou strechou, dôležitý spoločný projekt máme aj na MFF Karlove Vary, tie vzťahy sú určite nadštandardné a blízke, ale zároveň si každá strana ide svojou cestou. A to je dobre.

Ak zostaneme pri Slovensku ako malej a mladej krajine, máš pocit, že v niektorej z oblastí, ktoré súvisia alebo by mohli súvisieť s audiovíziou, má zaujímavý potenciál, ktorý zatiaľ zostáva nie celkom využitý? A naopak, prejavuje sa v niektorej z oblastí až prekvapivá životaschopnosť napriek zložitým podmienkam?
– Dlhodobo nám chýba hlbšia prezentácia Slovenska ako filmovej lokácie. Snahy boli, ale ono to nie je len o propagovaní Vysokých Tatier či Vlkolínca, ale aj o tom, aby sa kvalitne zmapovalo domáce prostredie (lokácie, služby, profesie) a potom sa prezentovalo efektívnou formou smerom von, a to aj nezávisle od toho, či krajina ponúka producentom nejaké úľavy, alebo nie. Vzniklo viacero takýchto projektov, zatiaľ sa však nijaký nedotiahol. A nie je to niečo, čo by mohlo plne suplovať NKC, určite by však malo byť toho súčasťou. Nadchýna ma životaschopnosť môjho super tímu a takisto všetkých našich tvorcov v našom stále nie úplne bezpečnom a stabilnom prostredí.

Spolupracovala si s množstvom zahraničných inštitúcií, ktoré sú zamerané podobne ako SFÚ. Ktoré z nich považuješ z hľadiska ich nastavenia a efektívnosti za inšpiratívne?
– Určite British Film Institute pri prezentácii filmových archívov, škandinávske filmové inštitúty pri propagácii aktuálnej tvorby. Viem, že ich zázemie, história a skúsenosti sú neporovnateľné s našimi, ale sú veci, ktorými sa dá inšpirovať i v mladom prostredí a nemusí to nutne stáť veľa peňazí. Niektoré myšlienky sme už „odkukali“, viaceré určite pripravím ako dôležité odporúčania svojmu nástupcovi.

S filmami intenzívne pracuješ, nie si však tvorca ani publicista. Aký si divák, čo si na filmoch prednostne všímaš? A si schopná pozerať ich aj „relaxačne“ alebo sa v tebe vždy zapína pracovný modus?
– Ja som učebnicový Blíženec. Duálne fungujem prirodzene. A do kina chodím stále aj pre radosť. Slovenské filmy, na rozdiel od iných, vidím spravidla vždy viackrát a nezávisle od toho, či sa mne osobne páčia, alebo nie, uvažujem, čo sa s nimi dá robiť. Mám teóriu, že existuje festival pre každý film, no nie každý film je pre každý festival. A doteraz sa to vždy osvedčilo. Pri zahraničných filmoch, hlavne tých festivalových, zvyčajne porovnávam a rozmýšľam napríklad, ako sa na ten festival dostali a prečo sa tam nedostal podobný film od nás – štýlom: také dobré (či také zlé) máme predsa aj my. A snažím sa potom podľa toho v práci zariadiť.

V pozícii riaditeľky NKC SFÚ si bola viac ako desať rokov a za tento čas prešla slovenská filmová tvorba dosť výrazným vývojom. Ako ho zo svojho pohľadu hodnotíš? A je slovenské filmárske prostredie v lepšej kondícii aj vzhľadom na aktivity, pri ktorých bolo a je jeho partnerom NKC?
– Určite ten čas a vývoj hodnotím pozitívne, však toľko vecí sa podarilo a posunulo ďalej! Veď som zažila slovenský film v Cannes, Berlíne, Benátkach, Toronte, Rotterdame... Nádherné premiéry reštaurovaných filmov, ocenené slovenské snímky, predané do zahraničia... Neskromne sa domnievam, že NKC k zviditeľneniu slovenskej kinematografie i k tomuto pokroku prispelo a dúfam, že to tak vidí aj naše prostredie. A určite vnímam pozitívne, že na Slovensku funguje čoraz viac vecí aj bez aktívneho zapojenia sa SFÚ. Zázemie tu je.

Ak sa vrátime na začiatok rozhovoru a zohľadníme tvoje vstupné ambície aj postupnú snahu NKC kultivovať tunajšie audiovizuálne prostredie, čo z toho sa podľa teba podarilo naplniť, čo sa podarilo aspoň naštartovať správnym smerom a čo zostáva naďalej otvorené ako výzva do budúcnosti?
– Hm, táto (seba)reflexia sa vo mne tak naozaj do hĺbky spúšťa až v týchto dňoch, keď začínam aktívne chystať celú svoju agendu na odovzdanie Rastislavovi Sterankovi, ktorého generálny riaditeľ SFÚ vybral za môjho nástupcu od 1. januára. A melie sa mi toho v hlave veľmi veľa. Máme filmové centrum, ktoré je vyrovnaným partnerom tým zahraničným, máme kvalitnú sieť kontaktov a meno, za ktoré sa nemusíme hanbiť. Vidím pred sebou aj veľa otvorených oblastí, na ktorých treba ďalej pracovať, tak pri zlatom archíve, kam dnes už patria nielen filmy, ktoré spravuje SFÚ, ako aj pri filmoch a iných projektoch, ktoré tu vznikajú. Zo svojho pohľadu sa ich budem usilovať pred svojím odchodom čo najlepšie zhrnúť a rada by som vyzvala naše filmárske prostredie, aby sa do ďalšieho smerovania filmového centra aktívne zapojilo. Pretože je tu v prvom rade pre nich.

Tento rok si sa rozhodla svoje pôsobenie v pozícii riaditeľky NKC SFÚ ukončiť. Aké boli hlavné dôvody tohto rozhodnutia?
– Je to krásna práca, veľmi veľa človeku dá, no treba jej za to aj veľa venovať zo seba, a to nielen času. Inak podľa mňa fungovať nemôže. A po takmer dvanástich rokoch si chcem oddýchnuť, zrekapitulovať si, čo všetko som zažila a spoznala aj čo sa mi zrealizovať nepodarilo, a po „všeobjímajúcom“ reprezentovaní a propagácii slovenskej kinematografie sa v nej umiestniť „konkrétnejšie“. A častejšie chodiť do kina.

Daniel Bernát
FOTO: Miro Nôta, archív A. Strelkovej